Слово 35. Послание утешительное к князю Димитрию, о терпении в скорбях

Zločinec, vrah a dobrotivý diabol pre svoju veľkú závisť neprestáva bojovať a všemožne zmiasť ľudskú rasu, chce ju zničiť a ľudskú skazu si pripisuje ako radosť a triumf, hoci ten zlý vie, že si tým pripravuje tie najsilnejšie a najtrpkejšie muky. Ale taký, ó vznešený princ Dimitri, je jeho nepriateľstvo a hnev proti nám. Kto pripravil nášho predka o blažený a rovný život v Božom raji? Nebol to on, kto cez strašného hada oklamal praotcovku Evu a cez ňu prvotnú, a tak zaviedol do celej našej úbohej rasy fyzickú a zároveň duchovnú smrť, ktorá pokračovala až do samotného vtelenia nášho Stvoriteľa a Spasiteľa Ježiša Krista, ktorého humánnym a božským zostupom a spasiteľskou smrťou bolo čaro nepriateľskej temnoty ešte viac zničené a zničená sila temnoty našej duchovnej smrti, keď bola naša duchovná smrť zničená a vyhasnutá moc našich krajín? tam, čo nie je nič iné ako pozbavenie svetla života podľa Boha. Kto naplnil neľudskú dušu prekliateho Kaina závisťou a vraždou a prelial tú spravodlivú krv rukou svojho brata? Je zrejmé, že ten istý bojovník proti Bohu, diabol, závidel spravodlivému človeku, ktorý v jeho obeti priaznivej Bohu spoznal vodcu a mentora ľudí, ktorý ich môže naučiť, ako upokojiť svojho Stvoriteľa. Kto priviedol celý prvý svet do bodu utopenia? Nie je to ten istý, ktorý ich prinútil hnevať Stvoriteľa, ktorý ich stvoril nenasýteným a beštiálnym smilstvom a všetkými druhmi zlých skutkov? Kto rozdelil dovtedy jeden jazyk na rôzne nárečia? Nie je to ten istý bezbožný, ktorý im poradil, aby si postavili najvyšší stĺp, takže ak by na nich Boh chcel priviesť druhú potopu, nemohol ich utopiť v nádeji, že blázni, že prekonajú všemohúcu Božiu moc s ľudským úmyslom? Kto bol pravnuk verného patriarchu Abraháma, krásny Jozef, ktorý v detstve predal svojich bratov Izmaelitom? Bol to on, ten zlý, kto sa pokúsil zabiť spravodlivého muža, pretože sa bál, že sa skrze neho nerozmnožia spravodliví potomkovia verného Abraháma a nenaplnia celý vesmír požehnaním Abraháma, Izáka a Jakuba, teda pravým poznaním Boha, podľa zasľúbenia, ktoré dal Boh blahoslavenému Abrahámovi: Naozaj ťa požehnám a rozmnožím tvoje rozmnoženie všetkých národov a rozmnožím tvoje potomstvo. (1 Moj 22:17, 18). Stvoriteľ tu nazýva požehnaním neomylné poznanie Boha a dar Ducha Svätého, o ktorom hovorí svätý apoštol Pavol: My sme totiž neprijali ducha práce a bázne, ale prijali sme ducha synovstva, po ktorom voláme: Abba, Otče (Rim 8,15). A najvyšší apoštol Peter hovorí: Čiňte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie hriechov a dostanete dar Ducha Svätého. Lebo je tu zasľúbenie pre vás a pre vaše deti (Skutky 2:38–39, 3:26). Z týchto apoštolových slov je jasné, že Boh nesľubuje Abrahámovi a všetkým národom, ktoré majú vieru v Krista, ktorý sa mal vteliť v posledných časoch, bohatstvo a hojnosť krátkodobých výdobytkov, ale neomylné poznanie Boha, viery, pravdy a plnosti všetkých abrahámovských cností pôsobením Ducha Svätého. Kto teda postavil toho spravodlivého, o ktorom sám Najvyšší svedčil, že je bezúhonný a zbožný, na hnijúcu hromadu mimo krytu, nahého, zbaveného všetkého, bez domova, bezdetného, ​​pokorného, ​​zbaveného sluhov a všetkej útechy, pokrytý hnilobou od hlavy po päty? Nebol to ten bezbožník, kto ho ohováral pred Najvyšším a povedal: Jedením tuniaka Jób ctí Pána? Kto hodil Božieho proroka Daniela do priekopy a uväznil ho levmi a troch zviazaných mladíkov hodil do pece? Nebol to práve tento zlý muž, ktorý zraňoval srdcia perzských šľachticov závisťou pre zvláštnu česť a slávu, ktorú títo svätí dostali od svojich kráľov? Kto nechal Božieho vyvoleného a pomazaného Dávida blúdiť dlhé roky a presúvať sa z miesta na miesto, z jedného národa do druhého? Nie je to ten istý bezbožný, ktorý proti nemu vzbudil závistlivého Saula, izraelského kráľa? Kto podrobil najväčšiemu zo všetkých prorokov, Jánovi Krstiteľovi, sňatiu hlavy? Nie je to ten istý, kto proti nemu rozzúril škaredú cudzoložnú Herodiadu? Kto pribil Spasiteľa a Pôvodcu nášho života na kríž a zabil ho podľa ľudskej prirodzenosti, a nie podľa Božstva, ktoré je nesmrteľné a nehybné? Nie je to ten istý bezbožník, ktorý vyzbrojil hanebné duše bezbožných zákonníkov a farizejov závisťou a hnevom? Nebol to on, kto skrze zlých kráľov starovekého Ríma, vyzbrojený nezmieriteľným nepriateľstvom voči veriacim v Krista, naplnil celý vesmír krvou mučeníkov? Keďže máme takého nezmieriteľného nepriateľa, zúrivého prenasledovateľa a závistlivého lapača našich duší, ó vznešené knieža a môj pán Demetrius, nečudujme sa ťažkostiam, ktoré nás postretnú. Nie je možné, aby niekto, kto sa objavil na tomto svete, aj keby vystúpil na samý vrchol blahobytu, prežil tento veľmi bolestivý život bez smútku. Skutočným svedkom toho je pisateľ hymny (Ján Damašský po pohrebe), ktorý hovorí: „Aká svetská sladkosť nie je súčasťou smútku, aká sláva stojí na zemi nemenná? Celý baldachýn je najslabší, všetok spánok je najúžasnejší, pretože prichádzajúca smrť toto všetko ničí.“ Aj blažený Dávid hovorí: Mnohé sú bolesti spravodlivých a Pán ma vyslobodí z nich všetkých (Ž 33,20). Ak spravodliví znášajú mnohé trápenia prostredníctvom Božích osudov, ako potom môžem ja, veľký hriešnik, stráviť tento život bez smútku a smútku? A myslím to, ak existuje nejaký záujem spravodlivého Sudcu o moje spasenie. Ale viem a som pevne presvedčený, že mu záleží na spáse nás všetkých, ktorí v Neho veríme, a všetko zariaďuje v prospech našich duší. Nesmúťme a nezúfajme nezmerne. Blahoslavený človek, hovorí Sväté písmo, ak ho budeš trestať, Pane, a poučíš ho zo svojho zákona, aby si ho skrotil od dní ukrutnosti (Ž 93, 12-13). A ďalšie poučenie: Synu, nepohŕdaj trestom Pánovým; ten, kto je od Neho karhaný, nech zoslabne; lebo Pán ho miluje, trestá a bije každého syna, ktorého prijme (Prísl. 3:11-12). A blahoslavený Pavol: Ak znesieš trest, Boh sa ti nájde ako syn. Kto je syn, netrestá ho otec? Ak ste bez trestu, potom ste všetci účastníkmi Boha, pretože ste prirodzene cudzoložní a nie synovskí. A trochu ďalej: Akýkoľvek trest v súčasnosti sa nezdá byť radosťou z bytia, ale smútkom, ale neskôr ovocie pokoja odmeňuje tých, ktorí sa naučili spravodlivosti (Žid. 12: 7–8, 11). Môj najvznešenejší pán, princ Dimitri! Odpusť mi, pre Pána, lebo z veľkej duchovnej lásky, ktorú mám ku každému, som sa odvážil krátko napísať túto malú útechu tvojej šľachte. Z toho, čo som sám trpel mnoho rokov, som sa naučil učiť ostatných, aby mali rovnakú trpezlivosť v neočakávaných žiaľoch, ktoré na nich priniesli nevýslovné Božie osudy za niektoré z našich hriechov. Lebo my všetci ako ľudia každý deň hrešíme prestupovaním Božích prikázaní pred spravodlivým Sudcom, ktorý odmeňuje každého z nás podľa našich skutkov. Nech vás Pán vždy zachová zdravých na duši i na tele a nech vás vyslobodí zo skutočných bolestí. Amen. Pre Boha sa nezarmucujte, ale naberte odvahu a nech je vaše srdce silné a znášajte Pána so všetkou vďakou, s nepochybnou vierou a nehanebnou nádejou. Veľmi sa skláňam pred tvojou vznešenosťou – tvoj úbohý pútnik je taký a taký. Mohlo by vás zaujímať: