Novoobjavené dielo svätého Ireneja Lyonského „Dôkazy apoštolského kázania“

(Ἑ πίδειξις τοῦ ἀποστολικοῦ κηρύγματος) I. „Renesancia“ v štúdiu starokresťanského písma v súvislosti s objavovaním neznámych pamiatok. – Okolnosti objavenia a vydania diela svätého Ireneja: „Dôkaz apoštolského kázania“ – Jeho pravosť a doba vzniku. - Účel písania. – Povaha prezentácie a postup zverejnenia obsahu. – II. Text pamätníka. – III. Poznámky k významu novoobjaveného diela. Pred niekoľkými rokmi veľmi vážený nemecký bádateľ starokresťanskej literatúry upozornil na dosť originálny názor slávneho starožitníka, ktorý mu úprimne povedal, že súkromné ​​teologické knižnice zostavené z kníh pred rokom 1870, až na niekoľko výnimočných výnimiek, pre neho nemajú žiadnu hodnotu. Samozrejme, že pri určovaní vedeckej hodnoty teologických prác v minulosti a v súčasnosti aplikoval na neho jediný možný štandard; ale tento úsudok sa ukazuje do určitej miery ako spravodlivý, nielen z komerčného hľadiska, ale aj z prísne vedeckého. Bez toho, aby riešil otázku, nakoľko spravodlivý je pohľad antikvariátu vo vzťahu k teológii ako celku, spomínaný vedec ho uznáva ako bezpodmienečne pravdivý vo vzťahu k tej jej špeciálnej oblasti, v ktorej je sám kompetentným znalcom, teda patristike, alebo, v terminológii najnovších protestantských učencov, k dejinám starovekej kresťanskej literatúry, najmä prvých troch storočí1. To, čo bolo napísané takmer pred desiatimi rokmi, platí ešte viac pre súčasný stav. Štúdium starokresťanského písma z prednicénskej éry za poslednú štvrtinu minulého storočia a prvé roky nového pokročilo tak výrazne, že je sotva možné poukázať na aspoň jedno jeho obdobie, pri podaní a chápaní, pri ktorom by nebolo potrebné robiť viac či menej významné zmeny a doplnenia. Prečo, dokonca aj hlavné diela minulosti, ktoré sa tu týkajú, v mnohých ohľadoch stratili svoj význam a je potrebné ich overiť pomocou nových údajov získaných vedou. Tak v cirkevnej historickej vede všeobecne, ako aj v dejinách starokresťanského písania zvlášť, teraz dochádza k rozhodujúcej revízii a prehodnocovaniu vedeckých záverov minulosti. O publikovaní a kritike textu a dôkladnom štúdiu obsahu primárnych prameňov histórie a učenia starovekej cirkvi s aplikáciou dosiahnutých výsledkov na rôzne oblasti cirkevnohistorického poznania sa objavilo množstvo a veľmi hodnotných prác, na základe ktorých sa riešia mnohé staré mätúce a temné otázky, osvetľujú sa z nových uhlov pohľadu alebo sa blížia k ich riešeniu, vedcom sa kladú nové problémy, načrtávajú sa nové kombinácie už známych materiálov. Tento živý záujem o štúdium pamiatok starokresťanskej spisby so svojimi výsledkami významnými pre teologickú a cirkevnohistorickú vedu nielenže neochabuje, ale každým rokom sa stále viac zintenzívňuje a nachádza sa v literatúre s celým prúdom nových vedeckých prác. Bádatelia, ktorí považujú za povinnosť sledovať všetky novovznikajúce diela v tejto oblasti, sú nútení priznať, že orientovať sa v mase nových diel, väčšinou roztrúsených v rôznych zbierkach a periodikách, je mimoriadne náročné a považujú za absolútne nevyhnutné mať špeciálne indexy publikácií starokresťanskej literatúry a diel venovaných jej štúdiu 2 . Životný nerv tohto nového „obrodenia“ v štúdiu starokresťanského písma pozostáva z početných objavov a nálezov starovekých pamiatok známych len po mene alebo úplne neznámych, nových kópií pôvodného textu a prekladov diel, ktoré sa zachovali v nevyhovujúcej podobe. Ako je známe, straty na poli starokresťanského písma sú ohromujúce a jeho bádatelia môžu len trpko ľutovať obrovský rozdiel medzi literatúrou z doby pred Nicom, ako bola podľa dostupných neúplných informácií o nej, a jej úbohými zvyškami, ktoré sú v súčasnosti známe, keďže tieto významné medzery v primárnych prameňoch znemožňujú s dostatočnou úplnosťou a jasnosťou určiť všetky najzreteľnejšie a najjasnejšie aspekty jej života Cirkvi v jej učení. dôležité, základné obdobie Jej existencie. Hoci sa ručne písaný materiál uložený v rôznych knižniciach Východu a Západu nepretržite a neúnavne študuje takmer štyri storočia a v rámci možností tlače sa všetko, čo sa zachovalo zo starokresťanského písma, stáva verejným majetkom, oko vedcov ešte nepreniklo všade, ale skutočnosť, že posledné desaťročia úplne nečakane vyniesli na svetlo veľké množstvo veľmi cenných starovekých kresťanských pamiatok, ktorých objavenie výrazne prekonalo aj tie najdivokejšie dejiny cirkvi. veda, ktorá ju obohatila o mnoho nových významných informácií, jasne ukázala, že v budúcnosti nie je vylúčená možnosť objavenia sa v oblasti historického výskumu oveľa viac dokumentov, ktoré boli považované za úplne stratené. Nádeje na nové objavy sú o to pevnejšie, že doteraz v početných knižniciach nielen na východe, ale aj na západe nebolo riadne organizované a systematické štúdium pokladov rukopisov – a tu môže šťastná náhoda poskytnúť vedeckému svetu neoceniteľné služby; a knižnice v rôznych východných kláštoroch a najmä na Sinaji, hore Athos, Jeruzaleme a Egypte nepochybne obsahujú oveľa viac neznámych materiálov z oblasti starokresťanského písma. Okrem toho sa veľké a nie zbytočné nádeje vkladajú do sýrskeho, arménskeho, koptského a slovanského prekladu tých pamiatok, ktorých grécky originál sa stratil. Žiadna z týchto literatúr nebola doteraz systematicky a systematicky študovaná vo vzťahu k pamiatkam starokresťanského písma, ktoré sú v nej zahrnuté; a vo všeobecnosti sa ich viac-menej dôkladné štúdium začalo len približne v polovici minulého storočia. Náhodné objavy v rukopisoch preloženého písma podporujú dôveru v bohaté výsledky na vyplnenie mnohých medzier v dejinách starovekej kresťanskej literatúry, ktoré môže poskytnúť jej starostlivé štúdium. Nie všetky novoobjavené pamiatky majú rovnakú dôležitosť; niekedy sa dokonca ukázalo, že práve tí z nich, ktorých objav vzbudzoval obzvlášť veľa nádejí a očakávaní, ich ospravedlňoval najmenej: unáhlené a prehnané hodnotenie ich významu spôsobilo nepríjemné sklamanie (napr. gnostické Πίστις Σοφία sa obsahovo ukázalo ako málo platné). K úplne náhodným nálezom patrí novoobjavené dielo svätého Ireneja Lyonského, zachované v arménskom preklade a publikované v nedávno vydanej knihe „Texte und Untersuchungen zur Geschichte der altchristlichen Literatur“ (herausgeb. von Ad. Harnack und C. Schmidt), B. 31, HDheft. séria 1 (Iltili). Irenäus Schrift zum Erweise der apostolischen Verkündigung εἰς ἐπίδειξιν do ῦ ἀποστολικοῦ κηρύγματος , v nemeckom arménskom jazyku, v nemeckom arménskom jazyku übersetzt von Lie. Dr. Karapet Ter-Mekerttschian und Lie. Spomedzi starovekých cirkevných spisovateľov, ku ktorým bol čas obzvlášť nemilosrdný, je na jednom z prvých miest Irenej z Lyonu: z jeho početných výtvorov, o ktorých referuje najmä Eusebius (Hist. eccl., 5:20–26), sa k nám celé dostalo len jedno z jeho hlavných diel proti heretikom: Ἔ λαςγχζοϽγχζ ἀνατροπὴ τῆς φευδονύμχου γνώσεως (“Adversus haereses”) a nie v pôvodnom gréčtine, ale v latinčine, aj keď ide o doslovný preklad s malými útržkami gréckeho textu zachovaný inými pisateľmi; ostatné sú známe len z malých fragmentov alebo z jedného titulu 3. Zároveň vrhá ďalekosiahle svetlo na nasledujúci vývoj cirkevnej teológie, v ktorej sú zreteľné stopy jeho silného vplyvu 4 . Ale kvôli strate vlastných diel svätého Ireneja stále nie je možné objasniť s náležitou úplnosťou, jasnosťou a presvedčivosťou osobnosť, učenie, činnosť a cirkevný význam slávneho učiteľa. Nezhody v otázkach týkajúcich sa jeho osobnosti a činnosti dosahujú najväčšiu závažnosť pri posudzovaní jeho dogmaticko-historického postavenia. Je preto pochopiteľné, že správa o objavení diela svätého Ireneja; ktorá bola považovaná za úplne stratenú, vyvolala netrpezlivé očakávanie jej rýchleho uvedenia v tlači – najmä preto, že jej samotný názov zjavne poukazoval na odhalenie jedného z najvýznamnejších prameňov teológie sv. Ireneja – apoštolskej tradície. Preto si najprv myslel, že celý rukopis obsahuje arménsky preklad diela, o ktorom sa zmieňuje Eusebius (H. E. V, 26), ktorý poslal bratovi Marcianovi. Po dôkladnej kontrole rukopisu sa však presvedčil, že na prvom mieste sú posledné dve knihy slávneho antiheretického diela Ireneja, ktoré sa končí správnym podpisom: „odhalenie a vyvrátenie falošného poznania“. A až potom, po opakovanom nápise: „Dôkaz apoštolského kázania“, prichádza dielo toho istého autora, ktoré bolo doteraz považované za stratené. Jeho úradné povinnosti nedovolili Archimandritovi Karapetovi začať vydávať a prekladať toto dielo. Ale o rok neskôr sa naskytla príležitosť vykonávať túto prácu spolu s Erw. Ter-Minassiantz’ zje a zverejní novoobjavený pamätník v arménskom texte a nemeckom preklade. Rukopis, ako ukazujú poznámky k nemu (jedna z nich je vytlačená na konci textu pamätníka), bol napísaný na príkaz arcibiskupa Jána, známeho v arménskej literatúre, ktorého činnosť siaha do druhej polovice 13. storočia. Ako učený muž sa volá Rabbun a ako brat kráľa Hetuma z Kilíkie (1226 – 1270) ho v tlačenej poznámke pisára nazývajú bratom svätého kráľa. Z dostupných údajov môžeme usúdiť, že bol veľkým milovníkom kníh a vlastnil veľmi bohatú knižnicu, keďže cenné rukopisy, ktoré sám alebo na jeho objednávku kopíroval, sa zachovali dodnes. V roku 1259 bol vysvätený za biskupa a zomrel v roku 1289. Keďže je arcibiskupom nazývaný iba v rukopisoch neskoršieho dátumu, môžeme z toho vyvodiť záver, že rukopis obsahujúci diela Ireneja bol napísaný v posledných rokoch jeho života, keďže ho prepisovač nazýva adresátom knihy „Bohu milujúci a požehnaný pán arcibiskup Ján“. Okrem diel Ireneja, ktoré zaberajú takmer dve tretiny celého rukopisu, obsahuje niekoľko nepublikovaných traktátov rôzneho obsahu, ktoré, ako poznamenáva Archimandrite Karapet, sú dôležité z historického a kritického hľadiska; ale, žiaľ, v súčasnosti neposkytuje žiadne bezprostredné náznaky, na základe ktorých by sa dalo posúdiť ich hodnotu; je preto potrebné očakávať nové publikácie. Nie je možné s istotou povedať, kedy boli diela Ireneja preložené do arménčiny. Archimandrita Karapet uznáva pravdepodobný pôvod tohto prekladu v období od polovice 7. storočia do začiatku 8. storočia. V každom prípade je nepochybné, že prepisovač nájdeného rukopisu použil hotový prekladový zoznam. História starokresťanského písania ukazuje, že Irenaeus zjavne nepatril k tým spisovateľom, ktorých meno sa používalo na distribúciu falšovaných diel 5 av tomto prípade je vonkajší dôkaz pravosti úplne v súlade s vnútornými vlastnosťami diela. Názov diela v rukopise: „Dôkaz apoštolskej kázne“, čo naznačuje, že patrí svätému Irenejovi, autorovi posledných dvoch kníh slávneho diela „Adversus haereses“, nepochybne napísaného Irenejom Lyonským, a meno Marciana na samom začiatku otvoreného diela evokujú autoritatívne svedectvo o Eusebiovi (História), ktorý vo svojom diele Church2, a. zasvätený svojmu bratovi, podľa menom Marcian, ako dôkaz apoštolského kázania 6. Presná zhoda mena diela, adresáta a autora je nezvratným dôkazom toho, že nájdené dielo je totožné s dielom Ireneja z Lyonu, dosvedčeným Eusebiom. Okrem toho je veľmi dôležité, že v samotnom diele sa autor odvoláva na to, čo predtým napísal, „Odhalenie a vyvrátenie falošných vedomostí“ γνώσεως ). Napokon, celý obsah diela, spôsob vyjadrovania myšlienok a v ňom uvedený charakter učenia nesie pečať pôvodu toho istého autora, ktorému patria „Adversushaereses“; Výrečným potvrdením tejto pozície sú paralely v oboch dielach, ktoré sú však takého charakteru, že novoobjavenú pamiatku napriek ich početnosti nemožno rozpoznať ako výťažok z predchádzajúceho diela, ani ako mozaiku výrazov z neho prevzatých, či napokon ako jeho vedomú napodobeninu: paralely sú vysvetlené jednoducho tým, že ten istý autor hovorí o rovnakých témach. Keďže nie je isté, že Eusebius napísal presný názov diela, a keďže jeho zápis do arménskeho rukopisu nepochybne vychádza z dávnejšej rukopisnej tradície, možno siahajúcej až ku gréckemu originálu, potom by sa podľa nášho názoru malo ponechať meno novoobjaveného diela, potvrdené arménskym prekladom: Ḧεπινιίδτοινιιίδεπινι ἀποστολικοῦ κηρύγματος . Kto bol Marcian, ktorému bolo dielo určené autorom, nie je známe: v samotnom pamätníku okrem mena nie sú uvedené žiadne ďalšie údaje o jeho totožnosti; Eusebius tiež nič nepridáva a nazýva ho jednoducho bratom menom Marcian. V podstate nemožno nič namietať proti predpokladu I. V. Lightfoota, že tento Marcian je tá istá osoba, ktorej ruka bola napísaná „Martyrium Polycarpi“ a ktorá tiež niesla meno Marcian 7; ale na druhej strane nie je možné uspokojivo podložiť túto domnienku, pretože o tomto poslednom Marcianovi a jeho vzťahu s Irenejom nie sú žiadne informácie, okrem prirodzeného záveru, že bol blízky svätému Polykarpovi, a preto mohol byť Irenejovi dobre známy, a že zaujímal významné postavenie medzi bratmi Smyrnovými. Marcian, ako vidno z predslovu diela, bol s Irenejom priateľský a v čase, keď Irenej písal svoje dielo, nebol v Lyone: Irenej vyjadruje poľutovanie, že nemôže byť neustále s Marciánom, aby si navzájom uľahčovali tento pozemský život a trávili ho v neustálom všeobecnom rozhovore o užitočných témach; fyzicky oddelený, nechce si nechať ujsť príležitosť písomne ​​sa porozprávať s Marcianom (kapitola 1). Z tónu predslovu a účelu napísania práce možno usúdiť, že Marcian bol laik, ale neexistuje dostatočný základ, ktorý by to mohol jednoznačne tvrdiť. K otázke času vzniku diela môžeme povedať len to, že bolo napísané po „Proti herézam“, keďže sa naň autor už odvoláva. Tretia kniha posledne menovaného bola napísaná za rímskeho biskupa Eleutheria (175 – 189): a keďže po nej nasledovala štvrtá a piata kniha, písané nepochybne v určitých intervaloch, novoobjavený traktát patrí do posledného desaťročia druhého storočia a je jedným z posledných diel svätého Ireneja 8. Autor nestráca zo zreteľa ani moderné podmienky cirkevného života, ktoré si vyžadujú energický boj proti heretickému učeniu v jeho rôznych rozvetvení a objavoch, o čom svedčia posledné kapitoly (98 – 100), a polemický protiklad podstatných bodov pravého kresťanského učenia voči heretickému učeniu tvorí základ všetkých jeho úvah – nepochybne určuje výber aj formuláciu otázok. No samotný prejav je vedený v úplne pokojnom tóne, bez priamych, jasne vyjadrených polemik proti falošnému učeniu a bez konkrétneho naznačenia chýb heretikov (okrem spomínaných posledných kapitol). Základom pre prezentáciu pravého kresťanského učenia je „kánon viery“, ako bol komunikovaný pri krste, a ako dôkaz jeho spoľahlivosti sú citované argumenty a texty Svätého písma bežné v druhom storočí, prevzaté najmä z proroctiev Starého zákona, ktorých obsah je odhalený a komentovaný v aplikácii na udalosti Nového zákona pomocou starozákonných a všetkých faktov vysvetlenia histórie. Irenej teda v novoobjavenom diele hovorí nie ako polemik či dokonca vedec, ale ako pastier a katechéta, ktorý verejne prístupnou formou podáva správny pohľad na dejiny spásy ľudstva. Irenejova túžba odhaliť čo najjasnejšie a najdôkladnejšie podstatné body „kánonu viery“ a hlbšie ich vtlačiť do mysle Marciana a ďalších čitateľov diela vysvetľuje aj tie opakovania v prezentácii, ktoré čiastočne sťažujú presné určenie jeho plánu. Je samozrejmé, že Irenaeus si nekládol za cieľ písať striktne proporčné časti diela; ani opakovania však nenarúšajú plánovanú postupnosť pri odhaľovaní zamýšľaných myšlienok. Po predbežnom krátkom apele na Marciana (kapitola 1) Ireneus z druhej kapitoly začína vykonávať zadanú úlohu a po zmienke o potrebe udržiavať dušu a telo čisté, aby sme poznali pravdu, naznačuje, že čistota duše sa dosahuje neustálym dodržiavaním „kánonu viery“ oznámeného pri krste, ktorý sa vykonáva v mene Ježiša Krista, narodenia Syna, vzkriesenia Boha, v Boha Otca. a v mene Ducha Svätého (5 kapitol). V druhej časti – od 9. do 42. kapitoly – autor načrtáva dejiny Božieho zjavenia vo svete od stvorenia človeka, Pádu, potopy, Abrahámovho povolania až po obrátenie pohanov ku Kristovi prostredníctvom ním poslaných apoštolov. Začína sa rečou o siedmich nebesách, obývaných mocnosťami, anjelmi a archanjelmi, ktorí slúžia Bohu – a autor opäť zdôrazňuje, že celý svet vrátane anjelov stvoril Boh, ktorý dal celému svetu zákony, aby každé stvorenie zostalo vo svojom priestore, bez toho, aby prekračovalo hranice stanovené Bohom. Tento Boh je oslávený Jeho Slovom, ktorým je Jeho Syn, a Duchom Svätým, ktorý je Múdrosťou Otca všetkých. Rozprávaním o stvorení ľudí a ich živote v raji autor otvára stručnú, avšak s významnými detailmi, predstavenie počiatočnej histórie ľudstva, potom prechádza k dejinám izraelského ľudu pred dobytím krajiny Kanaán a na záver spomína kráľa Dávida a jeho syna Šalamúna, ktorí postavili Boží chrám. Zároveň ukázal vzkriesenie, stal sa prvorodeným z mŕtvych a v sebe vzkriesil padlého človeka, vzkriesiac ho do neba po pravici slávy Otca. Medzi všetkými skutočnosťami Pánovho vykupiteľského diela na Zemi je najužšie a neoddeliteľné spojenie: ak sa nenarodil, potom nezomrel, ak nezomrel, nevstal z mŕtvych, ak nevstal z mŕtvych, nezvíťazil nad smrťou a nezničil jej nadvládu, a ak neporazil smrť, ako potom môžeme vstať zo života my, ktorí sme upadli do smrti? Predchodca, Ján Krstiteľ, sa pripravoval na prijatie Slova života, hlásajúc o Ňom, že On je Kristus, na ktorom spočíva Duch Boží. Jeho učeníkmi a svedkami všetkých Jeho dobrých skutkov, učenia, utrpenia, smrti, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia sú apoštoli, ktorí po prijatí Ducha Svätého boli Ním poslaní do celého sveta a volali pohanov, očistiac ich duše a telá krstom vodou a Duchom Svätým; splnili povolanie pohanov predpovedané prorokmi. Ako záver diela a záver všetkého, čo mu predchádzalo, Irenej varuje čitateľa pred rôznymi omylmi svojej doby, ktoré klasifikuje ako herézy vo vzťahu k Otcovi, Synovi a Duchu Svätému: Boha Otca netreba oddeľovať od Stvoriteľa sveta, netreba popierať Vtelenie a odmietať dary Ducha Svätého. Musíme si dávať pozor na všetkých chybujúcich ľudí a zdržať sa ich morálky, ak sa naozaj chceme páčiť Bohu a prijať od Neho spásu. § II. „Dôkaz apoštolského kázania“ 9 1. Keďže som sa, drahý Marcian, dozvedel o tvojej náklonnosti kráčať v úcte k Bohu – a jedine to vedie človeka k večnému životu –, tak sa s tebou delím o tvoju radosť a s neochvejnou pevnosťou vo viere ťa prosím, aby si sa páčil Bohu, svojmu Stvoriteľovi. Ó, keby sme mohli byť neustále spolu a vzájomne si prospievať a uľahčovať život tu, tráviť ho neustálou všeobecnou konverzáciou o užitočných témach! Ale keďže sme v súčasnosti od seba fyzicky oddelení, rád by som si nenechal ujsť príležitosť, aby som v rámci svojich síl hovoril s vami písomne ​​a krátkymi slovami, aby som vám vysvetlil kázanie pravdy, aby ste posilnili vašu vieru. 2. Keďže človek je živá bytosť, pozostávajúca z duše a tela, je potrebné a vhodné, aby oboje v dobrom stave dodržiaval; a keďže hriechy pochádzajú z oboch, čistota tela slúži ako ochranný prostriedok, ktorým sú ľudia chránení od všetkého škodlivého a od všetkých nespravodlivých skutkov, a čistota duše je prostriedkom na zachovanie neporušenej viery v Boha, bez toho, aby sa z nej niečo pridávalo alebo ukrajovalo. Lebo zbožnosť sa znesvätením a znečistením tela stáva pochmúrnou a smutnou; je zdeformovaná a znesvätená a už nezostane neporušená, ak lož prenikne do duše; naopak, zachováva sa v kráse a vo svojej miere, ak pravda v duchu a čistota v srdci zostávajú neotrasiteľné. Lebo načo je poznať pravdu slovami, ale znesväcovať telo a páchať zlé skutky? Všetci heretici sú presne takí: sedia na stoličke skaziteľov a kazia tých, ktorí prijímajú jed ich učenia. 3. Preto, aby sme to netolerovali, musíme zachovávať neporušené pravidlo viery a plniť Božie prikázania, veriť v Boha a báť sa Ho, pretože On je Pán, a milovať Ho, pretože On je Otec. Konanie vychádza z viery, lebo „ak neuveríte,“ hovorí Izaiáš, „nepochopíte“ (7:9); a vieru prináša pravda, pretože viera je postavená na tom, čo skutočne existuje, takže veríme v existenciu (τὰ ὄντα) takú, aká je; Tým, že veríme v existenciu takú, aká vždy je, pevne si zachovávame svoju dôveru v ňu. A keďže viera je stálou strážkyňou našej spásy, je potrebné a hodné venovať jej veľkú starostlivosť, aby sme dosiahli skutočné pochopenie vecí. Je to viera, ktorá to v nás produkuje, ako nám povedali starší, učeníci apoštolov. Predovšetkým nás to učí pamätať si, že sme prijali krst na odpustenie hriechov v mene Boha Otca a v mene Ježiša Krista, vteleného a zomrelého a zmŕtvychvstalého Syna Božieho, a v Duchu Svätom; a že tento krst je pečaťou večného života a znovuzrodenia v Boha, aby sme boli deťmi nie mŕtvych ľudí, ale večného a nezmeniteľného Boha; aby sa večný a nemenný stal Bohom a on stál vysoko nad každou zo stvorených bytostí 11 a všetko by mu bolo podriadené a všetci, ktorí sú mu podriadení, sa stali jeho (vlastnými), aby Boh nevládol a bol Vládcom nie nad ničím iným (cudzím), ale nad svojím vlastným 12, (pripomína, že všetko je Božie, a preto je všetko od Boha Všemohúci Boh. 4. Lebo je potrebné, aby sme my, ktorí sme vstúpili do existencie, mali začiatok svojej existencie z nejakej veľkej príčiny; a Boh je počiatkom všetkého, lebo On sám nepochádza z ničoho, ale od Neho všetko pochádza. A preto je potrebné a hodné v prvom rade vyznať, že On je jeden Boh, Otec, ktorý všetko stvoril a stvoril a stvoril veci, a hoci všetko objíma, On sám nie je objatý 13 . Medzi všetkým (čo sa stalo) je tento náš svet 14 a človek vo svete; preto aj tento svet stvoril Boh. 5. Vec je teda podaná takto: Boh Otec, nestvorený, neviditeľný, Stvoriteľ všetkého, nad ktorým niet iného Boha a po ktorom (pod) niet iného Boha; a keďže Boh je rozumná bytosť, preto stvoril to, čo sa stalo so Slovom; a keďže Boh je Duch, všetko ozdobil Duchom, ako hovorí prorok: „Slovom Pánovým sú nebesia upevnené a jeho Duchom všetka ich moc“ (Ž 32:6). keďže slovo potvrdzuje, to znamená, že je produktom tela a dáva podstatu vyžarovania 15 a duch riadi a formuje rozdiely síl, potom sa vo všetkej spravodlivosti Slovo nazýva Syn a Duch Božou múdrosťou. Aj jeho apoštol Pavol (pre tento prípad) hovorí primerane (pre tento prípad): „Jeden je Boh Otec, ktorý je nad všetkými a so všetkými a v nás všetkých (Ef. IV, 6). Lebo nadovšetko je Otec a nad všetkými je Slovo, keďže skrze neho všetko pochádza od Otca, ale v nás všetkých je Duch, ktorý volá: „Abba Otec“ (Gal. IV., 6) a pripravuje človeka na Boha. 9. Svet je však obklopený siedmimi nebesami, v ktorých žijú mocnosti, anjeli a archanjeli 18 vykonávajúci službu uctievania Boha všemohúceho a Stvoriteľa všetkých: nie preto, že by to údajne potreboval, ale preto, aby neboli nečinné, zbytočné a bez milosti. A preto sa Duch Svätý rozhojnil vo svojom prebývaní 19 a prorok Izaiáš ho počíta do siedmich foriem služby, ktorá spočívala na Božom Synovi, teda na Slove, keď prišiel ako človek. Lebo „Duch Boží,“ hovorí, „spočinie na Ňom: duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily (duch poznania) 20 a naplní Ho zbožnosť, duch bázne Božej“ (Iz. 11:2-3). A tak prvé nebo zhora, ktoré zahŕňa ostatných, je múdrosť a druhé za ním je nebom rozumu a tretie je rady, a štvrté, počítané zhora, je nebom pevnosti a piate je nebom poznania a šieste je nebom zbožnosti a siedme je táto obloha nad nami, ktorá je plná strachu z tohto neba: Solf7 nášho osvecujúceho Ducha. 11. Ale On stvoril človeka svojimi vlastnými rukami, vzal zo zeme to najčistejšie, najjemnejšie a najnežnejšie a svoju silu do určitej miery zmiešal so zemou; lebo dal stvoreniu svoje vlastné formy, aby aj to, čo je v ňom viditeľné, bolo podobné Bohu. Lebo stvorený človek bol umiestnený na zemi ako Boží obraz. A aby ožil, vdýchol mu do tváre dych života, takže dychom aj stvorením je človek ako Boh. Bol slobodný a nezávislý, pretože ho stvoril Boh, aby ovládol všetko na zemi. A celý tento Vesmír, ktorý obsahuje všetko – Bohom pripravený pred stvorením človeka – bol prenesený na človeka ako miesto (bydliska). A na tomto mieste boli, každý so svojou vlastnou službou, služobníci toho Boha, ktorý všetko stvoril; a správca, ktorý bol ustanovený nad svojimi spoluotrokmi, vládol nad týmto miestom. Sluhovia boli anjeli a vládca bol archanjel. 14. Aj Adam, aj Eva, lebo tak sa volá manželka, boli nahí a nehanbili sa, lebo mali nevinné a detské cítenie a nedospeli k bodu, aby o niečom premýšľali, ani neporozumeli tomu, čo sa neskôr, v stave skazenosti, malo zrodiť v duši ako výsledok zmyslových túžob a hanebných vášní. Vtedy si zachovali svoju prirodzenosť stále neporušenú, pretože do stvorenia v nich bol vháňaný dych života. Pre ducha, kým zostáva vo svojej náležitej dôstojnosti a sile, všetko, čo je zlé, je nepochopiteľné a nedostupné; Preto sa pri bozkávaní nehanbili, v čistote sa objímali ako deti. 15. Ale aby si človek o sebe veľa nepredstavoval a nebol arogantne vyvýšený - ako keby kvôli nadvláde a slobode, ktorá mu bola daná, nemal panovníka (nad sebou samým), a tak by hrešil proti Bohu, svojmu Stvoriteľovi, prekračujúcemu jeho hranice - a nedospel k sebauspokojenej pyšnej myšlienke proti Bohu ako jeho vláde, aby mu Boh dal príkaz Pán. Tiež mu (Boh) určil istú hranicu, aby ak dodržal Božie prikázanie, zostal ustavične taký, aký bol, teda nesmrteľný; ak nevyhovie, stane sa smrteľným a premení sa na zem, z ktorej začalo jeho stvorenie. Prikázanie znelo takto: „Z každého stromu, ktorý je v raji, môžete jesť, ak chcete, ale nemôžete jesť zo stromu, z ktorého je poznanie dobra a zla, lebo v deň, keď by ste jedli, zomriete“ (1 Moj 2,16-17). 16. Človek nezachovával toto prikázanie, neposlúchal Boha, oklamaný anjelom, ktorý závidiac ľuďom množstvo darov, ktoré im Boh dal, a hľadiac na to s nepriateľstvom, zničil sám seba a urobil človeka hriešnym, presvedčil ho, aby neposlúchal Božie prikázanie. Anjel, ktorý sa teda spočiatku stal vo svojom klamstve hlavou a vodcom hriechu, bol raz porazený po tom, čo zhrešil proti Bohu, a potom priviedol človeka k strate raja. A keďže sa podvedený dôstojnosťou svojej povahy vzbúril a odlúčil od Boha, po hebrejsky sa nazýva Satan, teda nepriateľ; ale nazýva sa aj ohováračom. Boh preklial hada, ktorý v sebe niesol nepriateľa, a toto prekliatie sa vzťahovalo aj na samotné zviera, ako aj na skrytého anjela, ktorý v ňom hniezdil, Satana. Odstránil človeka zo svojej tváre a potom zablokoval cestu vedúcu do raja. Lebo nebo neprijíma hriešnikov. 17. Keď Adam a jeho manželka Eva boli mimo Raja, upadli do mnohých katastrof a zmätku a kráčali po tomto svete so smútkom, žiaľom a stonaním. Lebo človek obrábal zem pod lúčmi tohto Slnka a to mu prinášalo tŕne a bodliaky ako trest za hriech. Potom sa tiež splnilo, čo bolo napísané: „Adam poznal svoju manželku a ona počala a porodila Kaina a potom porodila Ábela“ (1 Moj 4,1-2). Potom anjeli priniesli zlé učenie ako dar svojim manželkám; naučili ich totiž sile korienkov a bylín, ako aj umeniu farbenia a červenania a výrobe drahých látok, magickým prostriedkom na (vzrušujúcu) nenávisť, lásku, vášnivé a milostné zvádzanie, magické obväzy, všemožnú mágiu a Boha nenávidiacu modloslužbu, cez ktorú dielo Zlého vo svete zoslabovalo, zmenšovalo, zmenšovalo a zmenšovalo dielo. 19. Kým neprišiel na svet Boží súd potopou v desiatom pokolení, v ktorom sa sám Noe po prvom stvorení ukázal ako spravodlivý a pre svoju spravodlivosť zostal nažive aj on sám a jeho manželka a jeho traja synovia a tri manželky svojich synov uväznil v korábe spolu so všetkými zvieratami, ktoré Boh prikázal vziať so sebou do korábu. A potom smrť postihla všetkých: ľudí aj zvieratá, ktoré boli na zemi - prežili len tí, ktorí sa uchýlili do korábu. Traja synovia Noeho boli: Sem, Cham a Jafet, od ktorých sa (ľudská) rasa opäť rozmnožila; lebo po potope ľudia dostali svoj počiatok od nich. 20. Ale jeden z nich padol do kliatby a dvaja zdedili požehnanie za svoje skutky. Najmladší z nich – ktorý sa volal Ham, keďže sa vysmieval svojmu otcovi a bol tak odsúdený na bezbožný hriech za urážku a výčitky svojho otca – prijal kliatbu a odovzdal ju ako dedičstvo všetkým, ktorí z neho pochádzajú. Stalo sa, že celá rodina po ňom bola prekliata a rástla a množila sa v hriechu. Jeho bratia Shem a Japheth dostali požehnanie za úctu k svojmu otcovi. Kliatba Chama, ktorou sa preklial jeho otec Noe, je nasledovná: „Prekliaty syn Chamov, bude otrokom svojich bratov“ (1 Moj 9:25). Toto (prekliatie) sa prenieslo na jeho rodinu - keďže na zemi splodil mnoho potomkov - rástla štrnásť generácií v divokom stave, až napokon jeho rodinu, ktorá upadla do súdu, zasiahol Boh. Lebo Kanaánci, Chetiti, Perizejci, Chivejci, Amorejci, Girgašici, Sidončania a Arabi (Aradovia?) a tí, ktorí obývajú Feníciu, všetci Egypťania a Líbyjčania, pochádzajú z rodu Cham; padli pod kliatbu, keďže kliatba pôsobila na tých zlých ľudí dlho 23. 24. A po určitých časoch, to znamená v desiatom storočí po potope, sa zjavuje Abrahám, ktorý hľadá to, čo mu patrilo od požehnania svojho predka a Boha, ktorý je mu hodný (uctievania). A keď vnútornou príťažlivosťou svojej duše chodil po celom vesmíre a pýtal sa, kde je Boh, a keď sa ukázalo, že je slabý a nedosiahol cieľ, vtedy sa Boh nad ním zmiloval, iba s tými, ktorí Ho tajne hľadali, a zjavil sa Abrahámovi, dovolil mu, aby sa volal cez slovo, ako cez lúč. Prehovoril k nemu z neba a povedal: „Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva a z domu svojho otca a choď do krajiny, ktorú ti ukážem, a usaď sa tam“ (1 Moj 12,1). A on v dôvere v nebeský hlas, keď už bol sám v zrelom veku - keďže mal sedemdesiat rokov a mal ženu - odišiel s ňou z Mezopotámie a vzal so sebou Lóta, syna svojho zosnulého brata; a keď prišiel do krajiny, ktorá sa teraz volá Júda a ktorú vtedy obývalo sedem kmeňov, potomkov Chamových, vtedy sa mu Boh zjavil vo videní a povedal: „Túto krajinu dám tebe a tvojmu potomstvu po tebe za večné dedičstvo“ (1 Moj 12,7). (Potom jeho potomkovia zostali v krajine, ktorá im nepatrila ako cudzincom a boli tam vystavení katastrofám, trpeli smútkom a zotročením 400 rokov. A vo štvrtom storočí sa vrátili do krajiny zasľúbenej Abrahámovi; Boh odsúdil ľudí, ktorí prinútili jeho potomkov do otroctva) 24. A aby Abrahám poznal počet aj slávu svojho potomstva, Boh ho v noci vyviedol von (zo stanu) a povedal mu: „Pozri na nebo a pozri sa na hviezdy na nebi, či ich vieš spočítať, také bude tvoje potomstvo“ (1 Moj 15,5). Keďže Boh videl stálosť a pevnosť jeho ducha, vydal o ňom svedectvo skrze Ducha Svätého, keď v Písme povedal: „A Abrahám uveril a bolo mu to počítané za spravodlivosť“ (1 Moj 15,6). Ale nebol obrezaný, keď to o ňom svedčilo. A aby sa znamenitosť jeho viery dala poznať podľa znamenia, dal mu obriezku ako pečať viery za neobriezku neobrezaného. Potom mal zo Sáry, ktorá bola neplodná, podľa Božieho zasľúbenia syna Izáka, ktorého dal obrezať, ako mu Boh prikázal. A z Izáka sa narodil Jakob; a tak prišlo pôvodné požehnanie Sema k Abrahámovi a od Abraháma k Izákovi a od Izáka k Jakobovi; skrze to bolo v nich rozdelené dedičstvo Ducha; lebo sa nazýva Boh Abraháma a Boh Izáka a Boh Jakuba. A Jakob splodil dvanásť synov, po ktorých bolo pomenovaných dvanásť kmeňov Izraela. 25. Keď sa po svete rozšíril hlad, stalo sa, že iba v Egypte boli prostriedky na jedlo. Potom sa Jakob a všetci jeho synovia presťahovali do Egypta. Počet všetkých vysťahovaných sa rozrástol na sedemdesiatpäť duší a do 400 rokov, ako sľub vopred hovoril, ich bolo šesťstošesťdesiattisíc (?). Ale keďže boli veľmi utláčaní a mučení a vzdychali a plakali pred Bohom, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba ich vyviedol z Egypta s pomocou Mojžiša a Árona, keď zasiahol Egypťanov desiatimi ranami a pri poslednej rane poslal ničivého anjela, aby zničil ich prvorodených, z človeka na zviera; z toho zachránil synov Izraela, symbolicky ukázal Kristovo utrpenie prostredníctvom zabitia nepoškvrneného baránka, ktorého krv bola daná ako ochranné znamenie pre spásu pomaľovaním židovských domov. A táto sviatosť sa volá Veľká noc – základ spásy. A keď rozdelil Červené more, priviedol deti Izraela do púšte so všetkou starostlivosťou a prenasledovaní Egypťania, ktorí ich nasledovali do mora, boli úplne zničení. Takto dopadol Boží súd na tých, ktorí nespravodlivo mučili potomkov Abraháma. 26. Na púšti dostal Mojžiš od Boha zákon, desať kníh napísaných na kamenných doskách prstom Božím; prst Boží je ten, ktorý siaha od Otca k Duchu Svätému 25; podobne aj prikázania a ospravedlnenia, ktoré prikázal zachovávať synom Izraela. A on na Boží príkaz postavil stánok zjavenia, viditeľný obraz na Zemi toho, čo je duchovné a neviditeľné v nebi, súčasne zobrazenie obrazu cirkvi a proroctvo o budúcnosti; podobne aj nádoby a obetné stoly a archu, do ktorej vložil tabuľky. Zároveň ustanovil Árona a jeho synov za kňazov, čím dal kňazstvo celej ich rodine; boli z kmeňa Lévi. Na Boží príkaz tiež povolal celý kmeň, aby slúžili v Božom chráme, pričom im dal levitský zákon ako normu, ako a akým spôsobom sa majú správať tí, ktorí majú neustále k dispozícii službu v Božom chráme. A oni (zvědi) tiež zle hovorili o zemi, akoby nebola dobrá a že sa pre takúto zem neoplatí ísť do nebezpečenstva. Ale dvaja z dvanástich – Jozua, syn Núnov a Káleb, syn Jefunneho – si pre nešťastie, ktoré sa stalo, roztrhli šaty a prosili ľudí, aby nepochybovali a nestrácali odvahu, lebo Boh vydal všetkých do ich rúk (hovoriac), že aj krajina je mimoriadne dobrá. Ale keď presvedčenie nefungovalo a ľudia pokračovali v tej istej nevere, Boh sa odvrátil a zmenil ich cestu, aby blúdili a trestal ich na púšti mnohými ranami. A koľko dní chodili tí, ktorí skúmali krajinu tam a späť - trvalo to štyridsať dní - počítajúc rok na každý deň, držal ich na púšti štyridsať rokov a nikoho z tých, ktorí boli dospelí v rokoch a mysli, pre svoju neveru nepovažoval za hodných vstúpiť do (zasľúbenej) zeme, okrem dvoch, ktorí svedčili v prospech dedičstva Joshuovho syna, to je Kalebhuovho syna. Jephunneh, a tiež tým, ktorí boli ešte malí a nevedeli ako. rozlíšiť pravú od ľavej strany. Všetci ľudia malej viery tak zomreli na púšti a dostávali jeden po druhom spravodlivú odmenu za nedostatok viery. Deti, ktoré vyrástli v priebehu štyridsiatich rokov, doplatili na počet úmrtí. 28. Keď mal ľud štyridsať rokov, priblížil sa k Jordánu a rozbil sa proti Jerichu. Tu Mojžiš zhromaždil ľud a všetko ešte raz zopakoval, rozprávajúc o veľkých Božích skutkoch až do toho dňa a tých, čo vyrástli na púšti, priviedol k poslušnosti a poriadku, aby sa báli Boha a zachovávali Jeho prikázania; po obnovení právnej úpravy, ktorú pripojil k predtým uvedenej právnej úprave, im ju zveril. A toto sa nazývalo „Deuteronómium“, v ktorom sú napísané mnohé zasľúbenia o našom Pánovi Ježišovi Kristovi a o ľuďoch, ako aj o povolaní pohanov a o kráľovstve. 30. Boh sem poslal prorokov, ktorí skrze Ducha Svätého viedli ľudí na cestu a vrátili ich otcov všemohúcemu Bohu; zjavili sa ako ohlasovatelia nášho Pána Ježiša Krista, Božieho Syna, vyhlasujúc, že Jeho telo vyjde z Dávidovho domu, v dôsledku čoho po dlhom slede generácií bude v tele Dávidovým synom, ktorý je synom Abraháma – ale v Duchu je Božím Synom (porov. Rim 1,3 nasl.), odkedy bol Otcom pred stvorením sveta. zjavil sa celému svetu v ľudskej podobe; skrze to Slovo Božie vykonalo v Sebe všetko, čo je na nebi i na zemi. 31. Zjednotil ľudí s Bohom a nastolil pokoj a harmóniu medzi človekom a Bohom; lebo nebolo v našej moci stať sa účastníkmi neporušiteľnosti iným spôsobom, keby k nám neprišiel. Lebo hoci bola neporušenosť neviditeľná a neobjavila sa, nebola nám vôbec užitočná; teraz sa to stalo viditeľným, aby sme sa mohli vo všetkých ohľadoch podieľať na neporušiteľnosti. keďže sme všetci v prvotnom stvorení Adama, jeho neposlušnosťou, boli pevne zviazaní so smrťou, bolo nevyhnutné, aby smrť bola zničená poslušnosťou Toho, ktorý sa pre nás stal človekom. Ale keďže smrť mala nadvládu nad telom, bolo potrebné, aby oslobodila človeka od jeho útlaku, zrušeného prostredníctvom tela. Slovo sa stalo telom, aby skrze to isté telo, v ktorom bol hriech ustanovený a ovládaný, mohlo byť zrušené a už v nás nebolo (porov. Rim 8 nasl.). Preto Pán vzal na seba tento telesný obraz prapôvodného, ​​aby vstúpil do boja za otcov a prostredníctvom Adama získal víťazstvo nad tým, ktorý nás v Adamovi porazil. 32. Odkiaľ pochádza prvotné bytie? Z vôle a múdrosti Božej a z panenskej Zeme. „Lebo Boh,“ hovorí Písmo, „než stvoril človeka, ešte nezoslal dážď a nebolo na ňom človeka, ktorý by obrábal zem“ (1 Moj 1,5). Z tejto zeme, keď bola ešte panna, Boh vzal prach a stvoril človeka ako počiatok našej ľudskosti. Pre druhotné zavŕšenie tohto človeka sa Pán podriadil rádu tej istej inkarnácie, keď sa narodil z Panny podľa vôle a múdrosti Božej, aby ukázal podobnosť svojho vtelenia s vtelením Adama, a tak sa splnilo to, čo bolo napísané na začiatku: „človek na podobu a obraz Boží“ (Gn 1,26). 33. A ako skrze neposlušnú pannu bol zasiahnutý a zomrel človek, tak aj tu skrze Pannu, ktorá poslúchla Slovo Božie, dostal život skrze život novostvorený v človeku. Lebo Pán prišiel znova nájsť stratenú ovcu (Mt 18:12) a stratený bol človek. Preto nebolo žiadne nové stvorenie, ale On prijal podobnosť stvorenia od Ony, ktorá bola z rodu Adama. Lebo nová dokonalosť Adama v Kristovi bola potrebná, aby to, čo bolo smrteľné, mohlo byť pohltené do nesmrteľnosti (porov. 1 Kor 15:53); tak isto vo vzťahu k Eve a Márii, aby Panna, prihovárajúca sa za pannu, panenskou poslušnosťou zničila a zničila panenskú neposlušnosť. 34. Rovnako zločin, ktorý bol spáchaný cez strom, bol zničený poslušnosťou stromu. Keď Boh počul (takúto prosbu), Syna človeka pribili na strom, čím zrušil poznanie zla a zaviedol a umožnil získať poznanie dobra. A je zlé neposlúchať Boha, rovnako ako dobré je poslúchať Boha. Preto Slovo hovorí skrze proroka Izaiáša, keď predpovedá budúce muky – lebo sa nazývajú prorokmi, lebo hovoria budúcnosť – a tak Slovo hovorí cez neho takto: „Nebránim sa ani protirečím; svoju chrbtovú kosť som dal na údery a svoje líca na údery a neskryl som si tvár pred posmechom a pľuvaním“ (50:6a). Poslušnosťou, v ktorej bol neochvejný až na smrť, visiac na strome, zničil starodávnu neposlušnosť spojenú so stromom. Lebo On sám je Slovom všemohúceho Boha, ktoré sa neviditeľne rozšírilo do nás a vôbec do celého tohto sveta a rozširuje jeho dĺžku, šírku, výšku a hĺbku, lebo skrze Slovo Božie je udržiavaná sila bytia celého Vesmíru a v ňom je ukrižovaný Boží Syn, krížovo vtlačený do všetkého. Pre Neho bolo vhodné, keď sa stal viditeľným, aby otvoril spoločenstvo všetkých s Ním na kríži, aby ukázal svoje pôsobenie vo viditeľnom cez viditeľný obraz. Lebo On je Ten, ktorý vyniesol na svetlo výšiny a rozšíril hlbiny, ktoré ležia hlboko pod zemou, a predĺžil dĺžku od Východu na Západ, prešiel Severom a Juhom a povolal tých, ktorí sú rozptýlení zo všetkých strán, k poznaniu Otca 26 . 35. Splnil aj zasľúbenie Abrahámovi, ktoré mu Boh zasľúbil, že jeho potomstvo urobí ako nebeské hviezdy. Lebo toto vykonal Kristus, ktorý sa narodil z tej Panny, ktorá mala svoj pôvod od Abraháma. A tak urobil tých, ktorí v Neho uverili, svetlami vo svete (Flp 2:15) a tou istou vierou spolu s Abrahámom ospravedlňoval pohanov: „Lebo Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť“ (Gal 3:6; 1M 15:6). Tak isto sme ospravedlnení vierou v Boha, lebo spravodliví budú žiť z viery (Gal 3,11; Hab 11,4). Abrahámov prísľub sa teda naplnil nie skrze zákon, ale skrze vieru (5:13). Lebo Abrahám je ospravedlnený z viery, ale pre spravodlivých niet zákona (1 Tim 1:9). Tak isto sme ospravedlnení nie zo zákona, ale z viery, ktorú dosvedčuje Zákon a Proroci a ktorú nám ponúka Božie Slovo. 36. Splnil aj Dávidov sľub; lebo Boh mu z plodu jeho lona sľúbil, že ustanoví večného Kráľa, ktorého vláde nebude konca. Týmto kráľom je Kristus – Syn Boží, ktorý sa stal Synom človeka, to znamená, že pochádza z tej Panny, ktorá mala svoj pôvod od Dávida. Preto zasľúbenie hovorí o plode lona, ​​ktorý je zvláštnym produktom plodnosti ženy, ale nie z plodu bedier a nie z plodu lona, ​​čo je tiež zvláštny druh pôrodu; Týmto spôsobom sa odhalilo to zvláštne, odlišné a vlastné, čo je charakteristické pre plod panenského lona z rodu Dávida. Vládne nad domom Dávidovým naveky; Jeho kráľovstvo nebude mať konca. 37. Tak teda slávne vykonal našu spásu a naplnil zasľúbenia otcov a zničil starodávnu neposlušnosť. Syn Boží sa stal synom Dávidovým a synom Abrahámovým; lebo On to naplnil a urobil to znova v Sebe, aby nám umožnil prijať život. Slovo Božie sa stalo telom podľa definície o Panne, aby zničilo smrť a dalo život človeku; lebo sme boli uchvátení hriechom a patrili sme medzi tých, čo sa narodili v hriechoch a žijú so smrťou. 38. Boh Otec bol teda plný milosrdenstva; Poslal tvorivé Slovo, ktoré keď prišlo pre našu spásu, zostalo na tom istom mieste a v tom istom prostredí, v ktorom sme stratili svoje životy, zlomiac putá týchto pút. A objavilo sa Jeho svetlo a rozptýlilo temnotu väzenia a posvätilo naše narodenie a zrušilo smrť, prelomilo reťaze, v ktorých sme sedeli v zajatí. Zároveň ukázal vzkriesenie, Sám sa stal prvorodeným z mŕtvych a v Sebe vzkriesil padlého človeka, zdvihnúc svoj vrch na najvyššiu časť neba po pravici Otcovej slávy, tak ako Boh dal zasľúbenie prostredníctvom proroka, keď povedal: „Obnovím padlý Dávidov stánok“, čiže z (pôvodného) tela Dávida. A náš Pán Ježiš Kristus to skutočne splnil, keď slávne vykonal naše spasenie, aby sme mohli byť skutočne vzkriesení k životu v Otcovi. A ak niekto nechce uznať Jeho narodenie z Panny, ako potom môže dovoliť Jeho vzkriesenie z mŕtvych. Nebolo by to v žiadnom prípade prekvapujúce, výnimočné alebo zvláštne; lebo keby nenarodené vstalo z mŕtvych, potom by sa vlastne nedalo hovoriť o nejakom vzkriesení nenarodených. Lebo ten, kto je nenarodený a nesmrteľný a kto neprišiel narodením, nemôže padnúť do smrti. Lebo ak niekto neprijal ľudský začiatok, ako môže prijať jeho koniec? 39. Ak sa teda nenarodil, nezomrel; ak nezomrel, nevstal z mŕtvych a ak nevstal z mŕtvych, nezvíťazil nad smrťou a jej panstvo by nebolo zrušené; a keby nepremohol smrť, ako by sme mohli vstať k životu my, ktorí sme od začiatku upadli do smrti? Preto tí, ktorí berú ľuďom spásu a neveria v Boha – že ich vzkriesi z mŕtvych – odmietajú aj narodenie nášho Pána, ktorého pre nás vzal na seba, keď sa Slovo Božie telom stalo, aby ukázal vzkriesenie tela a predbehol všetkých do neba. Ako prvorodený 27 Slovo Otcovej rady vykonal všetko, keď sám prešiel svetom a vytvoril v ňom poriadok. Lebo On bol prvorodený z Panny, muž spravodlivý, svätý, úctivý, dobrý, dokonalý vo všetkom – zachránil pred peklom všetkých, ktorí Ho nasledovali, On sám bol prvorodený z mŕtvych – hlava a vodca Božského života. 40. Takto Božie Slovo preniká do všetkého, aby nastolilo harmonickú komunikáciu, pretože je pravým človekom a úžasným radcom a mocným Bohom. Tak Boh znovu povolal človeka, aby sme v spoločenstve s Ním mali účasť na neporušiteľnosti. Ten, ktorý bol skrze Mojžiša predpovedaný Zákonom a Prorokmi najvyššieho a všemohúceho Boha, ako Syn Otca všetkých, a od ktorého všetko pochádza, ktorý hovoril Mojžišovi - Tento prišiel do Judey, počatý z Boha skrze Ducha Svätého a narodený z Márie Panny: z tej, ktorá pochádzala z potomstva Dávida a Abraháma - Ježiša, Pomazaného ako proroka z Boha. 41. Jeho predchodca Ján Krstiteľ vopred pripravil ľud na prijatie Slova života, keď o Ňom hlásal, že On je Kristus, na ktorom spočíva Duch Boží (porov. Jn 1,33), ktorý sa spája so svojím telom. Jeho učeníkmi a svedkami všetkých Jeho dobrých skutkov a učení a utrpenia a smrti a zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia po telesnom vzkriesení sú apoštoli, ktorí, keď prijali moc Ducha Svätého (porov. Sk 1,8), boli Ním poslaní do celého sveta a volali pohanov, ukazovali ľuďom spôsob života, premieňali ich na telá a dušu vykrádaním modiel a vykrádaním a očistením. vody a Ducha Svätého. Ducha Svätého, ktorého dostali od Pána, odovzdávali a učili veriacim, a tak založili cirkev v každom poriadku. Vierou, láskou a nádejou naplnili povolanie pohanov predpovedané prorokmi, na ktorom im bola daná účasť z milosti Božej, napĺňajúc ju svojou službou, a tých pohanov, ktorí verili v Pána a milovali ho, dostali zasľúbenie otcov, že je to Boh všetkých, na základe vzkriesenia z mŕtvych, ktorý namiesto toho, aby On vstal z mŕtvych a ktorý mu dal život a spravodlivosť, dal život a spravodlivosť opäť: skrze Ježiša Krista, ktorému dal kráľovstvo a vládu nad všetkým, živými i mŕtvymi, ako aj nad súdom; potom (apoštoli) aj skrze pravé slovo učili zachovať telo bez úhony pre vzkriesenie a dušu nepoškvrnenú. 42. Preto sa majú veriaci správať, pretože v nich neustále prebýva Duch Svätý, ktorý im bol daný pri krste a po prijatí je pevne zachovaný, preto verný kresťan kráča v pravde, svätosti, spravodlivosti a trpezlivosti. Lebo aj duša sa zúčastní na vzkriesení, keď telá veriacich opäť nadobudnú určitú podobu a spolu s ňou budú prebudené mocou Ducha Svätého a budú privedené do Božieho kráľovstva. Toto je ovocie požehnania Jafeta, ktoré sa nachádza v povolaní pohanov prostredníctvom cirkvi a on sa pripravuje usadiť sa podľa Božieho zasľúbenia v dome Semovom. Aby sa to všetko stalo takto, to vopred oznámil Boží Duch prostredníctvom prorokov, aby bola silná viera v tých, ktorí Bohu slúžia v pravde. Lebo to, čo bolo pre našu prirodzenosť nemožné, a preto by sa ľuďom malo zdať neuveriteľné, to Boh vopred oznámil prostredníctvom prorokov, aby sme - vďaka tomu, že to, čo bolo povedané predtým, teda po mnoho storočí, sa potom splnilo tak, ako to bolo povedané predtým - pochopili sme, že to bol Boh, kto nám od začiatku hovoril o našej spáse. 43. Bohu treba veriť vo všetkom, lebo Boh je pravdivý vo všetkom, aj v tom, čo sa týka existencie Božieho Syna; a bol nielen pred Jeho zjavením sa vo svete, ale aj pred vznikom sveta, ktorý Mojžiš ako prvý prorokoval; hovorí po hebrejsky: „Barešit bara elohim bašan benuam šamentareš“, čo v preklade do nášho jazyka 28 znamená: Syn na počiatku - potom Boh stvoril nebo a zem (Gn 1,1) 29. Dosvedčuje to aj prorok Jeremiáš takto: „Pred rannou hviezdou som zrodil tvoje meno pred slnkom 19 a tvoje meno. k prekladu LXX) 30. A to znamená pred stvorením sveta, pretože spolu so svetom vznikli aj hviezdy. A opäť hovorí: "Požehnaný, ktorý bol pred počiatkom človeka." Lebo pre Boha mal Syn počiatok pred založením sveta, ale pre nás - teraz, keď sa zjavil. Predtým nebol pre nás, keďže sme Ho nepoznali. Preto aj Jeho učeník Ján, ktorý nám chce povedať, kto je Boží Syn, ktorý bol pred vznikom sveta u Otca a že všetko, čo sa stalo, prijalo svoju existenciu skrze Neho, hovorí toto: „Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh; Na počiatku bolo u Boha. Všetko sa stalo skrze Neho a bez Neho sa nič nestalo“ (Ján 1). Tým pevne potvrdzuje, že Slovo, (ktoré) na počiatku (bolo) u Boha (a), skrze ktorého všetko vzniklo, je tiež Jeho Syn. 44. A opäť Mojžiš hovorí, ako sa Boží Syn prišiel porozprávať s Abrahámom: „Potom sa mu Boh zjavil pri dubovom háji Mamre na poludnie, a keď sa pozrel, hľa, stáli pred ním traja muži, poklonil sa až k zemi a povedal: „Ó, Pane, ak som našiel milosť u teba“ (Gn 18, 1-3) a hovoril s Pánom všetko, čo nasledovalo. Dvaja z týchto troch boli anjeli a jeden bol Boží Syn, s ktorým sa Abrahám rozprával, keď sa prihováral za Sodomčanov, aby neboli zničení, keby sa tam našlo čo i len desať spravodlivých. A kým ešte hovorili, dvaja anjeli odišli do Sodomy, kde vzali Lóta. A potom Písmo hovorí: „A Pán pršal na Sodomu a Gomoru sírou a ohňom od Pána z neba“ (1 Moj 19,24). Syn, ktorý hovoril s Abrahámom, bol Syn; Keďže On bol Pán, dostal moc trestať Sodomčanov od Pána nebies, od Otca, ktorý vládne nad všetkým. Abrahám bol teda prorok a videl budúcnosť, ktorá sa mala stať ľudským spôsobom, (videl) Božieho Syna, ako sa rozprával s ľuďmi a jedol s nimi a potom nad nimi musel vykonať Otcov súd, ako dostal moc potrestať Sodomčanov od Neho, ktorý vládne nad všetkým. 45. A keď Jakob kráčal po Mezopotámii, videl vo videní, že stojí na vrchole rebríka, to jest na strome, ktorý sa tiahol až do neba, lebo na ňom vystupujú do neba tí, čo v Neho veria. Lebo Jeho utrpenie je naším vzostupom k smútku. A všetky takéto videnia poukazujú na Božieho Syna, ako sa rozprával s ľuďmi a žil s nimi. Nebol to Otec všetkých, ktorého svet nemohol vidieť, kto hovoril s Abrahámom, kým bol na malom mieste, a nie Stvoriteľ všetkého, kto hovorí: „Nebo je môj trón a zem je moja podnož; aký dom mi postavíš a aké miesto je moje odpočinutie“ (Iz 66:1; Skutky 7:49)? a Kto objíma zem svojou hrsťou a rozťahuje nebesia svojou rukou? - ale Slovo Božie, ktoré bolo vždy s ľudstvom a vopred ohlasovalo budúcnosť, ktorá sa mala stať a učilo človeka Božskému. 46. ​​On je Ten, ktorý hovoril s Mojžišom v tŕňovom kríku a povedal: „Videl som dosť útlaku svojho ľudu, ktorý je v Egypte, a zostúpil som, aby som ho zachránil“ (2 Moj 3,7nn.). On je Ten, ktorý vystúpil a zostúpil pre spásu utláčaných, vyviedol nás z nadvlády Egypťanov, to znamená z každého modlárstva a všetkej bezbožnosti, zachránil nás od Červeného mora, to znamená, že nás oslobodil od smrteľného zmätku pohanov, od trpkého trápenia ich potupy. Lebo Božie Slovo v nich pripravilo naše (o nás) zasľúbenia spásy, vtedy v obraze, ukazujúcom budúcnosť vopred, a teraz nás vlastne vyslobodzujúce z krutej služby pohanov; tak na púšti vypustil z kameňa výdatný prúd vody a kameňom je On sám; Dal aj dvanásť prameňov vody, teda učenie dvanástich apoštolov. Na púšti zabil aj tvrdohlavých maloverných, ale tých, čo v Neho uverili a zo zloby sa stali deťmi (porov. 1 Kor 14, 20) priviedol do dedičstva otcov, ktoré ako dedičstvo nerozdeľuje Mojžiš, ale Ježiš, ktorý nás zviazaním svojich rúk oslobodil od Amaleka a povýšil nás do kráľovstva Otca. 47. Takto je Otec Pán; a Syn je Pán; a Otec je Boh a Syn je Boh, lebo kto sa narodil z Boha, je Boh. A zároveň podľa Jeho bytia a podľa sily Jeho bytia treba uznať jedného Boha, ale podľa ekonómie našej spásy sú Syn aj Otec úplne spravodliví. Pretože Otec všetkých je neviditeľný a nedostupný pre stvorených, tí, ktorí sú predurčení priblížiť sa k Bohu, sú priťahovaní a zajatí k Otcovi Synom. Ešte jasnejšie a jasnejšie hovorí Dávid o Otcovi a Synovi takto: „Tvoj trón, Bože, je vždy a naveky; miloval si spravodlivosť a nenávidel si neprávosť; preto ťa Boh pomazal olejom radosti, ako nikto z tvojich druhov. (Žalm 44:7–8). Lebo Syn, keďže je Bohom, dostáva od Otca, teda od Boha, Trón večného kráľovstva a pomazanie, ako nikto z Jeho partnerov. Pomazaním je Duch, ktorým je pomazaný, a jeho partnermi sú proroci, spravodliví, apoštoli a všetci, ktorí majú účasť na spoločenstve Jeho kráľovstva – teda Jeho učeníci. 48. A Dávid opäť hovorí: „Pán hovorí môjmu Pánovi: Seď po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku tvojich nôh.“ Hospodin pošle zo Siona silnú palicu a bude vládnuť medzi vašimi nepriateľmi. S tebou na počiatku, v deň tvojej moci, so žiarou svätých, z lona pred hviezdou som ťa zrodil. Pán prisahal a nebude činiť pokánie: ty si naveky kňazom podľa poriadku Melchisedechova a Hospodin je po tvojej pravici. V deň hnevu zničil kráľov; priviesť súd na národy, naplniť padlých, rozdrviť hlavy mnohých na zemi; Cestou bude piť z potoka, preto zodvihne hlavu“ (Ž 109). Tým o ňom vyhlásil, že je od počiatku a že bude vládnuť nad národmi a súdiť všetkých ľudí a kráľov, ktorí Ho teraz nenávidia a prenasledujú Jeho meno 31; toto sú teda Jeho nepriatelia. A keď Ho navždy nazval kňazom Božím, chcel poukázať na Jeho nesmrteľnosť; a preto povedal: Cestou sa napije z potoka a preto zdvihne hlavu. Tým ohlásil v Ňom slávne povýšenie ľudského, nízkeho a neslávneho. 49. A ďalej, prorok Izaiáš hovorí: „Toto hovorí Pán Boh môjmu pomazanému, Pánovi, ktorého pravicu som chytil, aby som si podmanil národy“ (Iz. 45:1). Čo však znamená, že Kristus, Boží Syn, je zároveň nazývaný kráľom národov, teda všetkých ľudí, a že sa nazýva – a je – aj Božím Synom aj kráľom všetkých? Dávid o tom hovorí takto: „Pán mi povedal: Ty si môj Syn, dnes som ťa zrodil; pros ma a dám ti národy do dedičstva a končiny zeme do vlastníctva“ (Ž 2:7–8). Tieto slová neboli povedané o Dávidovi – lebo nevládol nad národmi ani nad celou Zemou – ale len nad Židmi. Je teda zrejmé, že prísľub pomazaného, ​​že bude vládnuť nad končinami zeme, sa vzťahuje na Božieho Syna, ktorého sám Dávid vyznáva ako svojho Pána, keď hovorí: „Pán povedal môjmu Pánovi: Sadni si po mojej pravici“ (Ž 109,1) a čo ešte nasleduje, ako sme už povedali predtým. Verí totiž, že Otec hovorí k Synovi, ako sme už o niečo skôr poukázali na Izaiáša, ktorý hovorí toto: „Boh hovorí môjmu Pánovi, Pomazanému, aby mu podriadil národy“ (45,1). Toto je ten istý prísľub prostredníctvom oboch prorokov, že On je kráľ; preto sa slovo Božie vzťahuje na to isté - myslím, že na Krista, Syna Božieho. Lebo ak Dávid hovorí: „Boh ku mne hovoril,“ potom treba povedať, že ani Dávid, ani žiaden z prorokov nehovorí za seba, keďže napokon nie človek vyslovuje proroctvá, ale Duch Boží; Preberá podobu a obraz v prorokoch, zakaždým v podobe osoby, ku ktorej sa vzťahuje, a niekedy hovorí ako Kristus a inokedy ako Otec. 51. Tu je predovšetkým potrebné venovať pozornosť tomu, že preexistencia Božieho Syna vyplýva z toho, že Otec sa s Ním rozprával a predtým, než sa narodil (na Zemi), dal Ho poznať ľuďom; potom bol rozhodnutý narodiť sa medzi ľuďmi a zjaviť sa ako človek; a že sám Boh Ho splodil z lona svojej matky, to znamená, že sa musí narodiť z Ducha Božieho a že je Pánom všetkých ľudí a Vykupiteľom Židov a ostatných, ktorí v Neho veria. Lebo v hebrejčine sa židovský národ volá Izrael, po svojom otcovi Jakobovi, ktorý sa tiež predtým volal Izrael; Ale (Písmo) nazýva všetkých ľudí pohanmi. Syn sa nazýva služobníkom Otca pre svoju poslušnosť voči Otcovi; Lebo medzi ľuďmi je každý syn otrokom svojho otca. 52. O tom, že Boží Syn, Kristus, ktorý bol pred celým svetom, je s Otcom a súc s Otcom, je zároveň blízko a v kontakte s ľuďmi a je kráľom všetkých – keďže mu Otec všetko podriadil – a Vykupiteľom tých, ktorí v Neho veria, o tom hovorí Písmo. Ale keďže nie je možné samostatne urobiť z každého svedectva Písma predmet vysvetlenia, potom musíte v súlade s tým pochopiť aj ostatné (svedectvá), ktoré hovoria podobne ako tieto, veriť v Krista a prosiť Boha o múdrosť a pochopenie, aby ste pochopili, čo bolo povedané prorokmi. 53. A že tento Kristus, ktorý bol s Otcom - keďže je Slovom Božím - sa rozhodol stať sa telom a človekom, narodiť sa a narodiť sa z Panny a žiť medzi ľuďmi, keď sám Otec všetkých privedie svoje vtelenie - Izaiáš o tom hovorí takto: „Preto vám sám Pán dá znamenie: Hľa, on ho povolá a ja počnem Pannu Syna. bude jesť maslo a med skôr, ako bude môcť rozpoznať a rozoznať, čo je zlé, vyberie si, čo je dobré, lebo skôr, ako dieťa spozná zlo a dobro, zavrhne zlo, aby si vybralo dobro“ (Iz 7:14–16). Takto zvestoval svoje narodenie z Panny; a že sa stane skutočným človekom, to predpovedal svojím jedením, aj tým, že Ho nazval dieťaťom, ale aj menom, ktoré mu bolo dané – lebo práve toto je omyl vo vzťahu k splodenému 32 – a nesie dvojité meno: v hebrejčine – Mesiáš Kristus a v našom jazyku – Ježiš Pomazaný. A tieto mená sú označením určitých skutkov, ktoré vykonal. Je to On, kto sa volá Kristus, pretože Otec skrze Neho všetko pomazal a ozdobil a pretože bol pri svojom príchode ako človek pomazaný Duchom Božím a Jeho Otcom. Ako sám o sebe hovorí skrze Izaiáša: „Duch Hospodinov spočíva na mne, lebo ma pomazal, aby som hlásal chudobným dobrú zvesť“ (Izaiáš 61:1). A bol nazývaný Vykupiteľom, pretože sa stal príčinou spásy pre tých, ktorí boli potom oslobodení od všetkých druhov chorôb a smrti; pre tých, ktorí v Neho neskôr uverili, sa stal prostredníkom budúcej a večnej spásy. 54. Preto On je Vykupiteľ. Immanuel v preklade znamená: „Boh je s tebou“, alebo ako prorokovo príslovie, naplnené zasľúbením, je podobné ako na inom mieste povedať: „Boh s nami“ (Iz. 7:10). Tomu zodpovedá aj vysvetlenie a odhalenie zasľúbeného. Lebo „hľa,“ hovorí, „Panna počne a porodí Syna,“ a tento, hoci Boh, bude s nami. A keď ohlasuje budúcnosť, že Boh bude s nami, zároveň sa tomu čuduje. O Jeho narodení hovorí ten istý prorok na inom mieste: „Pred pôrodom porodila, skôr než prišla bolesť, porodila syna“ (65:7); tým oznámil svoje nečakané a nepredstaviteľné narodenie z Panny. Ten istý prorok opäť hovorí: „Dieťa sa nám narodilo, daný nám je syn a volá sa: Úžasný Radca, mocný Bože“ (Iz 9:6). 55. A nazýva Ho úžasným radcom – najbližším obrazom, radcom Otca, čo naznačuje, že Otec robí všetko s Ním, ako sa hovorí v prvej knihe Mojžišovej, ktorej nápis znie „Genesis“: „A Boh povedal: Stvorme človeka na náš obraz a podobného nám“ (Gn 1,26). Z toho je teda jasné, že Otec hovorí k Synovi, a že teda tento (Syn) je úžasným radcom Otca. Je však aj naším radcom, keď nám dáva rady a pokyny, teda bez toho, aby nás nútil, ako Boh, hoci je mocný Boh, ale dáva nám pokyny, aby sme odstránili nevedomosť a získali poznanie a vzdialili sa od omylu, prišli k pravde, odmietli skazenosť a prijali neporušenosť. 56. A opäť Izaiáš hovorí: "A budú túžiť byť spálení ohňom, lebo sa nám narodilo dieťa a bol nám daný syn, vláda je na Jeho pleci a Jeho meno je: Vykonávateľ veľkej rady. Lebo prinesiem pokoj kniežatám, pokoj a zdravie im. Veľká je jeho nadvláda a jeho pokoj nemá konca a posilní ho teraz na tróne Dávidovom a obnoví ho na tróne nad Dávidom. navždy“ (9:5-6). 33 Tieto slová teda ukazujú Božieho Syna zároveň ako splodeného i ako večného Kráľa. Slová: „budú túžiť byť spálení ohňom“ sa vzťahujú na tých, ktorí v Neho neveria a ktorí urobili to, čo urobili vo vzťahu k Nemu; (v tomto zmysle) sa hovorí, že na súde povedia: „o čo lepšie by bolo, keby sme boli spálení ohňom skôr, ako sa narodil Boží Syn, namiesto toho, aby sme v Neho neverili, keď sa narodil.“ Lebo tí, ktorí zomreli pred zjavením Krista, majú nádej, že na súde Vzkrieseného dostanú spásu tí, ktorí sa báli Boha a zomreli v spravodlivosti a nosili v sebe Ducha Božieho, ako patriarchovia, proroci a zbožní. Pre tých, ktorí po zjavení Krista v Neho neverili, bude nevyhnutný trest na súde. A slová: „panstvo na jeho ramene“, chápané alegoricky, znamenajú kríž, na ktorý bol pribitý Jeho chrbát. Lebo ten kríž, ktorý bol a je potupou pre Neho, ako aj pre Neho a pre nás, znamená Jeho vládu, čiže znak Jeho kráľovstva. A on bol vykonávateľom veľkého koncilu, to jest koncilu Otca, ktorého zjavil. 57. A že sa musí narodiť a ako sa musí narodiť a že sa zjaví ako Kristus, to je jasné z vyššie uvedeného, ​​ako to bolo predtým oznámené prostredníctvom prorokov. Ale potom bolo tiež najprv oznámené, v akej krajine a medzi akými ľuďmi sa má narodiť. Mimochodom, Mojžiš v Genezis hovorí takto: „Nezlyhá knieža z Júdu ani vodca z pomedzi jeho nôh, kým nepríde Ten, ktorému je toto ustanovené, a bude nádejou národov; svoje rúcha vyperie vo víne a svoje rúcha v krvi hrozna“ (49:10-11). Júda je patriarcha Židov, syn Jakuba, od ktorého dostali svoje meno. A nemali ani knieža, ani vodcu až do príchodu Krista. Ale od času Jeho príchodu sila jeho luku zoslabla a krajina Židov bola podriadená Rimanom, takže už nemali svoje vlastné kniežatá ani kráľa. Lebo prišiel On, pre ktorého je pripravené kráľovstvo nebeské, ktorý si vypral aj svoje rúcha vo víne a svoje rúcha v krvi hrozna. Jeho odevom, ako aj jeho odevom, sú tí, ktorí veria v Neho, ktorého očistil, keď nás vykúpil svojou krvou. Jeho krv sa nazýva krv hrozna. Lebo ako nie človek robí krv z hrozna, ale Boh ju tvorí a robí radosť tým, ktorí ju pijú, tak Jeho vtelenie a Jeho krv nevytvára človek, ale Boh. Sám Pán dal Panne znamenie: teda Imanuela, ktorý sa (musí sa narodiť) z Panny, ktorý robí radosť aj tým, ktorí Ho pijú, teda tým, ktorí prijímajú Jeho Ducha do večnej radosti. Preto je aj nádejou národov, teda tých, ktorí v Neho dúfajú, lebo dúfame, že On obnoví kráľovstvo. 58. A opäť Mojžiš hovorí: „Vyjde hviezda z Jákoba a povstane vodca z Izraela“ (Nm 24:17). Tým jasne vyhlasuje, že Jeho dispenzácia týkajúca sa vtelenia sa musí uskutočniť medzi Židmi. A tento, ktorý zostúpil z neba, narodil sa a vzal na seba také oslobodenie, bol z rodu Jakoba a Júdu. Lebo hviezda sa zjavuje na nebi a vodca je ako kráľ, lebo je kráľom všetkých spasených. Keď sa narodil, hviezda sa zjavila mudrcom, ktorí žili na východe, a preto sa dozvedeli, že sa narodil Kristus – a vedení hviezdou prišli do Judey, až hviezda v Betleheme, kde sa Kristus narodil, žiarila v dome, v ktorom ležalo Dieťa zavinuté do plienok, nestála nad Jeho hlavou a neukázala mudrcom Božieho Syna, Matúša 2: Krista. 59. A k tomu Izaiáš hovorí aj takto: "A z koreňa Izaiho vzíde ratolesť a z jeho koreňa vzíde kvet. A spočinie na ňom Duch Boží, duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a zbožnosti. Duch bázne Božej ho naplní. Nebude súdiť na základe názorov, ale nebude spravodlivo súdiť na základe názorov a nebude mať spravodlivé karhanie. milosrdenstvo trpiacim na Zemi. A slovom svojich úst bude biť zem a duchom svojich úst zabije bezbožných. A spravodlivosť bude pásom Jeho bedier a pravda bude pásom Jeho stehien. A vlk bude jesť (trávu) s baránkom a panter bude jesť s kozliatom a vôl a lev sa budú pásť spolu. A dieťa položí ruku na diery oslích a na hniezdo potomkov osíl a nijako mu neublížia. A v ten deň potomstvo koreňa Izaiho a ten, ktorý povstane, bude vládnuť nad národmi - národy budú v Neho dúfať; a jeho vzkriesenie 34 bude slávne“ (11:1–10). Týmito (slovami) Ho označuje za narodeného z tých, ktorí sú potomkami Dávida a Abraháma. Lebo Izai bol potomkom Abraháma a otcom Dávidovým. K jeho potomstvu, Panne, ktorá sa stala Kristovou matkou, patrí (vyššie spomenuté) potomstvo (tyč). Preto aj Mojžiš svojou palicou ukazuje faraónovi zázračné znamenia. Aj v iných prípadoch medzi ľuďmi je prút znakom dominancie. A nazýva farbu svojho tela, pretože vyrástol z Ducha, ako sme už povedali. 60. Slovami: „Nebude súdiť na základe názorov a nebude karhať na základe slov, ale bude spravodlivo súdiť pokorných a zmiluje sa nad trpiacimi zeme,“ viac naznačuje svoje božstvo. Lebo vynášať súdy bez predpojatosti, bez prejavovania úcty ušľachtilým, ale radšej dávať pokorným a rovným, je v súlade s najvyššou Božou spravodlivosťou. Boh totiž od nikoho netrpel (vplyv) a nemal (falošný) súcit a je milosrdný len k spravodlivým. Milosrdenstvo je na druhej strane charakteristické pre Boha veľmi zvláštnym spôsobom – presne toho Boha, ktorý z milosti môže spasiť a ktorý slovom udrie Zem a jedným slovom zabíja ateistov; to všetko patrí Bohu, ktorý všetko robí slovom. A slová: „a spravodlivosť bude pásom jeho bedier a pásom jeho stehien“ ukazujú na jednej strane vzhľad Jeho ľudského obrazu a na druhej strane Jeho vlastnú prísnu spravodlivosť. 61. Čo sa týka jednoty, súladu a pokoja medzi heterogénnymi a od prírody protikladnými a nepriateľskými zvieratami, starší hovoria, že sa to naozaj stane pri druhom príchode Krista, keď bude vládnuť všetkým; Tým totiž v symbolickom obraze poukazuje na zhromaždenie v pokoji a harmónii v mene Krista rovnako zmýšľajúcich ľudí rôzneho pôvodu. Spravodliví sú v tejto súvislosti porovnávaní s volmi, s jahňami, s kozami a deťmi, keď im neškodia tí, ktorí sa predtým správali vo svojom násilí ako divé zvieratá, muži aj ženy, takže niektorí z nich sa stali ako vlci a levy, pretože okrádali slabých a viedli vojnu so svojimi druhmi, a ženy sa stali pantermi a schopnými zabíjať svoje zmije alebo dokonca zmije. drahí pre nich 35. (Všetci takí), keď sa zídu v mojom mene (to jest, Kristus), milosťou Božou dostanú správnu morálku, ktorá zmení ich divokú a nezdolnú povahu. Toto sa stalo teraz; pre tých, ktorí boli predtým zločincami - aby im neunikol ani jeden zločinný skutok - potom, čo sa naučili poznať Krista a uverili v Neho, stali sa úplne veriacimi a zmenili sa, aby sa neodchýlili od najprísnejšej morálky. Takúto veľkú zmenu spôsobuje viera v Krista, Božieho Syna, v tých, ktorí v Neho veria. A ak hovorí: „Povstane, aby vládol nad národmi,“ potom to znamená, že musí zomrieť a znovu vstať, aby Ho vyznali a uverili v Neho ako Božieho Syna, ako Kráľa. Preto tiež hovorí: „a jeho vzkriesenie bude slávne“, pretože bol oslávený ako Boh, keď vstal z mŕtvych. 62. Preto prorok opäť hovorí: „V ten deň obnovím padlý Dávidov stánok“ (Ámos 9:11). Tým jasne označuje – ako sme už naznačili (38. kapitola) – telo Krista narodeného z Dávida, ktorý po smrti vstal z mŕtvych. Lebo telo sa volá svätostánok. Lebo tak ako potomok Krista v tele z Dávida - o ktorom (to isté Písmo) hovorí, že bude Božím Synom - tak aj to, že zomrie a vstane z mŕtvych, a že je navonok človekom, ale v moci je Boh, a tak sa zjaví ako Sudca celého sveta, a že On jediný tvorí spravodlivosť a je Spasiteľom - všetky tieto slová hlása Písmo. 63. A opäť prorok Micheáš označuje miesto, kde by sa mal narodiť Kristus, teda Betlehem Judský, keď hovorí: „A ty, Betlehem Judský, nie si malý medzi vodcami Judska, lebo z teba vyjde knieža, ktorý bude pásť môj ľud Izrael“ (Matúš 2:6; Micheáš 5:2). Betlehem je Dávidovým krajom, takže je potomkom Dávida nielen kvôli Panne, ktorá ho porodila, ale aj preto, že sa narodil v Betleheme, v Dávidovom kraji. 64. A opäť o tom, že Kristus sa musí narodiť z jeho potomstva, Dávid hovorí takto: „Pre môjho služobníka neodvracaj svojho pomazaného. Pán prisahal Dávidovi pravú prísahu, ktorú nezaprie: Plody tvojho tela položím na tvoj trón. trón)” Ps. 131:10–12. Ale nikto zo synov Dávidových nevládol naveky, ani jeho kráľovstvo netrvalo naveky, lebo bolo zničené, ale iba kráľ narodený z Dávida, teda Kristus (vládne naveky). Všetky tieto svedectvá sa odvolávajú na Jeho pôvod v tele a jasnou rečou naznačujú aj Jeho rasu a miesto, kde sa mal narodiť, takže pre tých, ktorí sa narodili medzi pohanmi alebo kdekoľvek inde, nebolo potrebné hľadať Syna Božieho, ale v judejskom Betleheme z rodu Abraháma a Dávida. 65. Prorok Izaiáš tiež ukazuje na svoj vchod do Jeruzalema, ktorý bol hlavným mestom Judska, kde sa nachádzal kráľovský trón a Boží chrám, a hovorí: „Povedz dcére Siona: Hľa, tvoj kráľ prichádza k tebe, mierny, sediaci na žriebäti osla, syna osla“ (Iz 62, 9:11). Lebo prišiel do Jeruzalema sediac na žriebäti osla, keď zástup položil svoje rúcho (na losy) a posadil Ho naň. Pod pojmom Sionská dcéra rozumieme Jeruzalem. 66. Proroci teda oznámili, že Syn Boží sa má narodiť a ako a kde bolo určené, že sa má narodiť, a že Kristus je jediný večný Kráľ. Rovnakým spôsobom predpovedali, ako On, pochádzajúci od ľudí, uzdraví tých, ktorých uzdravil, a vzkriesi mŕtvych, ktorých vzkriesil, a ako bude nenávidený a zosmiešňovaný a trpený a zabitý a ukrižovaný, presne tak, ako bol (skutočne) nenávidený, zosmiešňovaný a zabitý. 67. Teraz budeme hovoriť o Jeho uzdraveniach. Izaiáš o tom hovorí toto: „On niesol naše slabosti a položil na seba naše žiale“ (53:4), to znamená, že ich ponesie a vezme na seba. Lebo sú miesta, kde Duch Boží prostredníctvom prorokov oznamuje, čo sa má stať, ako keby sa to stalo; lebo to, čo je Bohom zvážené a vopred určené, aby sa definitívne stalo, sa považuje za to, čo sa už stalo. A Duch, ktorý vopred uvažuje a predvída čas, kedy by sa malo proroctvo splniť, (podľa toho) vydáva svoje slová. A na naznačenie obrazu uzdravenia hovorí toto: „V ten deň budú hluchí počuť písané slová a oči slepých budú vidieť vo tme a v tme“ (Iz 29:18); a opäť hovorí: „Buďte silné, slabé ruky a trasúce sa a potkýnajúce sa kolená; utešujte sa, bojazliví a slabomyseľní; buďte silní, nebojte sa; Hľa, náš Boh odmení súdom; On sám príde a spasí nás. Vtedy sa otvoria oči slepých a uši hluchých budú počuť; potom chromí budú slobodní a vyskočia tí najjasnejší jazyk.“ O mŕtvych, že vstanú, hovorí takto: „Mŕtvi vstanú a tí, čo sú v hroboch, vstanú“ (26:19). Keď to robí, človek v Neho musí veriť ako v Syna Božieho. 68. O tom, že bude zosmiešňovaný a mučený a nakoniec dokonca zabitý, Izaiáš hovorí toto: "Naozaj, môj Syn je uznávaný, vyvýšený a vyvýšený. Koľkí sa nad tebou čudovali - taká neslávna je Jeho tvár medzi ľuďmi - toľko národov sa bude čudovať a králi zastavia ústa, lebo tí, ktorí Mu neuverili, a tí, čo o Ňom neuverili, pochopia, čo Pán zvestoval." nás, a rameno Pánovo - komu to bolo zjavené, že je pred Ním ako potomok z koreňa v suchej zemi, a my sme Ho videli, ale Jeho zjav je opovrhovaný a znevažovaný viac ako ostatní ľudia, ktorý je zvyknutý znášať naše utrpenie a opovrhovať pre nás a mysleli sme si, že bol v chorobe, vo vredoch a v utrpení (od Boha), zatiaľ čo bol ranený pre naše hriechy a mučený pre naše neprávosti, a jeho ranami sme boli uzdravení“ (52:13–53:5). Týmito slovami sa teda oznamuje, že trpel, ako hovorí Dávid: „Aj ja som trpel“ (Ž 37:7). Dávid nikdy netrpel, ale Kristus áno, keď bol daný príkaz ukrižovať Ho na kríži. A opäť hovorí Jeho slovo cez Izaiáša: „Dal som si udrieť chrbticu a udrieť líca a neodvrátil som svoju tvár od posmechu a pľuvania“ (Iz. 50:6). Prorok Jeremiáš hovorí to isté v nasledujúcich slovách: „Ponúka líca tomu, kto ho bije, má dosť výčitiek“ (Náreky Jeremiáš 3:30). Kristus toto všetko vydržal. 69. Ďalej v Izaiášovi nasleduje: „Jeho ranami sme boli uzdravení, všetci sme zblúdili ako ovce, každý sa obrátil svojou vlastnou cestou, ale Pán naňho uvalil naše hriechy“ (Izaiáš 53:5–6). Je teda jasné, že sa mu to stalo podľa vôle Otca pre našu spásu. Potom hovorí o svojom utrpení: „Neotvára ústa, ako ovcu ho viedli na zabitie, ako nemý baránok pred strihačmi“ (53,7). Pozri, takto oznamuje svoj dobrovoľný pochod na smrť. Slovo proroka: „V jeho pokore mu bol odňatý súd“ - Iz. 53 – naznačuje Jeho pokorný vzhľad. Odňatie súdu bolo vykonané v súlade s Jeho zneuctením. Odňatie súdu slúži pre niektorých ako spása, ale pre iných prináša smrteľné muky. Lebo jedni to priniesli a iným vzali. Rovnako aj súd; tí, ktorým je prinesená, ju majú za svoje smrteľné muky; tí, ktorým bol vzatý, sú týmto spasení. Teda tí, čo Ho ukrižovali, priniesli na seba súd, a keď Mu to urobili, neverili v Neho, že skrze súd, ktorý na seba priniesli, zahynú v mukách. Ale tým, ktorí v Neho veria, bol odňatý súd a už mu nepodliehajú. A súd, ktorý zabije tých maloverných ohňom, sa uskutoční na konci tohto sveta. 70. Potom hovorí: "Kto vysvetlí jeho generáciu?" (Iz 53:8). Aby sme Ho pre jeho nepriateľov a pre utrpenie, ktoré znášal, nepohŕdali Ho ako neslávneho a nedôležitého človeka, hovorí sa to na naše vzdelanie. Lebo ten, kto toto všetko vydržal, má nespočetné pokolenie, keďže pod pokolením myslí svoj pôvod, čiže svojho Otca, ktorý je nespočetný a nevýslovný. Pochopte teda, že bytosť takého pôvodu znášala také utrpenie a nehanobte ju pre utrpenie, ktoré znášala s úmyslom pre vás, ale bojte sa pred ňou pre jej pôvod. 71. A na inom mieste Jeremiáš hovorí: „Duch našej tváre je Pán Kristus a ako bol chytený do ich siete, o ktorom sme si mysleli: v jeho tieni budeme žiť medzi národmi (Lam 4:20) 36. A že Kristus, ktorý je Duchom Božím, sa stane človekom podliehajúcim utrpeniu, naznačuje to Písmo; a zdá sa, že sa čuduje a žasne nad Jeho utrpením, lebo takto musí znášať utrpenie, v ktorého tieni sme si mysleli, že žijeme; a tieňom myslí svoje telo, lebo ako tieň pochádza z tela, tak telo Kristovo pochádza z jeho Ducha. Ale slovom „tieň“ zároveň označuje jednoduchosť a ľahkú prístupnosť svojho tela pre poníženie. Lebo ako tieň aj vzpriamených tiel leží na zemi a šliape sa po ňom, tak je telo Kristovo, zvrhnuté utrpením na zem, akoby pošliapané. A nazval telo Kristovo tieňom v tom zmysle, že ho Duch zatienil a prikryl slávou. A tak veľmi často, počas prechodu Pána, tí, ktorí upadli do rôznych chorôb, boli postavení na cestu a tí, ku ktorým siahal Jeho tieň, boli uzdravení. 72. A opäť ten istý prorok o Kristovom utrpení (hovorí) takto: "ako spravodlivý zomiera, a nikto si to neberie k srdcu, a spravodliví sú vytrhnutí (zo zeme) a nikto si nebude myslieť, že spravodliví sú vytrhnutí zo zla. V pokoji ide do svojho hrobu; vyhlasuje, ako zomrel za našich nepriateľov ako vykúpenie a vykúpenie. výsledkom Jeho smrti, veriť v Neho, udržiavať vzájomný pokoj, pretože skrze univerzálnu vieru v Neho sa skutočne stali priateľmi a milovanými. Ak hovorí: „Bol vzatý zo stredu“, potom tým myslí Jeho vzkriesenie z mŕtvych. Lebo po svojom pohrebe sa už nezjavil ako mŕtvy, pretože umierajúc a vstávajúci musí zostať nesmrteľný, (o čom) prorok hovorí toto: „prosil Ťa o život a ty si mu dal dlhý život na veky vekov“ (Ž 20:5). Prečo však hovorí: „žiadal o život“, keď napokon musel zomrieť? Tým presne ohlasuje svoje vzkriesenie z mŕtvych a že keď vstal z mŕtvych, je nesmrteľný. Lebo dostal život práve na tento účel; byť vzkriesený a dlhý život na veky vekov, byť neporušiteľný. 73. A opäť Dávid hovorí o Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní takto: „Lehol som si, zaspal som a vstal, lebo Pán ma ochránil“ (Ž 3, 6). Dávid to o sebe nepovedal, pretože sa po smrti nevzbúril; ale toto je Duch Kristov, ktorý cez iných prorokov a v tomto prípade cez Dávida o Ňom hovorí: „Lehol som si, zaspal som a vstal som, lebo Pán ma chránil“. Spánkom myslí smrť, pretože bol vzkriesený. 74. A opäť, o utrpení Krista, Dávid hovorí toto: "Prečo sa národy búria a kmene plánujú márne sprisahanie. Kráľovia zeme povstávajú a kniežatá sa spolu radia proti Pánovi a proti Jeho Pomazanému" (Ž 2:1-2). Lebo Herodes, kráľ Židov, a Pontský Pilát, prokurátor cisára Claudia 37, sa zišli a odsúdili Ho na ukrižovanie (Lk 23 a nasl.). Herodes sa totiž bál, že bude pozemským kráľom, ktorý by ho mohol zosadiť zo svojho kráľovstva. Pilát bol prinútený Herodesom a Židmi okolo neho vydať Ho na smrť proti jeho vôli, keď uprednostnil to urobiť, než konať proti cisárovi tým, že zachránil muža, ktorý niesol meno „kráľ“. 75. A ten istý prorok hovorí aj o Kristových utrpeniach: „Zavrhol si nás a pohŕdal si nami, hneval si sa na svojho pomazaného, zmaril si zmluvu môjho služobníka, zvrhol si na zem jeho svätyňu, zničil si jeho múry a otriasol si jeho pevnosťami, je drancovaný všetkými, ktorí idú okolo, a stal sa jeho vysmiatym zástupom na smiech. dovolil si, aby sa nad ním radovali jeho nepriatelia. A že to všetko vydržal a že sa to muselo stať podľa vôle Otca, to vyhlásil otvorene; lebo On musel v súlade s vôľou Otca znášať utrpenie. 76. A Zachariáš hovorí toto: „Meč, povstaň proti môjmu pastierovi a proti môjmu manželovi, môjmu spoločníkovi, bij pastiera, aby sa ovce rozpŕchli“ (Zachariáš 13:7). A to sa stalo, keď Ho zajali Židia; lebo všetci učeníci Ho opustili zo strachu, aby nezomreli. Lebo ešte pevne v Neho neverili, kým Ho nevideli vstať z mŕtvych. 77. Opäť hovorí v knihe Dvanástich prorokov: „a zviazali ho a priniesli ako dar kráľovi 38“. Lebo Pontský Pilát bol miestodržiteľom Judey a vtedy prechovával nepriateľstvo voči Herodesovi, židovskému kráľovi. Ale potom, keď k nemu priviedli spútaného Krista, Pilát ho poslal k Herodesovi a nechal ho, aby ho vypočúval, aby zistil, čo presne chce vo vzťahu k nemu, pričom použil Krista ako zámienku na uzavretie mieru s kráľom (porov. Lk XXIII., 7 nasl.). 78. A v (knihe) Jeremiáš oznamuje svoju smrť a svoj zostup do pekla takto: „A Pán, Svätý Izraela, si spomenul na svojich mŕtvych, ktorí padli ako prví na zem, a zostúpil k nim, aby im zvestoval svoju spásu, aby ich zachránil“ 39 . Tu vysvetľuje dôvody svojej smrti, pretože jeho zostup do pekla bol pre spásu mŕtvych. 79. A opäť o svojom kríži Izaiáš hovorí toto: „Celý deň som vystieral svoje ruky k hlúpemu a spurnému ľudu“ (Iz. LXV, 2). Lebo toto je znamenie kríža. A Dávid hovorí ešte jasnejšie: „Obklopili ma psi, obkľúčil ma zástup zlých, prebodli mi ruky a nohy“ (Ž 21,17). A znova hovorí: „Moje srdce sa roztopilo ako vosk v mojom vnútri a moje kosti sa rozpadli“ (Ž 21:15). A opäť hovorí: „Osloboď ma od meča a priklincuj moje telo, 40 lebo proti mne prišiel zástup bezbožných“ (Ž 21:21, 17). Týmito slovami jasne odkazuje na svoje ukrižovanie. Podobne aj Mojžiš hovorí k ľudu takto: „A tvoj život bude visieť pred tvojimi očami, budeš sa triasť dňom i nocou a nebudeš mať dôveru vo svoj život“ (Dt 28:66). 80. Dávid opäť hovorí: „Pozreli na mňa, rozdelili si moje rúcha a hodili lós o moje rúcho“ (Ž 21:19). Lebo pri Jeho ukrižovaní vojaci rozdelili Jeho rúcha, ako bolo ich zvykom, a roztrhli Jeho šaty, a tak si Ho rozdelili. Ale pokiaľ ide o tuniku, keďže bola navrchu utkaná a nie zošitá, losovali, aby ju dostal ten, na koho padne (porov. Jn 19nn). 81. A opäť prorok Jeremiáš hovorí: „A vzali tridsať strieborných, cenu toho cenného, ​​ktorý si cenili od synov Izraela, a dali ich za hrnčiarovu zem, ako mi prikázal Pán“ (Jeremiáš 32 a nasl.; porov. Mt 26:9–10). Lebo Judáš, ktorý bol jedným z Kristových učeníkov, sľúbil Židom a dohodol sa s nimi, keď videl, že Ho chcú zabiť, a keďže dostal od Neho pokyn (porov. Ján 12nn., Mt 26:8-16), potom vzal tridsať strieborných, miestnu mincu, zradil im Krista, ale potom sa Židom oľutoval, oľutoval ich a oľutoval ich. obesil sa. Nepovažovali za vhodné investovať ich do pokladnice, pretože to bola cena krvi, a s nimi kúpili pole, ktoré patrilo hrnčiarovi na pochovávanie cudzincov (Mt 26nn., 27:3nn.). 82. A po tom, čo bol ukrižovaný, keď požiadal o pitie, dali Mu piť ocot so žlčou (Mt 27:34) a presne toto povedal Dávid: „A dali mi jesť žlč a v mojom smäde mi dali piť ocot“ (Ž 68:22). 83. A že On, keď vstane z mŕtvych, vystúpi do neba, Dávid o tom hovorí: "Sú tisíce Božích vozov, tisíce ich poháňa, medzi nimi Pán, na Sinaji, vo svätyni. Vystúpil na výsosť, zajal, prijal a rozdával ľuďom dary" (Ž 197:18). Pod zajatcami myslí zničenie nadvlády rozhorčených anjelov. Tiež naznačuje miesto, kde musí vystúpiť zo Zeme do neba. Lebo povedal: "Pán vstal zo Siona." Lebo po svojom vzkriesení z mŕtvych zhromaždil svojich učeníkov na Olivovej hore oproti Jeruzalemu a potvrdil im, čo sa týka Kráľovstva nebeského. a tu videli, ako vystúpil do neba a ako Ho otvorili a prijali (porov. Denník 1:4-12). 84. Dávid opäť hovorí to isté: „Zdvihnite svoje brány, kniežatá, pozdvihnite sa, brány večnosti, aby mohol vojsť Kráľ slávy“ (Ž 23:7). Lebo večné brány sú nebo. Ale keďže Slovo zostúpilo spôsobom neviditeľným pre stvorenie, oni o tom nič nevedeli. No, Slovo sa telom stalo a zjavne vystúpilo do Neba. A keď ho mocnosti uvideli, nižší anjeli zvolali na tých, ktorí boli na oblohe: „Zdvihnite svoje brány, zdvihnite sa, brány večnosti, aby vošiel Kráľ slávy. A keď sa čudovali a pýtali sa: „Kto je to?“, potom tí, ktorí Ho (predtým) videli a teraz druhýkrát, svedčili: „Pán je mocný a mocný, on je Kráľ slávy“ (Ž 23:8-10). 85. Keď teda vstal a vystúpil, zostáva po pravici Otca, kým v čase, ktorý určil Otec, Mu nebudú podrobení všetci nepriatelia. Nepriatelia sú všetci tí, ktorí sa vzbúrili – anjeli a archanjeli a mocnosti a tróny, ktoré odmietli pravdu. A prorok Dávid o tom hovorí takto: „Toto hovorí Pán môjmu Pánovi: Sedí po mojej pravici, kým ti nepoložím tvojich nepriateľov pod nohy“ (Ž 104:1). A že vystúpil tam, kde zostúpil, o tom Dávid hovorí: „Jeho odchod z konca neba a jeho návrat na (druhý) koniec neba“ (Ž 18:7). Potom poukazuje na svoj súd týmito slovami: „a nič nezostane skryté pred Jeho horúčavou“ (Ž 18:7). 86. Ak proroci predpovedali o Synovi Božom - že sa zjaví na Zemi, tiež oznámili, kde presne na Zemi a ako a v akej podobe sa zjaví; a Pán vzal na seba všetky tieto proroctvá - potom je naša viera v Neho pevne založená a pravdivá je tradícia kázania, to znamená svedectvo apoštolov, ktorí boli poslaní do celého sveta kázať Božieho Syna: ako On, keď prišiel trpieť, trpel za zrušenie smrti a za oživenie tela, aby sme odložili proti nemu, čo je preňho zločinné, čo je nepriateľstvo Boh pred Ním. A toto oznámili proroci: „Aké požehnané sú nohy tých, ktorí prinášajú dobré posolstvo pokoja a dobré posolstvo“ (Iz. 52:7). A že musia vyjsť z Judska az Jeruzalema, aby nám ohlasovali Božie slovo, ktoré je pre nás aj Zákonom, a Pánovo slovo z Jeruzalema.“ (Iz 2,3). A že budú kázať po celom svete, Dávid o tom hovorí: „Ich vysielanie ide po celej Zemi a ich slová až do končín vesmíru“ (Ž 18,5). 87. A že ľudia nebudú žiť vo výrečnosti zákona, ale v stručnosti (jednoduchosti) viery a lásky, Izaiáš o tom hovorí takto: „Krátke a presné slovo v spravodlivosti, lebo Boh dá krátke slovo celej zemi“ (Iz 10:22–23). A preto apoštol Pavol hovorí: „láska je naplnením zákona“ (Rim 13:10); lebo kto miluje Boha, naplnil zákon. A Pán, keď sa Ho opýtali, aké je hlavné prikázanie, odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou silou a celou svojou dušou; a druhé je podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Celý zákon a proroci sú založené na týchto dvoch prikázaniach“ (Marek 12.2., Mat. Vierou v Neho rozvíja našu lásku k Bohu a blížnemu, v dôsledku čoho sa stávame zbožnými, spravodlivými a dobrými; a preto (hovorí sa): „Previedol krátke slovo na Zemi, vo vesmíre“. 88. A že po svojom nanebovstúpení bude vyvýšený nad všetkých a že sa s Ním nikto nemôže porovnávať, Izaiáš o tom hovorí: "Kto je súdený? Nech začne! A kto je ospravedlnený? Nech sa priblíži k Božiemu Synovi! Beda vám, lebo sa všetci opotrebujete ako odev a zožerú vás mole a všetko telo a vznešený Pán sa poníži" (Isaiah 2:17; 50:8). A že nakoniec tí, ktorí slúžia Bohu, budú spasení v Jeho mene, Izaiáš o tom hovorí: „a tí, ktorí Mi slúžia, dostanú nové meno, ktoré je požehnané na Zemi, a budú oslavovať pravého Boha“ (Iz. 65 a nasl.). A že On sám vykoná toto požehnanie a sám nás zachráni svojou krvou, Izaiáš to oznámil nasledujúcimi slovami: „nie orodovník, nie anjel, ale sám Pán ich zachránil, zo svojej lásky a blahosklonnosti k nim ich vykúpil“ (Iz. 63:9). 89. Že nechce vrátiť vykúpených do Mojžišovho zákonodarstva - lebo zákon je naplnený Kristom - ale že musia žiť vierou a láskou Ed. > od Syna Božieho, podľa novej podstaty tohto slova, to Izaiáš hlása takto: "Nepamätajte na predchádzajúce veci a nemyslite na to, čo sa kedysi stalo. Naozaj robím niečo nové, čo sa už deje, a vy to poznáte. A urobím rieky na púšti a v suchej púšti, aby som dal vodu svojmu vyvolenému ľudu, ľudu, ktorý som si vykúpil pre seba." 43:19–21). Púšť a step boli v minulosti povolaním pohanov, lebo cez ňu neprešlo ani Slovo, ani ju nezavlažoval Duch Svätý, ktorý dláždil novú cestu zbožnosti a spravodlivosti a vydával hojné prúdy, čiže šíril Ducha Svätého na Zemi, ako to zasľúbil skrze prorokov v posledných dňoch vyliať Ducha na celú Zem. 90. Naše povolanie je teda cez obnovu ducha a nie v našom starom (bytí) 41 , ako prorokoval Jeremiáš: „Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď splním pre dom Izraela a pre dom Júdu zmluvu, ktorú som uzavrel s ich otcami v deň, keď som ich vzal za ruku, aby som ich vyviedol z Egypta, a ja som pre nich nezanedbal; hovorí Pán: Ale zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela v tých dňoch, bude takáto: Svoj zákon vložím do ich mysle a napíšem im ho na srdce. A ja budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom. Odteraz sa nebudú učiť jeden druhého ani brata brata: Poznajte Pána, lebo ma budú poznať všetci, od najmenšieho po najväčšieho. Lebo im odpustím neprávosť a na ich hriechy si už nespomeniem“ (Jer 31:31–34). 91. And that these promises should be inherited through the calling and by the Gentiles, among whom the new covenant was revealed, Isaiah speaks of this in this way: “Thus says the God of Israel: On that day man will turn his gaze to the Creator, and his eyes will be fixed on the Holy One of Israel; and they will not look upon the temple of idols, nor upon the work of their hands which their fingers have made” (Isa. 17:7-8). Tieto slová sa zrejme hovoria o tých, ktorí opustili modly a skrze Svätého Izraela uverili v Boha, nášho Majstra. A Svätý Izraela je Kristus a na Toho, ktorý sa stal viditeľným pre ľudí, a nie pre modloslužobné chrámy a nie pre dielo našich rúk, obraciame svoj pohľad. 92. And that He will become visible among us - since the Son of God became the Son of Man - and will be known by us, who had no knowledge (of Him) before, the Word itself in Isaiah speaks of this: “I did not reveal myself to those who asked about Me, I was found by those who did not seek Me. I said, “Here am I, to a people who have not called on my name” (Isa. 65:1). 93. A že tento ľud bude svätý, to je oznámené v knihe Dvanástich prorokov: "A nepoviem svojmu ľudu: Ty si môj ľud a tí, ktorí nie sú milovaní, nebudú milovaní. A na mieste, kde o nich povedali: "Nie ste môj ľud," tam sa budú volať synmi živého Boha" (Oz. 2:23; 1:10). To isté povedal Ján Krstiteľ: „Boh môže vzbudiť Abrahámovi deti z týchto kameňov“ (Matúš 3:9). Lebo potom, čo boli naše srdcia vylúpené a oslobodené od služby kameňa, vierou vidíme Boha a stávame sa deťmi Abraháma, ktorý je ospravedlnený vierou. A preto Boh hovorí prostredníctvom proroka Ezechiela: "A dám im iné srdce a vložím do nich nového ducha; A vylúpim z ich tela srdce kameňa a odstránim ho a dám im srdce z mäsa, aby chodili v mojich prikázaniach, zachovávali moje ospravedlnenia a robili ich. A tak budú mojím ľudom a ja budem ich Bohom." 1zek 9:02 94. This is how the change of heart among the nations was accomplished by a new calling through the Word of God, when He became flesh and dwelt among people, as His disciple John also says: “And the Word became flesh and dwelt among us” (John 1:14). Preto je cirkev taká plodná v spasených. For neither Moses nor the prophet Elijah are any longer intercessors, but the Lord Himself saved us, giving us many children to the church, the assembly of the firstborn, as Isaiah announced in these words: “The barren one, who does not give birth, rejoices!” Neúrodná cirkev je cirkev, ktorá v minulosti nikdy nedovolila, aby boli zjavené Božie deti. „Kričte a plačte, vy, ktorí nerodíte, lebo opustená má viac synov ako tá, ktorá má muža“ (Izaiáš 54:1). Prvé zhromaždenie (teda cirkev) malo za manžela právo. 95. Tiež Mojžiš hovorí v Deuteronómiu, že pohania budú prví a neposlušní ľudia posledný, a opäť hovorí: „Vy ste ma popudzovali k hnevu bez Boha a zarmucovali ste ma svojimi márnymi modlami a ja vás popudím k hnevu na národ, ktorý nie je múdry; budem vás provokovať k smútku.2t:3 s hlupákom. 42 Lebo opustili Boha, ktorý je, a slúžili bohom, ktorých niet, a zabíjali prorokov Božích a prorokovali Baalovi, ktorý bol modlou Kanaáncov. Opovrhli aj Božím Synom, ktorý jestvuje, zvolili si zlodeja Barabáša, ktorý bol zajatý pri vražde (porov. Mk 15,7); zriekli sa večného Kráľa a za svojho kráľa priznali dočasného cisára (Ján 19:15). Boh teda rád dal svoje dedičstvo hlúpym pohanom a tým, ktorí nechodili po cestách Božích a nevedeli, že Boh existuje. Potom, čo nám bol týmto povolaním daný život a keď Boh v nás opäť priviedol Abrahámovu vieru v Neho k dokonalosti, myslím si, že by sme sa už nemali vracať k prvému zákonu. Lebo sme prijali Pána Zákona, Božieho Syna. A skrze vieru v Neho sa učíme milovať Boha celým svojím srdcom a svojich blížnych ako seba samých. Láska k Bohu je ďaleko od akéhokoľvek hriechu a láska k blížnemu nespôsobuje blížnemu škodu (Rim 13:10). 96. Preto ako vychovávateľ nepotrebujeme žiaden zákon; hľa, hovoríme s Otcom a stojíme pred Ním tvárou v tvár, keď sme sa stali deťmi v zlom a posilnení v spravodlivosti a primeranosti 43 . Lebo zákon už nepovie: „Nescudzoložíš“ tomu, kto už nikdy nepríde k myšlienke na chlipné túžby vo vzťahu k manželke iného muža; a zákon už nepovie: „Nezabiješ“ tomu, kto zo seba odstránil všetok hnev a každé nepriateľstvo; Nepovie: „Nebudeš túžiť po dome svojho blížneho, ani po jeho volovi, ani po jeho osli,“ tým, ktorí sa vôbec nestarajú o pozemské veci, ale zbierajú nebeské plody; a nepovie: „Oko za oko a zub za zub“ (2M. 21:24) tomu, kto nikoho nepovažuje za nepriateľa, ale každého za blížneho; preto nikdy nemôže natiahnuť ruky na pomstu. Nemôžete požadovať desiatky od niekoho, kto celý svoj majetok prináša Bohu a opúšťa otca, matku a všetkých svojich príbuzných a riadi sa Božím Slovom. A nie je prikázané tráviť deň v pokoji a oddychu pre tých, ktorí každý deň zachovávajú sobotu, teda v Božom chráme, ktorý je ľudským telom, konajú hodnú službu Bohu a každú hodinu konajú spravodlivosť. Lebo „chcem milosrdenstvo, a nie obetu,“ hovorí, „a známosť Boha, a nie zápalné obete“ (Oz. 6:6). „Ak pre mňa bezbožný zabije vola, je to to isté, ako keby zabil psa; a ten, kto obetuje chlieb, je rovnaký ako ten, kto obetuje prasaciu krv“ (Iz 66:3). Ale každý, kto bude vzývať meno Pánovo, bude spasený (Joel 2:32; porov. Rim 10:13). „Ani niet iného mena Pánovho pod nebom, v ktorom by boli ľudia spasení“ (Skutky 4:12), okrem mena Božieho, to jest Ježiša Krista, Syna Božieho, ktorému sú podriadení aj démoni a zlí duchovia a všetky odbojné sily. 97. Keď bolo vzývané meno Ježiša Krista, ktorý bol ukrižovaný za Pontského Piláta, došlo v ľudstve k rozdeleniu. A tam, kde ho budú vždy vzývať a plniť jeho vôľu tí, ktorí v Neho veria, tam je On blízko a prítomný a plní žiadosti tých, ktorí Ho vzývajú z čistého srdca. Keď sme takto prijali vykúpenie, neustále ďakujme Bohu, ktorý nás zachraňuje svojou nevyspytateľnou a nepochopiteľnou múdrosťou a z neba nám zvestuje spásu – teda viditeľný Príchod nášho Pána, čiže ľudský život – ktorý by sme my sami nemohli dosiahnuť. Lebo čo je nemožné u ľudí, je možné u Boha (Lukáš 18:27). Preto aj Jeremiáš o Ňom hovorí: "Kto vystúpil do neba a vzal ju (múdrosť) a zniesol z oblakov? Kto prekročil more, našiel ju a priniesol ju, drahšiu ako zlato? Niet nikoho, kto by k nej našiel cestu a kto by poznal cesty k nej. Ale ten, kto všetko vie a vie to svojou mysľou; Ten, kto stvoril Zem a naplnil ju svetlom, naplnil štvorkami ..." ho znova, musí Ho poslúchať. Hviezdy žiarili vo svojom poradí od radosti, a keď ich volá, odpovedajú: Tu sme a žiarili radosťou pre Toho, ktorý ich stvoril. Toto je náš Boh, nikto sa s Ním nemôže porovnávať. Našiel všetky spôsoby múdrosti a dal ich svojmu služobníkovi Jakobovi a svojmu milovanému Izraelovi. Potom sa zjavil na Zemi a hovoril medzi ľuďmi. Toto je Kniha prikázaní a zákon, ktorý je večný. Všetci, ktorí sa ho držia, budú žiť a tí, čo ho opustia, zomrú“ (Bar 3:29–4:1). Ale Jakuba a Izraela nazýva Božím Synom, ktorý dostal od Otca vládu nad našimi životmi; a keď to prijal, priniesol nám to ďaleko od Neho, keď sa zjavil na Zemi a hovoril medzi ľuďmi. Tak mieša a spája Ducha Boha Otca s Božím stvorením, aby bol človek na Boží obraz a podobu. 98. Toto je vzácne kázanie pravdy a toto je obraz našej spásy a toto je spôsob života, ktorý proroci predpovedali a Kristus naplnil a apoštoli odovzdali a cirkev zverila svojim deťom po celom svete. Ona (teda pravda) musí byť zachovaná vo svojej celistvosti silnou vôľou a zbožným spôsobom, s dobrými skutkami a zdravým myšlienkovým smerom. 99. Boha Otca si nesmieme predstavovať ako iného ako nášho Stvoriteľa; Pohŕdajú existujúcim Bohom a robia neexistujúceho ako svoje božstvo. Vytvárajú si Otca oveľa vyššieho ako náš Stvoriteľ, myslia si, že týmto spôsobom našli niečo väčšie ako pravdu. Všetci títo sú zlí a rúhajú sa svojmu Stvoriteľovi a Otcovi, ako sme ukázali pri vyvrátení a odhalení falošne nazývanej gnózou. Iní nepripisujú nijaký význam zostupu Božieho Syna a ekonómii jeho vtelenia, ktoré apoštoli ohlasovali a proroci predpovedali, že prostredníctvom toho by sa mala uskutočniť dokonalosť našej ľudskej prirodzenosti, ako sme vám ukázali v niekoľkých ustanoveniach. A takých treba počítať medzi maloverných. Iní zase neprijímajú dary Ducha a odmietajú prorocké dary, ktorých vnímaním človek robí svoj život plodným v Bohu 44 . Toto sú tie, na ktoré poukázal Izaiáš: „Budú ako dub, ktorému opadol list, a ako záhrada, kde niet vody“ (1:30). Takíto ľudia sú úplne nevhodní pre Boha, pretože nemôžu prinášať žiadne ovocie. 100. Takéto sú falošné učenia týkajúce sa troch ustanovení našej pečate (Vyznanie viery pri krste, pozri kapitolu 7), ktoré sa ďaleko odchyľujú od pravdy. Lebo oni (falošní učitelia) sa buď rúhajú Otcovi, alebo odmietajú Syna, pretože učia proti hospodárnosti Jeho vtelenia, alebo neprijímajú Ducha, to znamená, že sa rúhajú proroctvám. Pred všetkými takýmito ľuďmi sa musíme mať na pozore a vyhýbať sa ich morálke, ak sa naozaj chceme páčiť Bohu a prijať od Neho spásu. Od zverejnenia textu pamätníka ubehlo už niekoľko mesiacov, no aj dodnes tlač reagovala takmer len krátkymi správami, v ktorých nie je badateľný obvyklý povýšený tón pri posudzovaní nových dokumentov; naopak, trochu blahosklonný postoj k nečakanému objavu diela vynikajúceho cirkevného otca, keď hovoria, že jeho objavenie je „v každom prípade udalosť“ 45 , že objav v oblasti literatúry druhého storočia môže byť len zaujímavý 46 , že dielo je veľmi zaujímavé a že v tomto náleze čerpáme nádej, že v prekladoch 47 sa opäť predstavia iné diela východných cirkví. Zároveň priamo priznávajú, že prvé čítanie knihy vyvoláva určitý pocit sklamania 48 . Dôvodom takéhoto dojmu z novoobjaveného diela a z toho vyplývajúci postoj k nemu je, že vo svojom obsahu neprináša takmer nič nové v porovnaní s údajmi, ktoré boli známe z antignostického diela, ktoré predtým napísal Irenej: treba v ňom pozorne hľadať nové myšlienky a nové posolstvá 49 . Irenej na začiatku hovorí, že chce svojmu priateľovi vyložiť „všetky údy tela pravdy“, ale v skutočnosti sústreďuje svoju pozornosť na základné princípy viery a vysvetľuje náuku o jedinom najvyššom Bohu a jeho vzťahu k svetu, o Trojici, o stvorení sveta a človeka, o páde, o histórii zjavenia v časoch patriarchov a Božích synov, stvorení človeka, o Božích patriarchoch, o Božom diele. znázornený v Starom zákone a predpovedaný prorokmi a uskutočnený v Jeho osobe a v Jeho cirkvi, o všeobecnom vzkriesení a napokon o súde, ktorý bude pre všetkých ľudí. Vo všetkých týchto bodoch Irenej odhaľuje tie isté základné myšlienky, ktoré sú objasnené v polemickej forme v Adversus haereses, najmä v knihách 3–5: a tu nachádzame na prvom mieste potvrdenie identity Boha Otca a Stvoriteľa a obzvlášť vytrvalé odhaľovanie učenia o Najvyššom Bohu a Jeho stvorení všetkého, čo sa stalo, počnúc anjelmi; to isté učenie o pôvode človeka, jeho prirodzenosti, páde a jeho príčinách; to isté učenie o Božom Slove, o Božom Synovi a o jeho vzťahu k svetu, o jeho pôsobení v Starom zákone, o vtelení Božieho Syna a ním uskutočnenom vykúpení ľudstva, ktoré sa chápe v zmysle obnovenia pôvodného stavu, znovuzjednotenia človeka s Bohom, obnovenia Božieho obrazu a podoby v ňom; tie isté prirovnania medzi vteleným Slovom a Adamom, Pannou Máriou a Evou a tak ďalej 50 . K tomu je potrebné pridať aj už spomenutú závislosť Ireneja na „Knihe svedectiev proti Židom“, ktorá zjavne do určitej miery určovala výber textov a ich kombináciu a možno aj samotný spôsob vysvetlenia. Práve tento nedostatok originality tak v obsahu, ako aj v spôsobe odhaľovania nastolených otázok, ako aj výrazné nedostatky v podaní témy, oberajú novoobjavené dielo o živú fascináciu a silu a sú dôvodom trochu chladného prijatia v teologickej literatúre. Ale na druhej strane tieto črty diela, ktoré tak znížili záujem oň, nachádzajú dostatočné vysvetlenie v jeho všeobecnom charaktere a účele: kým „Adverses haereses“ je polemický, dogmatický a vedecký traktát a je adresovaný priateľovi, ktorý mal zjavne široké vzdelanie a schopnosť porozumieť vznešeným a zložitým otázkam, novoobjavené dielo, ako už bolo povedané, vyžaduje od čitateľa ku katechizmu len veľmi málo úsilia: stručne a jasne uvádza základné prvky viery, ktoré by mal každý člen kresťanskej cirkvi poznať tak pevne a jasne, aby dokázal obhájiť svoje vyznanie pred heretikmi a vyložiť zdravé a bezúhonné slovo tým, ktorí ho ešte nepoznali. Vzhľadom na naznačený vzťah obsahu novoobjaveného diela Ireneja k obsahu už známeho „Adversus haereses“ nepovažujeme za potrebné pridávať k prekladu podrobný rozbor dogmatického učenia v ňom obsiahnutého 51; Všimnime si len nasledovné: a) Irenej vytrvalo upozorňuje Marciana na „pravidlo viery“, ktoré musí byť zachované neporušené (kapitoly 3–6), bez toho, aby sa čokoľvek pridávalo alebo škrtalo (2); pravdu, ktorú vyložili, odovzdali apoštoli a cirkev zverená Jej deťom a jasne sa uvádza, že pre Ireneja boli zdrojom tejto apoštolskej tradície „starší, učeníci Pánovi“ (kapitoly 3 a 61). Irenej teda nezavádza žiadne nové učenie, odhaľujúce verné všeobecné cirkevné učenie v jeho celistvosti, a toto učenie predstavuje veľmi určitý celok, „pravidlo viery“, ktoré slúži ako norma kresťanského vyznania a života. Jednotlivé myšlienky v týchto kapitolách majú paralely v Adversushaereses, ale v tých druhých nie sú nikde prezentované v tak plne výraznej kombinácii. V novoobjavenom diele Irenej rozhodne a dokonca ostro zdôrazňuje, že Pán „nechce vrátiť vykúpených do Mojžišovho zákonodarstva, lebo zákon je naplnený Kristom“ – ale musí žiť z viery a lásky (89): „keď bude naše srdce vylúpené a oslobodené od služby kameňa, kontemplujeme Boha vierou a stávame sa deťmi Abraháma, ktorý je ospravedlnený Abrahámom“ (93). „Prijali sme Pána zákona, Božieho Syna, a vierou v Neho sa učíme milovať Boha z celého srdca a svojich blížnych ako seba samého“ (kap. 95). „Ako vychovávatelia nepotrebujeme žiaden zákon: hovoríme. s Otcom a stojíme pred ním tvárou v tvár“ (kap. 96). V zdôvodnení tejto časti sa jasne objavuje „Ireneova zbožnosť, jeho hlboká skúsenosť týkajúca sa najjednoduchších a najdôležitejších vecí v náboženstve, jeho hodnotenie rozdielu medzi náboženstvami Mojžiša a Krista, jeho vysoká úcta k láske“53. Napriek tomu práca presviedča výskumníkov, že hlavné body náboženského učenia odhalené v „Adversus haereses“ boli pre Ireneja „nie teológia, ale náboženstvo samotné“, že svoju teológiu ovládal v prekvapivo solídnej forme. Celou svojou bytosťou, mysľou a srdcom prenikal do viery cirkvi, aká mu bola oddaná a ako ju chápal. Jeho najdôležitejšie ustanovenia sa snaží zoskupiť a sprístupniť ich všeobecnému porozumeniu. Ale odôvodňujúc jej obsah pre veriacich možnými argumentmi, vo svojom diele odhaľuje úžasné napätie viery a náboženského života, zachovávajúc vieru v jej jednoduchosť a silu, jej praktickú tendenciu a vrúcnosť. Vždy zostáva v oblasti duchovného života, náboženského cítenia a nálady a mravnej činnosti, pričom sa ani nedotýka otázok o hierarchii, kulte a sviatostiach. Čitatelia dostali v Irenejovom diele skutočne „dôležitú písomnú pripomienku“, ktorá v malom dáva veľa (kap. 1); bolo to pre nich vzácne manuale biblicum, kombinácia textov účelne vybraných zo starozákonných posvätných kníh a v niektorých ohľadoch mohla obyčajným veriacim nahradiť samotné čítanie týchto kníh. Adolf Harnack zhrnul dojem, ktorý z novoobjaveného diela získal, takto: „Dokonca aj teraz čítame celú túto knihu s úctou a jej jednotlivé pasáže s úžasom a vnútorným vzrušením“ 54. Ehrhard Alb., Prof., Die altchristliche Littteratur und ihre Erforschung von 1884–1900. Erste Abteilung: Die vornicänische Littteratur. Freiburg im Breisgau, 1900, s. 31–32. Po preskúmaní publikácií starokresťanského písania iba z prvých troch storočí a súvisiacich štúdií, ktoré vyšli v rokoch 1884 až 1900, v predhovore k jeho dielu (napísané 1. augusta 1900) Ehrhard Alb. hovorí, že na to musel prečítať okolo 2 700 väčších i menších prác, traktátov a článkov (S. VII-VIII), na inom mieste však uvádza, že pri roztrieštenosti materiálu, ktorá je spôsobená v súčasnosti enormným počtom Zeitschriften, Berichten von Academien a podobne, je takmer nemožné, aby jeden človek prezrel všetku novovychádzajúcu literatúru; cf.Shedenfsch.,ichte der altkirchliechen Litteratur 1 Bd Freiburg im Breisgau 1902, S. VII-VIII), medzi ktorými bolo veľa predčasných a málo hodnotných diel, ktoré uzreli svetlo sveta predčasne, prečo Gust. Krüger a bol nútený obrátiť sa na milovníkov dejín starokresťanského písma s prosbou, aby všetko, čo bolo napísané, hneď netlačili, a písali čo najstručnejšie (Zeitschrift für Wissenschaftliche Theologie Bd. 39 (1896), S. 169–174). Úplný zoznam diel svätého Ireneja je uvedený v Ad. Harnack'a in Geschichte der altchristlichen Litteratur bis Eusebius. V. 1. 1, Lipsko 1893, S. 263–264. St. Th. Zahn in Realencyklopedie für protestantische Theologie und Kirche, 3 Aufl., V. IX, S. 401–406; Bardenhewer O., Geschichte der altkirchlichen Litteratur in den ersten drei Jahrhunderten, Freiburg im Breisgau 1898, S. 91–94. St: Prof. A. Spassky. Dejiny dogmatických hnutí v ére ekumenických koncilov (v súvislosti s vtedajším filozofickým učením). Zväzok I. Sergiev Posad 1906, s. 18:31. Sám Ireneus vyjadruje strach zo skreslenia len z nesprávnej korešpondencie a prosí odpisovača, aby zoznam prezrel a starostlivo opravil podľa originálu (in Eusebius, H. E. V, 20). Αλλὰ γὰρ πρὸς τοῖς ἀποδοθεῖσις Σἰρηναίου συγγτράμμαςσιν κα´σιν καῖσις ἐπιστολαῖς-φερεταί τις αὐτοῦ πρὸςἆ Ελληναλ λογος συντομώτατος ς μάλλιστα ἀναγκαιότατος, περὶ ἐπιτήμης ἐπιγεγραμμένος, καὶ ἄ,λλος ὃνἀνατέθεικεν ἀδελφῷ Μαρκιανῷ τοῦνομα, εἰς επίδειξιν τοῦ ἀποστονϻι κηρύγματος, καὶ βιβλίον τι διαλέ διαλέξρωνδιαφόρων, ἐν ᾦ τ´αθυρς´αθ πρςςαθςς ἐπιστολῆς καὶ τῆς λεγομένης Σολομώνος Σοφίας μνημονρύει, ῤηατά τιννά αὐτῶνπαραθέμενος καὶ τα μεν εἰς ῆμετέραν ἐλθόντα γνῶστις τῶτονανονρτον Εα῰ρτον Εα῰ρτον Εα῰ρτον ηνο Apoštolskí otcovia, časť. II, zv. ja, p. 455, zv. III, str. 455, zv. III, str. 398. Marec. Polyc, c. X ἡμῶν Μαρκιανοῦ. Porov. Prof. J. Rendel Harris v knihe The Expositor March 1907: Irenej o apoštolskom kázaní, s. 248. Navrhovaný text predstavuje najpresnejší preklad nemeckého prekladu (bez kontroly v arménčine). Ak je úlohou akéhokoľvek prekladu reprodukovať myšlienky originálu so všetkými nuansami v ich vyjadrení, potom je v tomto prípade potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že pri strate originálu mal prekladateľ pred sebou druhý alebo možno aj tretí preklad (ak arménsky preklad nebol vyhotovený z gréčtiny, ale zo sýrčiny). Prirodzene, s každým novým prekladom sa rysy pôvodného jazyka postupne strácali a vyhladzovali a s nimi pravdepodobne zmizli aj niektoré jemnosti pôvodného textu. Prekladatelia z arménčiny, ktorí si nepochybne zachovali mnohé črty originálu, sa svojimi vlastnými slovami snažili čo najpresnejšie sprostredkovať význam arménskeho prekladu doslovne, ale počas publikovania bol štýl prekladu, samozrejme, opravený v súlade s požiadavkami nemeckého jazyka, čím sa štruktúra reči diela ešte viac vzdialila od originálu. Okrem toho je potrebné mať na pamäti, že aj pre prekladateľov z arménčiny predstavovalo správne pochopenie arménskeho textu na niektorých miestach veľké ťažkosti. Za takýchto podmienok je ťažké s možnou presnosťou určiť, ako sa tá či oná nejasná pasáž v origináli skutočne čítala. St. Hermae Pastor. Mand. XI, 1. – „Pastier mi ukázal ľudí sediacich na lavičke (ἐπὶ συμψελλίου) a jedného muža sediaceho na kazateľnici (ἐπὶ καθέδραν.) A hovorí mi: Vidíš tých, čo sedia na lavičke, ale ja som verný, že, pane? ten, čo sedí na kazateľni, je falošný prorok, ktorý ničí zmysel Božích služobníkov." Damit das Ewige und Beständige (in uns?) Gott werde und hoch über einem jedem der Gewordenen stehe. V uns s otáznikom v zátvorkách je zásluha Adolfa Harnacka. V poznámke k tejto kapitole píše: "nie je možné presne pochopiť dlhú záverečnú vetu tejto kapitoly (výrok o dôsledkoch synovstva). Takmer sa tu nehovorí o θεοποίησνς, ale je znázornená absolútna Božia suverenita. Prirodzene, nemožno myslieť na panteizmus tým istým spôsobom. Na konci je polemické učenie. ktoré stvorenie je najvyššiemu Bohu cudzie (S. 56–57 vkladanie do uns je podľa nášho názoru zbytočné: polemické smerovanie proti gnostickým a marcionitským náukám je prevzaté nie na samom konci kapitoly, ale takmer od začiatku, a vo vete: damit das Ewige a tak ďalej je v tomto prípade úplne jasné, že ani v tomto prípade nie je samo osebe vylúčené θεοποίησις alebo panteizmus. Diese uns gemässe Welt = secundum nos mundus in Adv. haer. II, 2, 5 (porov. IV. 20, 1) a zodpovedá gréckemu ὁ καθἡμ ᾶ ς κόσμος. Text je v tomto bode pravdepodobne poškodený. Doslova sa píše: des Leibes Werk ist und die Wesenheit der Emanation verleiht. Adolf Harnack výraz: das Leibes Werk ist nahrádza Fleisch werden lässt, hoci zisťuje, že ani v tomto tvare nemožno celú vetu považovať za správnu; no netrúfa si povedať, ako to bolo v pôvodnom texte. Preložili sme doslovný výraz arménskeho textu bez toho, aby sme prijali dodatky Adolfa Harnacka za predpokladu, že tu sú myslenie a výrazy Ireneja určené analogicky s pôvodom ľudského slova. St. Adv. haer. I, 21, 2: τὴν δὲ ἀπολύτρωσιν ῦπο Ἰ ησοῦ κεκομ ἱσθαι ε ί ς τεϻιννω St. Eph. I, 10: „aby sa všetko nebeské a pozemské zjednotilo pod hlavou Krista (ἀνακεφαλαιώσασθαι τὰ πάντα ἐν τῷ Χριστῷ). Adv. haer,τῷ. I, 1ο ἀνακεφαλαιώσασθαι τὰ πάνται V, 20, 2. V Adv. haer. I, 5, 2 (porov. IV, 1, 1) Irenej hovorí, že podľa učenia Valentiniánov „demiurg pripravil sedem nebies... o siedmich nebesách hovoria, že sú rozumní, a veria, že sú anjeli“. Ale sám Ireneus v Adv. haer., nevykladá svoju náuku o siedmich nebesiach. To znamená, že je rôznorodý vo svojich daroch. Božie Slovo je nepochybne Syn, prostredník všetkých starozákonných zjavení. St. Adv. haer. V, 17, 4: „Slovo Božie, ktoré sme nedbanlivosťou stratili cez strom a nenašli, dostaneme znova stavaním stromu... Lebo keďže sme ho stratili cez strom, cez strom, opäť sa stalo každému jasné, ukázalo v sebe výšku, dĺžku, šírku a hĺbku... cez vystretie rúk, zhromaždenie dvoch národov k jednému Bohu.“ Nemecký text znie: erstgeborenes, erstgezeugtes Wort (grécky πρωτόγονος a πρωτότοκος). Text v skutočnosti hovorí: „preložené do arménčiny“. V meste Quaest. hebr. v knihe Genes. (P. de Lagarde 1868), nar. 3, na slová Gen. I, 1: "In principio fecit Deus caelum et terram", Hieronym uvádza túto poznámku: plerique aestimant, sicut in Altercatione quoque Jasonis et Papisci scriptum est, et Tertullianus in libro contra Praxeam disputat, necated non cujubrasdamo ex ex haberï In filio fecit Deus caelum et terram. Nepravdivé pravidlo je rei ipsius veritas comprobat. Vysvetlenie in principio v zmysle in filio nepochybne vychádza z Prísloví. VIII, 22 (podľa LXX), kde Múdrosť o sebe hovorí: κύριος ἔκτισέ με ἀρχὴνὁδῶν ε ἶ ναι. Hilary (Komentár. V Ž 2) uvádza, že hebrejské slovo „bresith“ má tri významy: in principio, in capite, in filio (porov. Text u. Untersuch. I, 1-2. S. 117-119). Tradícia, ktorá sa spolu s hebrejským textom dostala až k Ireneovi, videla odkaz na „Syna“ v „bara“. Podrobnosti textu citovaného Irenejom však nie sú jasné ani Adolfovi Harnackovi, ani jeho „znalejším priateľom“, ktorým adresoval. Prof. J. Rendel Harris v článku: Jrenaeus on the Apostolical Preaching („The Expositor“, 1907, marec, s. 253–257) spôsobom citovania citátov zo starozákonných kníh v novoobjavenom diele Ireneja a najmä v kombinácii úryvkov zo žalmov, nie len 3. 109. miesto potvrdenia v predchádzajúcej kapitole. že v starovekom kostole bola v obehu písomná zbierka prorockých pasáží používaných v polemikách so Židmi, ktoré niesli názov: „Svedectvá proti Židom“, ale aj náznak toho, že táto kniha „svedectiev“ sa okrem polemického použitia proti Židom stala aj učebnicou cirkevnej knihy na vyučovanie gréckych katechumenov, ekvivalentná evanjeliám; následne bola nahradená samotnými evanjeliami a čoskoro zanikla. Z použitia tejto zbierky sa tiež vysvetľuje, že Irenej omylom pripisuje Jeremiášovi pasáže, ktoré citoval zo žalmov: buď bola chyba v samotnej zbierke, alebo dôkazy od Jeremiáša stáli vedľa textov zo žalmov a Irenej neúmyselne pripisoval to druhé Jeremiášovi. Je zrejmé, že ide o náznak moderného postoja k cirkvi zo strany rímskej vlády. Podľa prekladateľov z arménčiny je na tomto mieste veľmi ťažké pochopiť skutočný význam textu; podľa ich názoru sa tento preklad javí ako jediný prijateľný. Citát nekorešponduje s kanonickým textom a nevyjadruje zamýšľaný význam, tak ako synodálny (1876) a alžbetínsky (1751) preklad. Najzrozumiteľnejším textom je Ostrožská biblia, ako aj moderný preklad (žiaľ, nie je doplnený predslovom a vysvetlivkami, ale možno v ňom vysledovať jej výpožičky z prekladov našich ruských predrevolučných bádateľov): „Všetky topánky, v ktorých prešli vojnou, a šaty zašpinené krvou budú hodené do ohňa. To všetko sa stane, keď sa nám narodí dieťa a Boh ho bude volať: Syn, ktorý bude volať: Zázračný Radca, Všemohúci Bože, Večný Otec, Knieža pokoja, sila Jeho autority a pokoja vzrastie pre kráľa z Dávidovho rodu, ktorý bude vládnuť vždy a navždy v spravodlivosti a láskavosti. Irenej sa zrejme číta ἀνάστασις namiesto ἀνάπαυσις; St. Ch. 61. Ireneov nesprávny údaj, že Pontský Pilát bol prokurátorom cisára Claudia, stojí v spojitosti s jeho výrokom, ktorý vychádza z Jána. VIII, 57 a tradície starších, že Pán Ježiš Kristus mal v čase utrpenia na kríži asi päťdesiat rokov; Preto je prirodzené, že uvažoval o konci svojho pozemského života. za vlády cisára Claudia, teda nie skôr ako 41 rokov. V Adv. haer. II, 22, 5-6 Irenej píše: „Každý bude súhlasiť s tým, že tridsiatka je začiatkom mužnosti, ktorá trvá až do štyridsiateho roku; od štyridsiatych a päťdesiatych rokov sa začína staroba, v ktorej učil aj náš Pán, ako Evanjelium, a všetci starší, ktorí sa zhromaždili v Ázii, okolo Jána, učeníka Pánovho, dosvedčujú práve v tom čase, čo im povedal Ján, ktorý im to povedal aj Pán... Ježiš Kristus celkom jasne poukázal na to isté, lebo keď im Pán povedal: „Váš otec Abrahám sa radoval, že vidí môj deň, a videl a radoval sa,“ odpovedali mu: „Ešte nemáš päťdesiat rokov a videl si Abraháma (Ján 8:57)? Tieto slová by mohol povedať niekto, kto sa už dožil štyridsať rokov, no ešte nedosiahol päťdesiatku a predsa nemá ďaleko do päťdesiatky. A niekomu, kto má tridsať rokov, by povedali toto: ešte nemáš štyridsať rokov. Lebo tí, ktorí z neho chceli urobiť klamára, samozrejme, nepredĺžili jeho roky nad vek, ktorý ho videli, a označili roky najbližšie k jeho veku, keďže mal viac ako štyridsať, nie tridsať rokov... V dôsledku toho nemal ďaleko od päťdesiatich rokov.“ Svedectvo Lukáša. III, 1-2, že Ježiš Kristus bol pokrstený v 15. roku Tiberia a mal vtedy asi 30 rokov (III, 23), Ireneus sa so svojím názorom zmieruje s predpokladom, že učil mnoho rokov a prešiel a posväcoval všetky veky, od detstva až po starobu, aby sa vo všetkom ukázal ako dokonalý učiteľ. II,42. Ale Pontský Pilát bol odvolaný z Judey v roku 37 nášho letopočtu a nebol prokurátorom cisára Claudia. Adolf Harnack v poznámke k tejto kapitole píše, že takéto porekadlo sa v knihe dvanástich prorokov, pokiaľ vie, nenachádza, a považuje za úžasné, že Irenej nemenuje proroka, čo vždy robí na iných miestach. Prof. Rendel Harris („The Expositor“ 1907, marec, s. 252-253) poukázal na to, že tento výrok je prevzatý z knihy proroka Hozeáša X, 6, podľa prekladu LXX, kde znie takto: ho pripútala k Asýrii, vzala ho ako dar kráľovi Jaarimovi). Podobnú aplikáciu Hozeášovho výroku ako proroctva o Kristovi a jeho utrpení nachádzame u Justína (Dial. With Tryph. s. 103: „Keď Herodes, ktorý nastúpil na miesto Archelaa, dostal moc, ktorá mu bola udelená, Pilát, aby sa mu zapáčil, poslal k nemu zviazaného Ježiša; predvídajúc to Boh povedal: a vzali ho do Terliana (Asýrčanov) a do Asýrčanov. Marcion., IV, 42: „keďže ho Pilát poslal k Herodesovi ako dar, dal vieru slovám Hozeáša, lebo prorokoval o Kristovi: „A priniesli Ho zviazaného ako dar kráľovi“, v Cyrilovi Jeruzalemskom (Kat. 13:14). V Adv. haer. III, 20. 45 Irenej pripisuje tieto slová prorokovi Izaiášovi av IV, 22. 1 - Jeremiášovi. Svätý Justín tiež tvrdí, že patria prorokovi Jeremiášovi, pričom obviňuje Židov, že tieto slová okrem iného vynechali vo svojich zoznamoch posvätných kníh (Dial. C. Tryph. s. 72). Na základe svedectva Justína si možno myslieť, že v rukách Justína a Ireneja existovali také zoznamy starozákonných kníh alebo zbierky prorockých pasáží, v ktorých boli tieto slová pripísané prorokovi Jeremiášovi, hoci sa v knihe proroka Jeremiáša nenachádzajú. V nemeckom preklade sa za slovami: „errette mich vom Schwert“ nachádza vynechanie označené elipsou a poznámka hovorí, že nasleduje niekoľko slov, zjavne pokazených, ktoré môžu znamenať: „Und meinen Leib von Nageln“, oder etwas verändert: „Nagle an meinen Leib“. Adolf Harnack vo svojej poznámke uzatvára, že slová Ps. 22 (21), 21, komponenty crux interpretum, v arménčine, zrejme, dostali zvláštne chápanie (samozrejme, výraz: a z ruky mojej jednorodenej pessie). Ale Eberh. Nestlé správne poukázal (v Berliner philologische Wochenschrift, 1907, č. 8, 230), že Adolf Harnack zabudol na Barnabášovu epištolu, ktorú vydal a ktorá v V, 14 spája citáty zo Ž. XXI, 21 a XXIX, 120: τὰς σαρκας, ὄτι πονηρευομένων συναγωγαὶ ἐπανέστησιάννμτησιάννμησιάνν. Prekladatelia z arménčiny na tomto mieste naznačujú chybu prepisovača, ktorý napísal: „v našom“ namiesto: „v liste“ (kvôli podobnosti arménskeho štýlu týchto slov); v tomto prípade namiesto „nie v našom starom (bytí)“ („nicht in unserem altem [“Wesen”]) treba čítať: „nie v starom písmene“ („nicht im altenBuchstaben“). V synodálnom vydaní: „Nepopudzoval si ma Bohom, zarmucoval si ma svojimi márnosťami, a ja ich nepopudím ľudom, nezarmútnym ľudom ich zarmútim“ - Ed. Nemecký text znie: „siehe, wir sprechen mit dem Vater und stehen ihm von Angesicht zu Angesicht gegenüber, (einst) Kinder geworden durch Bosheit und (nun) erstarkt durch Gerechtigkeit und Wohlanständigkeit. Pri preklade do ruštiny sme sa odklonili od nemeckého textu, keďže podľa inštrukcií H. Koch’a (in Zeitschrift für dieneutestamentliche Wissenschaft und die Kunde des Urchristentums”, 1907, H. 1, S. 69) v zátvorkách einst a arménsky text nie je uvedený ani v desiatkach, v texte nie je žiadny rozdiel. preto sú tieto slová vsuvkou na objasnenie nezrozumiteľného úryvku, ale zdá sa, že takéto vysvetlenie Irenejovho vyjadrenia nie je potrebné: očividne vychádza z 1. Kor. XIV, 20: „Nebuďte v mysli, v zlom buďte nemluvňatá, ale v mysli buďte dospelí.“ τέλειοι γίνεσθε) St 26 z novoobjaveného diela Irenaeusa je Adv haer IV, 28. 3: tí, ktorí milujú Boha a veria Jeho prisľúbeniam, sa stali večnými deťmi. Literaturbl. 1907, 3, 30. St. Adv. haer. III, 11. 9: “Others, rejecting the gift of the Spirit, poured out on the human race in recent times by the will of the Father, do not accept the form presented by the Gospel of John, in which the Lord promises to send the Comforter; but at the same time they reject both the Gospel and the prophetic Spirit. The truly unfortunate, who, of course, do not want to be false prophets, but reject the gift of prophecy from the church.” Prof. N. Bonwetsch v Theologische Literaturzeitung 1907, č. 6, 174. Prof. Rendel Harris v "The Expositor" 1907, marec, s. 246. Joh. Kunze in Theologische Literaturblatt 1907, č. 3, 29. Prof. Rendel Harris v "The Expositor" 1907, marec, s. 247. Prof. Ad. Harnack v doslove k vydaniu textu, S. 55. Ďalšie podrobnosti nájdete v časti Ant. Degert v „Bulletin de littérature ecclésiastique“ 1907, č. 3: Une oeuvre nouvelle de S. Irénée, S. 72–75. On the theology of Irenaeus, see Duncker Ludw., Des heiligen Irenäus Christologie im Zusammenhänge mit dessen theologischen und anthropologischen Grundlehren. Göttingen 1843; Ziegler Heim., Irenäus der Bischof von Lyon. Ein Beitrag zur Entstehungsgeschichte der altkatholischen Kirche. Berlin 1871; Kunze Joh., Die Gotteslehre des Irenäus. Leipzig 1891; Klebba Ern., Die Anthropologie des hl. Irenaus. Munster 1894. Werner Joh., Der Paulinismus des Irenäus (Text. U. Unters. 6:2) Leipzig 1889. Dufourcq Alb., Saint Irénée. Paríž 1904; Harnack Ad., Lehrbuch der Dogmengeschichte, 3 Aufl. 1894, I, S. 507–590; Loofs Friedr., Leitfaden zum Studium der Dogmengeschichte, 4 Aufl., Halle 1906, s. 139–150; Spassky A., History of dogmatic movements during the period of the Ecumenical Councils (in connection with the philosophical teachings of that time), vol. I, Sergiev Posad, 1906, s. 18–34. V doslove a poznámkach k vydaniu textu str. 61. Ad. Harnack v doslove a poznámkach k vydaniu textu, s. 63.