Na pamiatku profesora Vasilija Vasilieviča Bolotova

Smutná správa o úmrtí „najlepšieho vyznamenania“ Petrohradskej teologickej akadémie - prof. Vasilij Vasilievič Bolotov († 5. apríla 1900) - rýchlosťou blesku sa prehnal celým vedeckým svetom a po dosiahnutí kráľovského trónu naplnil srdcia tých, ktorí Vasilija Vasilieviča poznali, úprimným zármutkom. Úctu a lásku k nemu zo strany ľudí zapojených do vedy pocítili v plnej sile hneď po jeho smrti. Samotný pohreb Vasilija Vasilieviča bol akoby slávnostným odchodom do posmrtného života; a prednesené prejavy potom slúžia ako vyjadrenie síce žalostných, ale nadšených citov k nemu. Viditeľným znakom týchto pocitov a pocitov, ktoré plne ocenili význam zosnulého, je dnes pamätník pri hrobe jeho popola, vytvorený s pomocou tých, ktorí ho poznali ako vedca, a odhalený 19. apríla tohto roku 1 . „Ľudia radi stavajú pamätníky svojim veľkým ľuďom,“ hovorí historik Solovjov, ale skutky veľkého človeka sú pamätníkom, ktorý postavil svojmu ľudu. Vasilij Vasilievič bol takým Božím vyvoleným, ktorého vedecké práce sú pamätníkom, ktorý postavil ruskej vede pred celým vedeckým svetom. Aká vážna a nenahraditeľná je strata v osobe Vasilija Vasiljeviča pre vedecký svet, to už bolo zaznamenané v literatúre o ňom, ktorá sa objavila po jeho smrti 2 . Cisárska akadémia vied vo svojej správe za rok 1900 zaznamenala úmrtie Vasilija Vasiľjeviča ako „hlavnej postavy nielen ruskej, ale všeobecne modernej vedy kresťanského Východu“ 3. Petrohradská teologická akadémia vo svojej správe za ten istý rok uvádza, že Vasilij Vasiľjevič „ako orientalista získal zaslúženú autoritu“ a Vasilyev4. čestnú časť sa stali v zahraničí slávou. histórie. "Jeho tlačené práce, počtom a objemom relatívne málo početné, vždy veľa dali a ešte dlho budú cenné najmä po metodologickej stránke, aj popri svojom obsahu. Budú študované, tak ako sa už študujú, ako klasické príklady kriticko-historickej metódy, ktorú zosnulý dokonale ovládal" 5 . Druhým pomníkom, ktorý dal Vasilij Vasilievič postaviť svojim potomkom, je jeho knižnica, ktorá pochádza od jeho dediča akadémie. Tento vzácny poklad obsahuje viac ako 3000 kníh, ktorých okraje sú v niektorých prípadoch zdobené ručne písanými poznámkami Vasilija Vasilieviča, ktoré si zaslúžia vážnu pozornosť. Ale akokoľvek cenné sú diela Vasilija Vasilieviča pre cirkevné dejiny, je rovnako dôležité študovať jeho osobnosť samotnú – ako vzácnu kombináciu brilantných schopností – za ktorou sa „zakladá sláva takmer brilantného učenia“ 6. Jeho mimoriadna oddanosť vede a nezištná láska k akadémii nás povzbudzujú k tomu, aby sme si cenili tie najmenšie detaily aktivít Vasilija Vasiľjeviča, ktoré sa neobmedzovali len na jeho vedecké práce. Musel pracovať súčasne s vedeckým výskumom a otázkami vnútorného akademického a cirkevno-spoločenského života. Preto pre úplný prehľad o jeho živote a činnosti nemajú malý význam tie jeho práce, ktoré sa im venovali, popri cirkevných dejinách a otázkam vnútorného akademického a cirkevno-spoločenského života. V úmysle pri príležitosti otvorenia pamätníka Vasilija Vasilieviča mu vzdať patričnú úctu a vďaku, chceme na základe archívnych akademických dôkazov ukázať aktivity Vasilija Vasilieviča v týchto otázkach. Našu úlohu zároveň považujeme za splnenú, ak len stručne vyzdvihneme, čo môže budúci historik pri štúdiu akademického archívu podrobnejšie povedať o činnosti Vasilija Vasilieviča nielen ako vedca, ale aj ako najoddanejšieho syna akadémie, ktorý pracoval na otázkach jej vnútorného života. Predtým, ako však budeme hovoriť o aktivitách Vasilija Vasilieviča z tejto strany, pozrime sa v krátkosti na akademický život, ktorý kladie na svojich vedúcich veľa povinností kvôli vysokej úlohe našich akadémií vo vzťahu k cirkvi a vlasti. Ortodoxné duchovenstvo v Rusku je v otázke svojho vzdelania postavené do pozície izolovanej od ostatných tried. Musí získať teologické aj všeobecné vzdelanie vo vlastných vzdelávacích inštitúciách; a na tento účel spojiť gymnaziálne a univerzitné kurzy všetkých všeobecnovzdelávacích vied s teologickými vedami na stredných školách a vysokých školách a pripravovať učiteľov vo všetkých týchto predmetoch pre svoje školy 7 . „Pre dobro cirkvi sa duchovenstvo nemôže len snažiť, aby úroveň ich vyššieho vedeckého vzdelania nebola nižšia ako úroveň vzdelania nielen iných vrstiev ich vlasti, ale aj osvietených štátov Západu. Uspokojiť túto legitímnu túžbu prostredníctvom rozvoja a rozvoja vedy potrebnej pre duchovenstvo; prostredníctvom reprodukcie a šírenia teologických a neoddeliteľne spojených neteologických poznatkov; prípravou učiteľov pre stredné a iné teologické vzdelávacie inštitúcie sú určené naše pravoslávne teologické akadémie, ktoré sú teda jedinými škôlkami vedy a vyššieho vedeckého, teologického aj všeobecného vzdelania.“ 8. Akadémie slúžia najvyšším záujmom cirkvi a sú mocnou pevnosťou a neochvejnou obranou jej. Odtiaľto sa rozlieva duchovné svetlo pravého poznania. zachraňujú more ich svetlom pri búrkach prírodnej prírody, tak pravoslávny duchovný akademik, žiariaci svojim stále silnejším a silnejším svetlom, osvetľuje a chráni cestu k pravoslávnemu kostolu sv. Vzhľadom na túto historickú situáciu teologických akadémií nie sú práce akademických osobností po všetkých stránkach ľahké a dôležité. Osvietená služba cirkvi a vlasti im ukladá mnoho povinností a okrem hlavnej - poskytovať duchovnej mládeži vyššie teologické a všeobecné vzdelanie. Petrohradská teologická akadémia bola zriadená ako vyššia teologická vzdelávacia inštitúcia 17. februára 1809. Odvtedy, šesťdesiat rokov (až do založenia z roku 1869), bola v plnej miere zodpovedná za: výchovu duchovnej mládeže pre najvyššie duchovné miesta, riadenie teologických seminárov a škôl vo svojom obvode, rozširovanie a podnecovanie učenia sa duchovného obsahu medzi duchovenstvom. Všetky tieto zodpovednosti boli rozdelené medzi členov vtedajšej akademickej konferencie; časť z riadnych členov, nepatriaca do počtu akademických mentorov, bola zamestnaná rôznymi povinnosťami diecéznej služby a služby na rôznych vzdelávacích inštitúciách. Nemohla sa preto úplne venovať službe akadémii. Ale druhá časť konferencie, pozostávajúca z mentorov akadémie, si tieto povinnosti úplne rozdelila medzi sebou. Okrem hlavnej zodpovednosti za vyučovanie vedy niektorí mentori zastávali na akadémii viac či menej dôležité a ťažké funkcie, ako členovia internej a externej rady, inšpektor, tajomník, knihovník a hospodár akadémie; iní doplnili zloženie duchovného cenzúrneho výboru, ktorý potom neustále pozostával zo štyroch členov. Už podľa názvu mentorov mali profesori akadémie zodpovednosť: posudzovať eseje z kurzov a tie, ktoré boli predložené na akademické tituly, ako aj knihy pre klasické použitie v teologických vzdelávacích inštitúciách, zostavovať programy pre tieto inštitúcie, posudzovať teologické semináre, najmä na konci školiacich kurzov, rozdeľovať tých, ktorí ukončili kurz akadémie, na vhodné pozície v seminároch a školách atď., čo si vyžaduje dlhé a intenzívne štúdium atď. Navyše, akademickí lídri dostávali od najvyšších autorít množstvo súkromných úloh, na realizáciu ktorých musela akadémia zriadiť špeciálne komisie z profesorov, ktoré pracovali niekoľko rokov. Preklady a vedecké skúmanie všetkých druhov rukopisov, listov a kníh v rôznych jazykoch a dialektoch v záujme najvyšších autorít tvorili neoddeliteľnú povinnosť mnohých mentorov popri ich špeciálnych štúdiách v oblasti vedy. Napokon, dokonca aj kázanie Božieho slova v kostoloch hlavného mesta, a najmä v katedrále svätého Izáka, v Kazani a v katedrále Alexandra Nevského, zostavovanie vzorových programov katechetickej náuky a diela iných typov cirkevnej výrečnosti boli tiež zodpovednosťou mentorov akadémie. Od roku 1869 sa síce akadémie od tejto širokej činnosti trochu oslobodili a začali žiť takpovediac vlastným vnútorným životom; napriek tomu sa ich význam ako vzdelávacích centier pre svoje okresy nestratil, ale práve naopak, vďaka obetavej práci akademikov vzrástol. A čím viac sa tento význam akadémií zvyšoval, tým viac sa zvyšovala zodpovednosť jej vedúcich. V každej rodine s pribúdajúcimi členmi sa život komplikuje a kladie mnohé nároky; Tak je to aj v akademickom živote: každoročne stúpajúci počet študentov komplikuje akademický život vo všetkých častiach jeho správy a kladie akademickým osobnostiam veľa starostí s organizáciou vnútorného života akadémií. Pomocou predbežných komisií zložených z mentorov akadémií sa rozvíjala celá štruktúra akademického života, zostavoval sa internátny poriadok a hľadali sa opatrenia na posilnenie akademickej činnosti akadémie. Akadémie sa však zaoberali prácou svojej vnútornej organizácie a rozvoja, neizolovali sa výlučne samy do seba, ale reagovali na otázky a potreby spoločnosti okolo nich a akademickí vedci slúžili a slúžia cirkvi a spoločnosti nielen svedomitým plnením svojich priamych povinností a osobitne vedeckými a literárnymi dielami, ale aj priamou, úzkou účasťou na najdôležitejších hnutiach cirkevného a verejného života 9. Vedci a ich literárne práce v rôznych periodických publikáciách majú teda spojitosť nielen so svojimi odbormi, ale majú aj vodiaci charakter pri riešení rôznych otázok cirkevného života. Čo sa týka inštrukcií akademickým predstaviteľom od najvyšších predstaviteľov, tie neklesli ani zavedením zakladacej listiny z roku 1884 v akadémiách. V tomto ohľade sú ich aktivity veľmi rôznorodé: musia plniť všetky možné úlohy, počnúc poverením Petrohradského duchovného konzistória preložiť z nemčiny do ruštiny vyšetrovací prípad o dievčati náhodne zastrelenom pištoľou úradníka V. Andrejeva 10 a končiac úlohou - byť zástupkyňou katedry pravoslávnej konfesie v komisiách Ruskej akadémie vied I. Astronomickej akadémie. nový štýl v Rusku 11. Svedkami týchto prác sú archívy akademických inštitúcií a tých inštitúcií, v ktorých pôsobili. Ide o svedkov, ktorí v súčasnosti nie sú každému známi a budú k dispozícii až budúcim historikom v budúcnosti. Preto v živote akademických osobností zostávajú niektoré aspekty ich činnosti pre ich súčasníkov nedostatočne osvetlené. Aktivity Vasilija Vasilieviča v otázkach vnútorného života akadémie sa začali za predchádzajúcej zriaďovacej listiny z roku 1869, keď bol ešte ako docent členom katedry cirkevných dejín a pracoval pod vedením profesorov: I. E. Troitsky, M. O. Koyalovič, I. O. Nilsky, Archpriest. I. O. Nikolaevskij, O. G. Eleonskij a N. A. Skabalanovič. Počas tejto doby boli takmer všetky správy tohto oddelenia Rade akadémie a recenzie vedeckých prác starostlivo prepísané vlastnou rukou Vasily Vasilyevič. Dôkladnosť a krása vonkajšej formy všetkých diel Vasilija Vasilyeviča boli jednou z jeho charakteristických čŕt. Ale čoskoro sa sám Vasilij Vasilievič stal na dlhú dobu príkladným a dalo by sa povedať nenahraditeľným vodcom. Zavedením novej zriaďovacej listiny v akadémiách v roku 1881 sa aktívne zapájal do rôznych komisií pri rozvíjaní otázok vnútornej štruktúry akademického života. Pre neho neexistoval rozdiel medzi tým, čo je dôležité a čo nie je dôležité; prikladal dôležitosť všetkému, čo sa týkalo akadémie a vedy a ochotne plnil všetky úlohy, ktoré mu boli pridelené. Tu je stručný prehľad jeho práce v tomto smere. V roku 1881 usilovne vypracoval učebný plán pre študentov druhého a tretieho ročníka akadémie vo vzťahu k novej akademickej charte a zostavil program pre teologické semináre zo všeobecných cirkevných dejín; v roku 1885 sa podieľal na vypracovaní pravidiel pre študentov na predkladanie semestrálnych esejí; v roku 1887 vypracoval návrh harmonogramu semestrálnych esejí od 1887/8 do 1893/4 akademického roka. rok. s aplikáciou a podrobným vysvetlením princípu rovnomerného rozdelenia profesorskej práce pri čítaní týchto prác; bol členom komisie pre audit akademickej knižnice a pre revíziu pravidiel o prijímaní študentov akadémie a o vykonávaní testov; v roku 1888 vypracoval projekt o litografii a prednáškach na akadémii a bol členom komisie pre vypracovanie pravidiel rozdeľovania peňažných odmien za seminárne práce; v roku 1889 bol členom komisie na objasnenie účelu kapitálu darovaného akadémii a najmä jubilejného kapitálu; v roku 1893 prevzal dielo, z poverenia sv. synoda, referent komisie pre predbežné objasnenie podmienok a požiadaviek, ktoré by mohli byť základom rokovaní o spojení starokatolíkov s Ruskou pravoslávnou cirkvou 12; v roku 1894 bol členom komisií: a) revidovať pravidlá vypracované v rokoch 1887-88 o postupe a skúšaní na akadémii pri prijímaní študentov, pri prechode z kurzu a na konci kurzu, b) vypracovať opatrenia proti neskorému odovzdávaniu semestrálnych esejí študentom a c) objasniť dôvody, na základe ktorých by bolo možné rozdeľovať štipendiá medzi študentov v jednotlivých kurzoch; v roku 1895 bol členom komisie pre otázku zmeny § 106 štatútu liehovín. akadémie; v roku 1896 - v otázke tých zmien v štruktúre akademického života, ktoré sa podľa skúseností javili ako žiaduce; v roku 1898 v mene sv. Synoda zistila, za akých podmienok a v akom cirkevnom poriadku by sa mali sýrsko-chaldejskí nesteríni pripojiť k pravoslávnej cirkvi a preložila pre nich naše konfesionálne formuly do sýrsko-chaldejského jazyka: v mene tej istej Svätej synody prezrela brožúru vydanú v Oxforde s názvom: „Sväté písma v jazykoch vesmíru“ a napísala o tom recenziu do ruského ministerstva zahraničných vecí, do ruského jazyka Abysin. záležitosti; napokon v roku 1899 bol členom komisie pre audit akademickej knižnice, vypracúvanie pravidiel pre odhlasovanie kníh v knižnici a bol vymenovaný za predstaviteľa pravoslávneho vyznania do osobitnej komisie vytvorenej so súhlasom suverénneho cisára pri Akadémii vied pre otázku zosúladenia nášho starého štýlu s novým západným, bez ohľadu na jeho účasť v Astronomickej komisii vytvorenej pri Ruskej Spoločnosti13. Ak k vyššie uvedenému pripočítame, že Vasilij Vasilievič osem rokov (v rokoch 1884/5 - 5/6, 1887/8, 1889/90, 1891/2, 1893/4, 1895/6 a 1897/8 čítal semestrálne práce študentov osem rokov), vykonal na desať rokov nové generálne skúšky cirkevných dejín. (v roku 1881. 1885, 1887, 1890, 1893 - 7 a 1899) a päť rokov pôsobil v komisii pre overovanie výpočtu skúšobných bodov 14, potom v tomto prípade nie je ani zďaleka úplný obraz o pestrej a veľmi užitočnej činnosti Vasilija Vasilieviča. Vysoko si vážil dobro cirkvi aj úspechy akadémie a celý svoj život a všetky sily venoval službe akademickej vede a následne aj najvyšším záujmom pravoslávnej cirkvi. Neodmietol žiadnu prácu, keď sa týkala akademického života alebo bola poverená vyššou autoritou, a vo svojich povinnostiach akademického mentora bol nezvyčajne svedomitý. Žiaľ, Vasilij Vasilievič po tejto stránke nešetril sily, najmä v posledných rokoch svojho života. Bol menovaný za člena rôznych komisií a poverený vypracovaním problematiky v rôznych odvetviach akademického, cirkevného a verejného života. Tieto jeho diela sa vyznačovali pozoruhodnou rýchlosťou v prevedení a talentom v charaktere. Či už sa vec týkala administratívnej stránky, právnej, cirkevno-spoločenskej, alebo astronomickej, všade bol Vasilij Vasilievič skúseným majstrom. Mnohé z jeho diel dnes tvoria základ akademickej štruktúry študentského a vedeckého života a sú také charakteristické, že sa nazývajú „Bolotovove“. Pravidlá akademického života, ktoré vytvoril, sa vyznačujú právnou stručnosťou a pozoruhodnou presnosťou vyjadrovania a základy v nich stanovené sú preniknuté jasným poznaním potreby zachovať skutočné záujmy vedy a úprimným záujmom o študentov akadémie. Navyše všetky jeho diela, či už sa týkali overovania bodovania alebo vedeckého výskumu, zdobia „nezábudky“, ktoré si meno Vasilija Vasilieviča ako šéfa akadémie zachovajú ešte dlho aj po jeho odchode do posmrtného života. Ako sme uviedli vyššie, Vasilij Vasilievič bol päť rokov v komisii, ktorá overovala vysvedčenia študentov. Táto práca je starostlivá a ťažká: tu sa musíte zaoberať číslami v tisícinách a iba číslami. Pre Vasilija Vasilieviča to však bolo obzvlášť ťažké na konci školského roka, keď sa pracovníci vedy ponáhľali oddýchnuť si od štúdia, a Vasilij Vasilievič, akoby nevedel oddychovať, sa zaoberal únavnými výpočtami na číslach skúšok. Nemenej náročný bol preňho aj začiatok školského roka, keď sa s výpočtom bodov skončili aj prijímacie skúšky na akadémiu, na ktorej desať rokov pôsobil ako skúšajúci zo svojho predmetu a v ostatných rokoch bol asistentom na ďalších skúškach. V tejto práci sa Vasilij Vasilievič neuspokojil iba s dodržiavaním presnosti sekretárskych záverov a ich súladu so stanovenými pravidlami; ale on sám bol zvedavý na závery, o ktorých, hoci sa vyjadril, že ide o „priemerné hodnoty“, tento výraz odrážal skromnosť a prísnosť Vasilija Vasilieviča voči jeho vlastným dielam. V skutočnosti sú jeho závery a postrehy o skóre študentov veľmi dôležité a tvoria základ niektorých pravidiel súčasného akademického života. Vasilij Vasilievič načrtol tieto závery v jednej zo svojich správ, keď objasňoval dôvody, na základe ktorých by sa mali štipendiá na akadémiách rozdeľovať medzi študentov v každom ročníku. Faktom je, že do roku 1895 sa na akadémii štátne štipendiá rozdeľovali medzi študentov raz za celý akademický kurz a rozdeľovali sa na základe úspešnosti vstupujúcich na akadémiu na prijímacích skúškach. Študent, ktorý dostal vládne štipendium v ​​prvom ročníku, si ho udržal aj v ďalších rokoch, aj keď na základe úspechu skončil na zozname posledný. Štúdium na akadémii na vládnom štipendiu je privilégium, ktoré si, samozrejme, zaslúžia tí najlepší študenti. Vasilij Vasilyevič, ktorý vykonal prijímacie testy pre nových študentov na akadémiu a podieľal sa na výpočte skóre skúšok, bol prvým, kto upozornil na nedostatky prijímacích skúšok a slabú dôkladnosť kritéria, ktorým sa akadémia riadila pri rozdeľovaní vládnych štipendií. Zoznámenie sa profesorov so skúšanými na prijímacích skúškach je totiž krátkodobé, niekedy nevyhnutne nesie všetky nevýhody prvého dojmu a údaje zo seminárnych vysvedčení sú nevyhnutne jednostranné, pretože certifikačné orgány nemajú možnosť porovnávať svojich študentov s ich konkurentmi z iných seminárov. Akadémia získava kompletnejšie údaje o študentoch až následne, počas každého kurzu, a preto medzi nich vie férovejšie rozdeľovať voľné miesta na základe výsledkov ročných testov a nie overovacích a seminárnych certifikátov. Sám Vasilij Vasiljevič to brilantne vysvetlil vo svojej poznámke adresovanej Rade akadémie. "Podľa aktuálnej Charty teologických akadémií, hovorí Vasilij Vasilievič, najlepších študentov z hľadiska odpovedí prijíma Akadémia ako štátom platených študentov. Toto rozhodnutie Rady zostáva v platnosti počas všetkých štyroch rokov pobytu študentov na akadémii. Len ako trest za zvláštne previnenia môže byť študent zbavený štátnej podpory a len s malým úspechom je prechod do ďalšieho ročníka nemožný - čo sa ukázalo až v ďalšom ročníku." zbavenie vládnej podpory. Zároveň si musíme všimnúť, že študenti, ktorí nie sú medzi štátom financovanými študentmi, lepšie odpovedajú na skúškach a obsadzujú vyššie miesta v rebríčkoch ako ich súdruhovia, ktorí úspešnejšie absolvovali prijímacie testy. A Rada akadémií však nemá možnosť zmeniť svoje predchádzajúce rozhodnutie a presunúť časť vládou financovaných voľných miest na týchto študentov, ktorí sa ukázali ako najcennejší. Táto nezmeniteľnosť sovietskeho predbežného rozhodnutia priťahuje pozornosť o to viac, že ​​dôvody, ktorými sa Rada pri svojom rozhodovaní riadi, nie sú nevyhnutne celkom pevné. a) Akadémia pozoruje novoprijatých študentov len niekoľko dní počas prijímacích testov. Tieto majú vlastné, a preto neodstrániteľné nedostatky. Testy sú písomné a ústne. I. Prvé z nich majú z pohľadu skúšajúceho svoje výhody a nevýhody v porovnaní s ústnymi testami. Tie prvé sa scvrkávali najmä na to, že aa) že skúšajúci v eseji odpovedajú premyslenejšie ako pri ústnych skúškach a bb) profesor čítajúci eseje (bez ohľadu na to, ako ho obmedzuje krátkosť času, ktorý mu bol na ich čítanie pridelený), si môže niektoré eseje prečítať ešte raz, pri porovnávacom hodnotení si to na prvý pohľad netrúfa. Porovnateľnou nevýhodou písomných testov oproti ústnym testom je, že eseje píšu všetci na danú tému, a teda nevyhnutne vždy špeciálne. Znalý a výkonný študent, ktorý má však tú smolu, že nevenuje pozornosť kútu vedy, z ktorého je téma prevzatá, riskuje, že nevyhnutne príde o všetko. Jeho informácie v iných odboroch tejto vedy sa mu môžu ukázať ako úplne zbytočné. Daná téma redukuje všetko na jeden úder. To sa nestáva pri ústnych testoch, kedy skúšajúci sonduje respondenta vo všetkých smeroch a dáva mu možnosť zakryť neznalosť jedného odboru prezentáciou dôkladných vedomostí v iných častiach predmetu. Z pohľadu skúšaných je organickou nevýhodou písomných testov to, že musia nevyhnutne napísať esej improvizovane. Extemporália sa fatálne obracia v prospech osôb s jedným typom myslenia a v neprospech osôb iného mentálneho typu. Prehráva ten, kto zápasí s literárnou formou; rýchle pero polygrafa vyhráva. V takejto súťaži skutočne klasický spisovateľ riskuje, že ho porazí novinár z novín. Klasické pravidlo saepe stylum vertas sa tu ukazuje ako vyslovene škodlivé. A ak berieme do úvahy iba obsah takýchto diel, potom sú extemporálie prospešné pre tých, ktorí všetko rýchlo uchopia a naplánujú, a nie sú prospešné pre tých, ktorí nie sú zvyknutí dávať pero na papier, kým svoje myšlienky nepodrobia najkomplexnejšej kritickej skúške, ktorí v sebe nesú prednosti seriózneho mysliteľa a pracovníka. – Ak k tomu pripočítame, že pisateľ si často nie je istý, ktorú stranu otázky, ktorú rieši, skúšajúci uznáva ako hlavnú, a preto sa snaží nevynechať ani jeden z možných uhlov pohľadu a nedokáže odolať pokušeniu porozprávať sa o téme čo i len viackrát, potom sa výhody niektorých mentálnych typov oproti iným v takejto súťaži prejavia v plnej miere. Jedným slovom, extemporália, bez toho, aby skúšaným dali príležitosť ukázať svoju erudíciu, ich slabo chránia pred nebezpečenstvom, že mdlé vlohy zostanú nepovšimnuté, že kamienky budú uprednostňované pred nebrúsenými diamantmi. II. Ústne testy majú aj svoje fatálne nevýhody. a) Vyšetrovaný, už dospelý človek, ktorý už nemá tú šťastnú bezstarostnosť detstva a staroby, ktorý jasne chápe, o čo prichádza v prípade neúspechu, a preto je prirodzene znepokojený, s vzrušenými nervami, sa stretáva zoči-voči skúšajúcemu, ktorého vidí prvýkrát, ktorý sa pre neho javí ako čistá neznáma, ktorej názory však treba rozlúštiť. Závažnosť prvého zoznámenia sa za týchto podmienok stáva obzvlášť nerentabilnou. Vyšetrovaný si za niekoľko rokov zvykol na testovanie pred vlastnými ľuďmi, ktorých poznal a ktorí poznali aj jeho. Mal pocit, že už má minulosť za sebou, že ani pre tých najprísnejších skúšajúcich nie je nejaký x, že poznajú jeho vlastnosti a budú sa brať do úvahy. Teraz takáto záruka neexistuje; je úplne cudzí. Môže byť v rozpakoch z tónu, reči a veľmi výrazu tváre skúšajúcich. Keď sa vo svojich odpovediach pomýli, je v rozpakoch najmä preto, že nevie, ako veľmi ho budú títo noví ľudia za tieto chyby obviňovať. Rovnako si nie je istý, či sú jeho konkurenti (aj cudzinci) schopní rovnakých chýb. Prvé vzrušenie väčšiny skúšaných im skrátka bráni čo najlepšie využiť svoje vedomosti. Takmer každý z tých, ktorí sa podrobujú skúške, stojí s ťažkým vedomím, že tu riskuje, že odpovie tak slabo, ako nikdy neodpovedal a neodpovedal by vo svojom rodnom seminári. b) Skúšajúci si nemôže neuvedomiť, že má povinnosť vykonať test čo najrýchlejšie, ako bolestivý chirurgický zákrok. Meškaním skúšky riskuje, že Rade predloží úplne nepravdivé údaje. Nedá sa vypočítať miera únavy tých, ktorí majú nevýhodu odpovedať ako poslední, aby sme im právom naznačili ich miesto medzi konkurentmi, ktorí odpovedali predpoludním. Pisateľ týchto riadkov si SPOMÍNA, ako jeho zoznam všetkých prekvapil dosť slabou poznámkou jedného z tých, ktorí si urobili overovací test a zaujal výbornými odpoveďami. Tento bod bol však podaný s určitou zhovievavosťou, berúc do úvahy skutočnosť, že tento seminárom odporúčaný študent odpovedal ako posledný. O rok neskôr sa tento študent umiestnil na prvom mieste v rebríčku prvého ročníka. Plný fyzickej sily, energický, pravdepodobne od rána do večera počúval odpovede tých, čo sa podrobili overovaciemu testu, všímal si ich nedostatky a chyby, mentálne odpovedal na každú otázku, ktorú počul v skúšobnej sále, obával sa, či mu pamäť nie je nejaká neverná, alebo sa mu otázka nezdá nezrozumiteľná, a napokon, keď prišiel rad, vyšiel už nervózne vyčerpaný a v odpovediach začal byť zmätený. Ak nie je možné obmedziť sa na odpoveď na jednu otázku (môže byť úspešná alebo neúspešná čírou náhodou), skúšajúci musí žiadať odpovede stručné, krátke a presné, a tak obmedziť slobodu alebo len pohodlie skúšaných, ktorí sú často zvyknutí hovoriť ostro, kvetmi výrečnosti - a ich požiadavka na niečo zdanlivo nezvyčajné môže u všetkých počujúcich mimovoľne vyvolať skľučujúci dojem. c) Tieto organické nedostatky overovacích testov sú zjavne adekvátne vyvážené danými seminárnymi certifikátmi, odovzdávanými osobami, ktoré uznávali vlastnosti a zásluhy študentov celých šesť rokov. Tieto údaje sa berú do úvahy a hmatateľne sa odrážajú v rebríčku postavenom po overovacích testoch. Ale seminárne certifikáty majú aj špeciálne nedostatky, ktoré oslabujú význam týchto dokumentov ako úplne spoľahlivých prameňov. aa) Samotná forma certifikátov neumožňuje vedeniu seminára prezentovať celý rozsah pozorovaní študentov: 1. na rozdiel od certifikátov vydaných svetskými vzdelávacími inštitúciami, seminárne certifikáty nezobrazujú priemerné skóre; 2. nie je jasné, aké miesto v rebríčku obsadila osoba, ktorá toto osvedčenie dostala; 3. Z koľkých žiakov pozostávala táto trieda (byť prvý medzi desiatimi a tridsiatimi súťažiacimi, rozdiel je značný); 4. aké skóre získal posledný žiak tejto triedy (v priemere); 5. aké skóre je prvé (pre tretieho, kto dokončí kurz, je napríklad skóre 4, 5 je brilantná certifikácia, ak prvý a druhý absolvovali kurz s priemerným skóre 4,625; ale dostane inú príchuť, ak prvý a druhý majú skóre 5); 6. a aká je priemerná známka kurzu; 7. neuvádza sa súčet miest, ktoré študent obsadil počas celého seminárneho kurzu (študent seminára, ktorý absolvoval kurz ako prvý a má spolu len 6 miest, sa samozrejme odporúča ako úplne stabilná hodnota, aspoň v rámci tejto súťaže; ale prvá maturantská trieda s ukazovateľom v podobe súčtu 16 nám umožňuje vidieť v ňom človeka, ktorý bol možno povýšený na vrchol, nedobrovoľného, ​​nehodou); 8. a potom, crescendo, dominuendo, alebo s neurčitými výkyvmi zaujal svoje miesto v maturitnej listine [súčet 37 inak charakterizuje toho, kto kurz absolvoval ako tretí, ak bol tvorený z dátumov (v postupnom poradí tried od juniora po maturitu) 16 + 5 + 5 + 3 a je 10 + 10 + 17 + 2 + 3]; 9. Napokon, nie je tam žiadny náznak, často veľmi dôležitý: vidia predstavitelia seminára silu študenta v písomných prácach alebo v erudícii a ústnych odpovediach? Jedným slovom, skóre študentov má iba absolútny význam a neumožňuje rozdielny prepočet. Pre akadémiu je dôležitá aj ich diferenciálna závislosť. bb) Bona voluntas seminárnych autorít, ich prísna nestrannosť pri hodnotení študentov nie je predmetom najmenších pochybností. Organický nedostatok seminárnych certifikátov má úplne iný pôvod. Nepochybne neexistuje matematicky presná miera na hodnotenie ľudských vedomostí a nikdy nebude. Každý človek musí byť braný spolu so svojím prostredím. Každý dobrý človek je veľmi dobrý, ak neexistuje ešte lepší. Zloženie súťaže nevyhnutne ovplyvňuje hodnotenie súťažiacich. Bezchybne prísny učiteľ napíše meno NN najprv pevnou rukou, vediac, že ​​tento študent je vždy usilovný; Má dostatok vedomostí, jeho odpovede sú vždy praktické, hoci sú podávané pomaly, s prestávkami na predbežné zamyslenie. Ak by mal MM rovnaké prednosti, ale bez tohto pomalého konceptu, maznáčik NN by musel byť na druhom mieste. Vzhľadom na to všetko hodnotia orgány seminára študenta seminára len ako súčasť týchto kurzov bez toho, aby ho mohli porovnávať s tými konkurentmi z iných seminárov, vedľa ktorých predstupuje pred akademické komisie overovacích testov. A keď je v zozname skúšok bod 3 proti menu študenta, ktorého vedomosti z tohto predmetu na vysvedčení zo seminára sú ohodnotené plným 5; potom je neodstrániteľná a neriešiteľná otázka, ktorý z bodov je nesprávny? Je to prvé, kvôli mylnému dojmu z prvého zoznámenia? alebo druhá, pre svoj vznik tým, že seminár bol zbavený možnosti porovnávať svojho žiaka so silnejšími konkurentmi? – V praxi sa týmto ťažkostiam vyhne, keďže pri zostavovaní vysvedčenia a zoznamu sa do výpočtu započítavajú oba body. Faktom však zostáva, že ani vysvedčenie zo seminára, ani overovacie testy neposkytujú Akademickým radám také čísla, ktorých výsledky by sa dali považovať za neotrasiteľný pevný základ pre konečný úsudok o tom, či si daný študent zaslúži alebo nie je hodný vládneho uvoľnenia. Akademická rada nemá morálne právo zriecť sa názoru, že každým rokom má k dispozícii viac a viac údajov na hodnotenie študentov, že každým kurzom sa študenti stávajú lepšie známymi pre svojich nadriadených. Rada akadémie však teraz nemá možnosť využiť tieto nové údaje v prospech dobrých študentov v otázke, ktorá je pre nich často veľmi vážna. Ak sa v zozname zostavenom po overovacích testoch vyskytne chyba, slabí žiaci majú plnú možnosť štyri roky si beztrestne užívať následky. Inteligentní, pracovití študenti musia štyri roky trpieť rovnakými následkami, každoročne nútení rátať s otázkou: odkiaľ zoberú financie na ich údržbu. Vzhľadom na to všetko sa zdá byť vhodné, keby koncil v Petrohrade. Teologická akadémia zdieľa vyššie uvedené názory, aby sa obrátila na Jeho Eminenciu so žiadosťou požiadať Svätú synodu o povolenie pre koncil v Petrohrade. Teologická akadémia (aspoň vo forme dočasnej praxe) každoročne rozdeľovať štátom financované voľné miesta medzi tých študentov, ktorých Rada na základe výsledkov ročných testov uzná za hodnejších tohto vyznamenania. Pravdaže, štátom platení študenti dávajú povinnosť odslúžiť určitý počet rokov vo vzdelávacích inštitúciách cirkevného oddelenia. Ale život sa už vyvinul tak, že táto povinnosť je teraz výsadou vyhradenou pre pár vyvolených. Usilujú sa o česť slúžiť v teologických seminároch a školách a tí, ktorí už raz dostali menovanie, sa po uplynutí povinného obdobia neponáhľajú s rezignáciou, ale pokračujú v službe ako doteraz. Navrhované opatrenie nahradí v radoch tých, ktorí sa usilujú o česť slúžiť v duchovnom a výchovnom oddelení, len také osoby, o ktorých zásluhách akadémia pochybuje, osobami hodnejšími tejto cti." Všetky tieto pozorovania a ustanovenia Rady akadémie Vasilija Vasilieviča boli nepochybne pochopené a na ich základe zostavené a od roku 1895 boli do života akadémie zavedené pravidlá rozdeľovania vládnych a súkromných štipendií medzi študentov podľa ich úspešnosti na konci každého akademického roka. V praxi už tieto pravidlá priniesli svoje ovocie. Ale okrem nájdenia skutočného kritéria pre rozdelenie vládnych voľných miest majú tieto postrehy Vasilija Vasilieviča aj význam, že nám odhaľujú psychológiu skúšajúceho a skúšaného a objasňujú význam seminárneho osvedčenia tých, ktorí vstupujú na akadémiu. Každý študent je prijatý na akadémiu až po absolvovaní overovacieho testu. V dôsledku tohto testu sa však niekedy stáva, že študent, ktorý bol poslaný na štátny účet a má vysoké skóre na vysvedčení, sa ukáže ako nehodný prijatia na akadémiu, alebo aj keď test úspešne zvládne, nezapadne na relatívne vysoké miesto v zozname, čo by mu dávalo nárok na štátne štipendium. Sotva je možné eliminovať takéto javy, vzhľadom na konkurenciu mnohých, ktorí prichádzajú do akadémie na overovacie testy. Zrušenie väčšiny prijímacích skúšok a prijatie študentov na akadémiu na základe certifikátu zo seminára nie je možné z dôvodu nedokonalostí tohto certifikátu, ktoré uviedol Vasilij Vasilyevič. Oslabenie požiadaviek na prijímacie skúšky zo strany akadémie by znamenalo pokles akademického vzdelania. Overovacie testy zabezpečujú, že akadémia vyberá porovnateľne najlepších študentov, ktorých následne pripravuje na užitočnú službu cirkvi a vlasti. Zdá sa, že jediným možným východiskom z tejto situácie je, že autority seminára sa pri výbere študentov na akademické štúdium riadia nielen všeobecnými formálnymi požiadavkami na to, ale majú aj morálnu dôveru v schopnosti tých, ktorí sú vybraní na vysokoškolské vzdelávanie; Zo strany akadémií si to vyžaduje starostlivé vykonanie prijímacích testov, aby skúšajúci dostali solídny základ pre rozhodujúci záver o vedomostiach človeka nastupujúceho na akadémiu. V tomto ohľade môže Vasily Vasilyevich slúžiť ako vzorový skúšajúci pre akadémie. Ako starostlivo a svedomito testoval vedomosti vstupujúcich do akadémie, najmä v prípade neúspešnej odpovede skúšaného, ​​o tom jasne svedčia jeho správy o týchto testoch 15. Tu uvedieme popis len jednej skúšky Vasilija Vasilieviča, ktorú sám urobil v jednej zo svojich nepublikovaných správ. „Študent N bol požiadaný, aby prehovoril,“ píše Vasilij Vasilievič, „o „reformných radách“. Svoju odpoveď začal prejavom „o Lutherovej reformácii“. Keď ho upozornili, že na otázku neodpovedá, nedokázal sa dostatočne spamätať, aby vymenoval rady, ktoré položili otázku o premene rímskokatolíckej cirkvi v jej vedení a členoch. Potom mu zostalo hovoriť o Lutherovej reformácii. Ale zo súkromných otázok vyplynulo, že aj tento odbor je vyšetrovanej podrobne neznámy. Ten, mimochodom, nevedel odpovedať na otázku: kde sa Luther dostavil na súd pred štátne orgány a ako sa k nemu zachoval cisár? Potom bol požiadaný, aby hovoril o VII ekumenickom koncile. G. N. nevedel vymenovať hlavné postavy na tomto koncile a načrtnúť priebeh jeho konania. Vzhľadom na to, že skúšaný predtým, keď odpovedal na otázky o Lutherovi, povedal, že prípad tohto reformátora sa prejednával v Kostnici, teraz bol požiadaný, aby povedal čokoľvek o Kostníckom koncile, v nádeji, že si túto stránku cirkevných dejín zapamätá o niečo jasnejšie ako ostatné. Ale pán N vedel uviesť aj meno osoby, ktorá bola odsúdená a upálená v Kostnici. Potom dostal otázku: aké nepravoslávne východné cirkevné spoločnosti pozná? Keďže mu bolo ťažké ich pomenovať, požiadali ho, aby ich vyhľadal za Kaukazom a začal vymenovaním národov žijúcich za kaukazským hrebeňom. Bez váhania zavolal Gruzíncov a uznal ich za pravoslávnych: ale ako sa ukázalo, nemal žiadnu etnografickú predstavu spojenú s názvom Gruzínsko: gruzínčinu považoval za blízku ruštine. Pán N nevedel povedať, kto žije južnejšie od Gruzíncov. Ani meno „Etchmiadzin“ mu nič nepripomínalo. Na priamo položenú otázku: akého náboženstva sú Arméni? Pán N napokon odpovedal, že sú naklonení kacírstvu Nestória.“ Vasilij Vasiljevič bol v tomto smere voči študentom a počas ich akademického kurzu nezmenený. Jeho charakteristickou črtou bola túžba hodnotiť každého študenta podľa jeho zásluh a byť v tejto veci úplne nestranný. O tom, aký bol nestranný, svedčí fakt, že pri posudzovaní semestrálnych prác študentov ako člen komisie pre kontrolu výpočtu bodov nepovažoval za možné mať pod palcom správy o ústnych bodoch študentov a ich poradovníky. V akademickom archíve za rok 1897 sa zachoval list Vasilija Vasilieviča tajomníkovi Akadémie, čo svedčí o nestrannosti. V tomto liste Vasilij Vasilievič okrem iného napísal: "Koncom augusta a začiatkom septembra som sa musel potrápiť s papiermi týkajúcimi sa starokatolíkov. Ide o naliehavú záležitosť. A väčšina esejí prvého ročníka ešte nebola prečítaná. Preto sa nehovorí o ich preradení do ďalšieho kurzu. Pokiaľ si pamätám, uznesenie koncilu o nich stanovuje koniec septembra ako termín, zatiaľ nie som pripravený na ich preloženie. vrátenie vysvedčení Možnosť nahliadnuť do vysvedčenia naruší náročnosť práce a nezávislosť môjho zoznamu.“ Skúsená ruka Vasily Vasilyevič pevne viedla študentov k skutočnému poznaniu a svetlu. Nikdy nedovolil, aby žiak strácal drahocenný čas aktivitami, ktoré mu nevyhovovali a v nevyhnutných prípadoch ich na to vždy upozorňoval. Témy, ktoré zadáva na semestrálne a diplomové práce, sú plné potrebných návodov a upozornení pre študenta, čoho sa vyvarovať pri skúmaní známej problematiky. Napríklad v novembri 1897, keď študenti prvého ročníka dostali na druhý semester dve témy týkajúce sa 1) komparatívneho významu období cirkevných dejín pre členov Ruskej pravoslávnej cirkvi a 2) misijnej činnosti miestnych cirkví, Vasilij Vasilievič, ktorý študentom poskytol vhodné vysvetlenie týchto tém, im pri vydaní tém napísal toto varovanie: "Žiadam študentov, aby nestrácali čas čítaním kníh alebo článkov, údajne "príručiek" na diskusiu o problémoch uvedených v témach. Zdraví ľudia nepotrebujú barly a nie je potrebné dávať si testimonium paupertatis. Očakáva sa premyslená a literárna odpoveď len na základe materiálu obsiahnutého v učebnici seminára." Táto starosť Vasilija Vasilieviča o študentov sa voči nim prejavila nielen počas vzdelávacích a vedeckých štúdií, ale aj po ukončení akademického kurzu, keď si každý musel zariadiť svoj vlastný osud. Aby sme charakterizovali láskavú a starostlivú dušu Vasilija Vasilieviča, máme možnosť, vďaka láskavosti jedného z kandidátov, ktorí absolvovali kurz akadémie, zdieľať s čitateľmi obsah listu Vasilija Vasilieviča tomuto kandidátovi. Toto mu napísal Vasilij Vasilievič: Jedno náhodné zoznámenie sa s kolegom - porotcom na práve prebiehajúcom zasadnutí okresného súdu - mi dáva príjemnú príležitosť, aby som vám dal ponuku - samozrejme, pre vás neočakávanú: chceli by ste sa kvalifikovať na pozíciu úradníka (ak sa nemýlim) v kancelárii ministra financií? Vyžaduje sa osoba so známou morálnou a vedeckou sebakontrolou, ktorá dobre ovláda pero, vie čítať anglicky a francúzsky (samozrejme znalosť iných jazykov nie je prekážkou). Morálnou a vedeckou zdržanlivosťou mám na mysli predovšetkým ἐν πρωτοις, ten vyvinutý zmysel pre povinnosť, ktorý človeku, ktorý vyčerpal známy zdroj napríklad len z jednej tretiny, nedovoľuje prezentovať jeho obsah, akoby už bol celý preštudovaný. Atď. – Samozrejmosťou je, že budete čítať angličtinu aj francúzštinu pomocou lexikónu. Nemajú nič proti tomu, ak vaša výslovnosť francúzštiny môže spôsobiť, že Parížan omdlie. Je samozrejmé, že vás ešte poučia o svojich povinnostiach a moje odporúčanie, že nie ste doctus, ale docilis, a že vaša esej mi dáva právo zaručiť, že viete vytiahnuť požadované fakty z literárnych zdrojov, považujem za dostatočné pre vašu kandidatúru. Všetko, čo bolo povedané, vám už hovorí, že ide o úradný post sui generis, že sa nebudete musieť zaoberať len formálnymi odpoveďami a príkazmi. Ak zaujmete navrhovanú pozíciu, stanete sa účastníkom realizácie grandióznej myšlienky S. Yu. Witte - vytvoriť vedecký referenčný úrad pre otázky, ktoré by mohli zaujímať ministerstvo financií. Hmota je živá (v zmysle jej aktuálnej zaujímavosti) aj svieža (v zmysle novosti). Vašou hlavnou povinnosťou bude čítanie novín a časopisov, odkiaľ vytiahnete všetky správy o tom kúte východu, ktoré budú zverené do vašej pozornosti. Vy sami chápete, že ekonomické otázky by mali vo vašich esejach zohrávať vedúcu úlohu. Ak si svojou prácou získate dôveru nadriadených, pravdepodobne vás na spôsob veliteľa samostatného útvaru zveria do viacerých východných krajín a otvorí sa vám príležitosť – stať sa o pár rokov špecialistom v tomto odbore, teda váženým a váženým človekom. Samozrejme, asi tri mesiace budete musieť byť vedený ako vyslaný, teda slúžiť bez odmeny. Ale keďže najnižší pravidelný plat, ktorý existuje pre nižších úradníkov, je 1 800 rubľov. ročne - to je jeden a pol docenta akadémie - potom je zrejmé, že tieto trojmesačné meškania nie sú straty. Keďže - aj počas služby - budete ad libitum - bez ohľadu na to, či budete študovať predmetné časopisy a noviny v kancelárii alebo vo svojom byte (vyžaduje sa len efektívna a svedomitá práca), váš priamy nadriadený v spe je taký láskavý, že vám ponúkne, že vám pošle skúšobnú prácu aj do provincie Ya. Obávam sa však, že v Dievoy Gorodishche ste chudobní na všetky druhy lexikálnych (alebo gramatických) pomôcok, ako Robinson na pustom ostrove. Preto by bolo lepšie vykonať habilitáciu v Petrohrade. Na moje pohoršenie sa mi z pamäti vytratila vaša odpoveď na moju náhodnú otázku o vašom stave vo vojenskej službe. Ak vám tento bod nebráni v tom, aby ste sa stali úradníkom, potom snáď nič iné nezabráni. Od nového predsedu výchovného výboru P. A. Smirnova môžete očakávať takú filantropiu, že vám nebudú chcieť ublížiť vymenovaním do žiadnej, či už Buguruslanskej školy geografie a počtov. Možno by bola škoda rozlúčiť sa s okruhom záujmov, ktoré sú len teologické a vedecké? Ale čo robiť? A navyše tam nájdete záujmy podobné skôr vedeckým ako klerikálnym. – Alebo sa možno zdá, že ministerstvo financií je príliš veľký skok do neznáma? Aby som vás upokojil, poviem, že je to náš brat seminarista, koho tam žiadajú ísť, teda typ historicky overenej sily tak v výkonnosti, ako aj v schopnosti svedomito pracovať. A váš najbližší šéf je docent na Fakulte orientalistiky miestnej univerzity, sám bývalý seminarista a študent (kyjevského) ducha. akadémie. Neváhajte a odpovedzte. Ak - čo sa (dúfam) nestane - vás akékoľvek okolnosti prinútia odmietnuť túto ponuku, môžete odpovedať (ak vaša poloha nepredstavuje neprimerané ťažkosti) hoci len krátkym telegramom: „nie“. S prianím všetkého najlepšieho V. Bolotov.“ Listy Vasilija Vasilieviča poskytujú bohatý materiál na charakterizáciu jeho osobnosti. V súkromných listoch, ktorých nebolo málo, sa zásadne vyjadroval k otázkam vedy a života. Niektoré jeho listy, najmä o vedeckých otázkach, dosahovali kolosálne veľkosti (až 50 listov). Je veľmi žiaduce vidieť tento materiál zozbieraný a vytlačený. Akadémia, ktorá si dala za cieľ po postavení pamätníka Vasilija Vasilieviča zvečniť jeho meno nejakým iným hodným spôsobom, by bola najlepším centrom, kam by sa všetky tieto listy mohli posielať na tlač. Ak by sa teraz nepodarilo všetky z nich publikovať, nezostali by bez stopy pre históriu akademických osobností. Aktivity Vasily Vasilyevich pri organizovaní vzdelávacích záležitostí na akadémii boli preniknuté jeho úprimnou emocionálnou náklonnosťou k študentom a túžbou vzbudiť v nich vedecký záujem o ich štúdium. Plne ovládajúc svoju vedu a neustále sa usilujúc pozdvihnúť ju v akadémii k výšinám moderného štátu, nestratil zo zreteľa skutočnú stránku študentského života a podľa pokynov skúseností hľadal opatrenia na uspokojenie jeho bezprostredných potrieb. Obavy o zlepšenie vzdelávacích záležitostí, akademických aj seminárnych, s cieľom poskytnúť študentom dokonalé spôsoby, ako zvládnuť vedu, ho neopustili počas celého života). Vasilij Vasilievič usporiadal samotné prednášky tak, aby študenti mohli nielen počúvať, ale aj zapisovať, čo počuli. Preto jeho prednášky, ktoré boli v podstate vrcholom dokonalosti, boli aj vo vonkajšej forme prezentácie príkladné a boli ľahko prijateľné pre počutie aj nahrávanie študentmi – nie stenografmi. V roku 1897 Vasilij Vasilievič vo svojej oficiálnej správe poukázal na túto svoju starosť - dať študentom - nie stenografom - možnosť zapísať si hrubú poznámku aspoň hlavných myšlienok prednášok - vo svojej oficiálnej správe ako jeden z dôvodov, prečo sa akademický program vo všeobecných cirkevných dejinách nedá dokončiť za jeden rok 16. V tejto správe na otázku: "prečo je program nenaplnený": „Program nebolo možné dokončiť pre nedostatok času. Na vysvetlenie tohto dôvodu mám tú česť upozorniť Jeho Eminenciu rektora a Radu akadémie na tieto dva body: 1) Ako takmer všetci učitelia mám k dispozícii (pre každý akademický kurz) len 4 hodiny týždenne. Medzitým v rokoch 1876 - 78. Na katedre histórie sa všeobecné cirkevné dejiny v rámci programu, ktorý som zostavil, vyučovali (dvoch profesorov) v 7 týždenných vyučovacích hodinách a aj toto množstvo sotva stačilo. 2) Štyri týždenné lekcie budú predstavovať približne 104 prednášok na kurz, t.j. až 95 1/3 hodiny času. V prednáškovom čítaní navrhnutom tak, aby študenti (nie stenografi) dostali príležitosť ozrejmiť hlavné myšlienky, vyprodukujem asi 43 280 listov za hodinu; t.j. môj kurz predstavuje asi 4 125 000 písmen. Seminárna učebnica E. Smirnova (kurz III. a IV. ročníka, piate vydanie, Petrohrad, 1889, 484 strán; kurz V. ročníka, štvrté vydanie, Petrohrad, 1886, 189 strán) obsahuje až 1 274 000 listov. Môj kurz je teda objemovo príliš 3-krát väčší ako učebnica E. Smirnova. Ale považujem za vedecky nemožné prezentovať celý svoj program v objeme len 3x väčšom, ako je prezentácia učebníc E. Smirnova (treba si uvedomiť, že učebnica robí svoju prácu bez udania dôvodov; medzitým tieto dôvody, t. j. obsah primárnych zdrojov, ak nie sú prezentované z katedry, zostanú študentom prakticky nedostupné). Preto vzhľadom na dostupné možnosti, t. j. s 95 1/3 hodinami, považujem za vhodné ponúknuť svojim poslucháčom z môjho programu len capita selecta. Zároveň sa v rámci možností snažím vyplniť vzniknuté medzery.“ Myslím si, že pri uľahčení zvládnutia prednášok študentom by bolo pre Vasilija Vasilieviča najprirodzenejšie oslobodiť študentov od únavnej práce s písaním poznámok a dať im prednášky v litografickej forme 17 . A to bolo o to viac možné, že prednášky Vasilija Vasilieviča boli vo všetkých ohľadoch dokonalé, vo všetkých častiach boli na vrchole moderného stavu vedy, ktorú vyučoval na akadémii, a ich úplný kurz dal jasnú predstavu o celej vede o „starodávnej všeobecnej cirkevnej histórii“. Ale Vasilij Vasilievič mal na túto tému odlišné názory. Na litografované prednášky sa pozeral ako na komfort, ktorý ľudí rozmaznáva a ktorý sám Vasilij Vasilievič vo svojom živote nevyužil. Študoval na akadémii v čase, keď „až na pár výnimiek nebolo praktizované, aby samotní profesori vydávali hotové prednášky“ 18 . Podľa svedectva jedného z jeho súdruhov „pravidelne navštevoval každú prednášku profesora, pozorne počúval a navyše si prednášky zapisoval pre seba bez toho, aby sa spoliehal na oficiálnych zapisovateľov“ 19 . 1. Litografie – ak sa na tento jav pozriete jednoducho a priamo, nepredstavujú nič iné ako prostriedok na dosiahnutie cieľa. A týmto cieľom je, aby pri príprave na skúšku mal každý študent po ruke kópiu toho, čo sa študoval, a mohol sa teda pripraviť kedy, kde a ako sa mu zachce. V dôsledku toho ide o pohodlie, ktoré umožňuje najlepšie zapamätanie toho, čo sa študuje, ale žiadna súčasná charta neposkytuje pohodlie tak, ako by to malo byť. 2. Historicky nová prax nahradila prax, v ktorej študenti počúvali prednášky a potom museli odpovedať na skúšky, pričom sa na nich pripravovali na čokoľvek. Študenti vyriešili tento čisto domáci záujem tak, že pripravili jeden rukopisný výtlačok prednášky pre 12 – 15 ľudí a prečítali si ho pred skúškou, pričom na tento účel vytvorili špeciálne skupiny. Namiesto pohodlia tu teda stála schopnosť uspokojiť sa s málom. A ušľachtilý zmysel pre kamarátstvo, ťažká morálna zodpovednosť, ktorá dopadla na „kompilátora“, ktorý sa zle dostal na rad v prípade, keď „z jeho milosti“ iný „zlyhal“ v skúške – to bol podnet, aby sa „zostavovanie“ prednášok zaoberalo vážne a svedomito. Pravda, zostavovatelia len niekedy museli podnikať týmto spôsobom, teda čítaním, aby doplnili nedostatky svojich osnov. Nie je však dôvod zdržať sa priania, aby to tak bolo vždy. 4. Význam výsledkov skúšok teraz a predtým bol celkom odlišný. Predtým chodili študenti na skúšku s tým, čo bolo do istej miery ich kolektívnym duchovným dedičstvom, a vynikajúce výsledky skúšok bolo treba celkom plne pripísať aktivitám kurzu ako celku. Teraz tie isté výsledky hovoria len o schopnostiach skúšaných - každého jednotlivo - ale nedávajú nič na záver o duševnom živote kurzu vo všetkých akademických mesiacoch. 14. Nemôžem však zakryť, že zavedenie tohto posledného opatrenia by si vyžadovalo, aby Rada najprv rozhodla, ako sa bude na tieto skrátené záznamy pozerať: a) Rada buď uzná tieto kompendiá ako examinatoria, to znamená, že zaviaže skúšajúcich, aby uznali za vynikajúcu každú odpoveď v medziach týchto skrátených hesiel, bezchybnú, to znamená každú odpoveď, ktorá predpokladá výbornú znalosť týchto kompendií, hoci neprezrádza oboznámenosť s podrobným kurzom prečítaným v danom roku; b) alebo známku výborný si aj tak bude vyžadovať dôkladnú znalosť všetkého, čo sa na hodine čítalo. 2. Naopak, Rada akadémie má plné morálne právo požadovať, aby sa väčšina študentov, ktorí do značnej miery vďačia za svoj počet mase, ktorá nemala právo vstúpiť na akadémiu a skončila tu len z milosti Jeho Eminencie a blahosklonnosti Rady, prihlásila podľa svojich najlepších možností s tým, čo je v ich možnostiach. V najlepšom prípade zvyčajne veľa nesľubuje; nech dokáže, že je absolútne správny, pozostáva z ľudí s prísnou disciplínou a prísne dodržiava požiadavky zákona, a preto je vždy presný. Slobody sú pre umelcov; Nech si remeselník pevne pamätá svoje námestie a termín objednávky. 3. Je potrebné oslobodiť intelektuálnu aristokraciu od ochlokratickej tyranie, ktorá utláča tú prvú pod falošnou vlajkou kamarátstva. 4. Je potrebné oslabiť nákazlivosť masového príkladu a odradiť od uvedomelého kolektívneho konania. Preto platí zásada: „Rozdeľ a impera“. Na odstránenie týchto nepríjemností Vasily Vasilyevič ako člen komisie vypracoval zmeny, ktoré úplne tvorili základ správy komisie a sú teraz historicky zaujímavé. Na reguláciu priebehu štúdia na akadémii považoval za žiaduce tieto zmeny: 1. „Študentom prvého a druhého ročníka zadávajte semestrálne práce na obdobie najviac jedného mesiaca (konkrétne prvú esej za mesiac september, druhú za mesiac október a tretiu od 10. januára do 10. februára), aby študenti využili čas bez písania esejí na zvládnutie predmetov, ktoré sa im učia. 2. V mesiaci december si skontrolujte včasnosť a úspešnosť štúdia študentov v akademických predmetoch. Na tento účel musí učiteľ každého predmetu za prítomnosti asistenta požiadať každého žiaka. Semestrálne práce nevedú – v tomto smere – k cieľu. Vzhľadom na ich veľký počet nemá učiteľ, ktorý ich číta, možnosť vyjadriť svoj názor na ne inak ako priradením partitúry a nejakých lakonických poznámok k nim. O kandidátskych dizertačných prácach sa píšu podrobné recenzie. Ale autori týchto prác sa s týmito recenziami oboznamujú aj vtedy, keď sú sami zbavení možnosti využiť ich na svoje sebazdokonaľovanie. V tomto čase sú už ďaleko od akadémie a akademická knižnica je pre nich často úplne neprístupná. Z recenzií sa dozvedia, ktoré aspekty ich prvých skúseností s vedeckým výskumom neboli celkom uspokojivé. Od nikoho ale nedostávajú praktický návod, ako nedostatky vo svojej práci odstrániť (alebo zmierniť). Ak je výskum kandidáta napísaný počas tretieho ročníka, potom bude mať každý učiteľ možnosť: a) napomáhať pri odstraňovaní náhodných nedostatkov dizertačnej práce zadaním vhodných cvičení jej autorovi; a b) objasniť, čo zostalo autorovi dizertačnej práce nejasné napriek ročnému štúdiu problematiky, a to tak, že mu ponúkne buď výskumy priamo súvisiace s týmto aspektom, alebo, ak neexistujú, jeho vlastné školiteľské čítania.“ Vychádzajúc z myšlienky nedotknuteľnosti súčasného akademického status quo treba uznať, že opatrenia, ktoré navrhol Vasilij Vasilievič, mohli dobre uspokojiť bezprostredné potreby akademického života a komisia nemohla urobiť nič viac. Ak by sa tieto opatrenia realizovali, najmä v súvislosti s kandidátskymi esejami, potom by akadémie boli najlepšou vedeckou školou. Študenti píšuci kandidátske eseje by nevyhnutne vstúpili do užšieho vzťahu s profesorom, ktorý zadal tému, ktorú si vybrali. Rada však vynakladá akademické prostriedky mimoriadne šetrne na nákup sekundárnych a lacných publikácií, pokiaľ sa nepreukáže, že v dielach týchto menších osobností sú vyjadrené nové tézy, že tieto bezvýznamné postavy predstavujú osobitný vedecký smer atď., potom sa tieto knihy nakupujú podľa vedeckého pravidla: ut et fltera pars audiatur „35. Toto veto by sa malo distribuovať obzvlášť energicky v prípadoch, keď takéto zhromaždenie smeruje k otázke týkajúcej sa len predmetov vyučovaných na akadémii“ 36. „Akademická knižnica by nikdy nemala byť v pokušení hrať úlohu patróna umenia. Táto úloha je úplne nad rámec nášho rozpočtu. Preto prihlášky a nákupy tej či onej knihy v mnohých exemplároch musia prejsť uchom ihly, kým dostanú povolenie Rady. Je zrejmé, že toto ustanovenie nemožno uplatniť, ak ide priamo o učebnice“ 37. 1. "Podľa štatútu z roku 1867 bolo v teologických seminároch určených na vyučovanie všeobecných cirkevných dejín 6 týždenných vyučovacích hodín. Nový štatút teologických seminárov pre vyučovanie vied cirkevných dejín určuje 12 týždenných vyučovacích hodín. Ich rozdelenie medzi jednotlivé odbory cirkevných dejín nie je uvedené ani v rozvrhu akademických predmetov, ani vo vyhláške sa však neplánuje redukovať. počet hodín všeobecných cirkevných dejín, potom môžeme predpokladať, že zostane rovnaký, t. j. k 5 vyučovacím hodinám (v III. a IV. ročníku) pribudne ďalšia z troch vyučovacích hodín zaradených do V. ročníka na vyučovanie všeobecných cirkevných dejín Ak zostane kurz všeobecných cirkevných dejín rovnaký so 6 týždennými hodinami, odpadá dôvod prepracovania doterajšieho programu tejto vedy. 2. Prezentáciu tohto predmetu v seminároch totiž určuje nielen jeho program, ale aj jeho realizácia. Prijímacie testy na teologickej akadémii v Petrohrade v roku 1881 ukázali, že sotva polovica seminárov realizovala program až do konca a potom s výraznými svojvoľnými škrtmi. To zrejme naznačuje, že program bol napísaný v učebnici E. Smirnova v takom širokom formáte 41, že skratky v ňom sú žiaduce. 3. Dá sa predvídať, že podľa novej charty bude potreba týchto znížení silnejšia. aa) Predtým sa cirkevné dejiny študovali súčasne s dogmatickou teológiou a učiteľ prvej sa mohol do istej miery oprieť o paralelné vysvetlenia učiteľa dogmatiky. Napríklad študenti, ktorí sa zoznámili s presným vyjadrením pravoslávnej dogmy v jej detailoch, ktorí si preštudovali textovo príkladné výklady dogiem sv. Trojice a vtelenia, bez väčších problémov osvojili si detaily cirkevných dejín, ktoré im už boli pochopiteľné, nebolo treba intenzívne vysvetľovať, aký význam a význam mali jednotlivé body nestorianskych a monofyzických systémov. Všetky tieto objasnenia budú teraz plne na zodpovednosti učiteľa cirkevných dejín. bb) Všeobecné cirkevné dejiny predtým študovali žiaci piateho ročníka, ktorí už absolvovali pre strednú školu dosť vážny kurz filozofických vied. Teraz študenti začnú študovať staroveké obdobie cirkevných dejín v rovnakom čase, ako začnú študovať logiku, a ukončia to skôr, ako začnú vyučovať psychológiu a počiatočné základy a krátke dejiny filozofie. Význam štúdia filozofie po materiálnej stránke netreba preceňovať, hoci aj to má svoju cenu. Napríklad strana 10 (ed. 1880) učebnice bola písaná s nepochybným predpokladom, že študenti už poznajú stručné dejiny filozofie. Fenomény ako gnóza, ako staroveký alexandrijský vedecký teologický smer, sú ľahšie pochopiteľné a jasnejšie asimilované, keď poznáme novoplatonizmus. Na pochopenie heretických systémov ako arianizmus, na pochopenie stredovekého sporu medzi nominalistami a realistami môže filozofia slúžiť ako dobrá propedeutika. V každom prípade by učiteľ mohol použiť filozofický materiál na vysvetlenie cirkevno-historických javov len v skromnej miere. No formálny význam filozofických vied v zmysle vývinového prostriedku zostáva v plnej sile. Žiaka piatej triedy nemožno považovať za mentálne vyspelejšieho ako žiaka tretej triedy: nebolo by fér klásť druhému rovnaké požiadavky, aké boli právom kladené prvému. Učebnica cirkevných dejín pre žiaka piateho ročníka nepredstavovala také ťažkosti pri zvládnutí, aké by mohla predstavovať žiakovi tretieho ročníka. Záver z toho je, že teraz bude učiteľ tráviť viac času najbežnejšími vysvetleniami ako predtým; že preto sú skratky v učebnici žiadúce, či už vo forme zjednodušenia (keď sa vynechajú zložité detaily), alebo jednoducho z dôvodu úspory času. 4. Náuka o porovnávacej teológii, novozavedená do seminárneho kurzu, nemôže neovplyvňovať formuláciu všeobecných cirkevných dejín. S jednou lekciou týždenne si táto veda nemusí dať za úlohu ponúknuť svoju historickú argumentáciu v plnom rozsahu a vyjadriť želanie, aby sa v cirkevných dejinách venovala osobitná pozornosť tým bodom, ktoré sú zaujímavé pre hodnotenie heterodoxných vierovyznaní. takéto desiderátum sa zdá byť o to spravodlivejšie, že v záujme samotných cirkevných dejín je dôležité plne pochopiť taký fenomén, akým je rímska komora. Medzitým je táto otázka v učebnici nastolená dosť zle. Predobrazy špajze v 2. a 3. storočí nie sú len zhrnuté v jednom odseku, ale sú na svojich miestach hodnotené a zdôrazňované. Ale v druhom období sa kapitola: „Pánske nároky na nadvládu v cirkvi“ (32) ukazuje ako rozhodne bezfarebná, ak ju porovnáme s tými podstatnými odsekmi, ktoré sa o tejto problematike čítajú v zahraničných kurzoch cirkevných dejín (Kurtz, Schaff). Na tomto mieste sú teda žiaduce nie skratky v učebnici, ale jej výrazné doplnky. 5. Nová charta zavádza vedu o biblických dejinách. Jeho výskyt v seminárnom kurze sľubuje výraznú úsporu času pre všeobecné cirkevné dejiny. Dejiny Nového zákona v Smirnovovej učebnici zaberajú 84 strán (4–89, §§ 5–40). S priradením tejto časti k biblickým dejinám, ku ktorým patrí podľa svojho zdroja a je zaradená do smerodajného „Náčrtu cirkevných biblických dejín“, možno týchto 80 strán skrátiť 8-krát a vo forme skutočne stručnej eseje 42 spojiť s ďalšou časťou – druhou polovicou prvého obdobia cirkevných dejín. A to bude užitočné pre vec: v dejinách apoštolského veku je zostavovateľ učebnice niekedy rozsiahly len preto, že berie za hrsť informácií z neskorších čias. 6. Osobitnú pozornosť si zasluhujú aj styčné body všeobecných cirkevných dejín a liturgie. Ak sa v tejto poslednej vede má dať široký priestor archeologickému prvku, potom je žiaduce, aby sa podrobnosti tohto druhu (§§ 68–71 prvého vydania a §§ 33–36 druhého vydania), keďže sa navrhuje, aby sa opakovali na stránkach liturgie, zredukovali na minimum v učebnici cirkevných dejín. 7. Žiaduce sú aj ďalšie skratky v učebnici. V samotnom programe však nie je možné identifikovať body, ktoré by bolo potrebné odstrániť. Úlohou je poskytnúť výstižnejší text pre učebnicu bez toho, aby sa skrátil program. V tejto súvislosti upozorňujeme na nasledujúce miesta: a) Hovorí autor príliš podrobne o šírení kresťanstva medzi západoeurópskymi národmi (druhá polovica § 5 § 45 druhého čísla)? b) Zaslúžia si pápeži hanebného obdobia rokov 883-1046 dve strany v učebnici? c) Nebolo by účelnejšie podrobiť § 21 tretieho vydania výraznému zníženiu? Vo všeobecnosti sa javí ako žiaduce, aby sa pri tvorbe skratiek nevynechávali faktické detaily – dokonca môžu uľahčiť zapamätanie, ale frázy, niekedy dosť verbózne. Ale s ohľadom na fakty je potrebné ich prísne overenie: všetko chybné, neudržateľné, ale prezentované ako fakt, treba z učebnice vylúčiť. A to prinesie určitú úsporu miesta a času. 8. Vychádzame z návrhu, aby nová zriaďovacia listina poskytovala len 6 vyučovacích hodín týždenne na vyučovanie všeobecných cirkevných dejín. Ale je možné aj iné rozdelenie: možno pri porovnaní programov iných odvetví cirkevných dejín nebudú vyžadovať viac ako 5 vyučovacích hodín. Siedma lekcia pre všeobecné cirkevné dejiny je žiaduca aj s tými skratkami, ktoré sú uvedené vyššie. Ak by sa dosiahla výrazná úspora času, tento prebytok by sa mohol použiť na doplnenie vlastivednej časti učebnice. V dnešnej podobe nehovorí nič napríklad o svätom Epifaniovi Cyperskom, hoci na iných miestach (s. 161, 342) sa o ňom zmieňujú. Cirkevní historici Sokrates, Sozomen a Evagrius sa nespomínajú menovite, nehovoriac o kronikároch a latinskej cirkevnej historiografii. 9. Vyššie navrhnuté zmeny, pokiaľ majú vplyv na program, sa obmedzujú na nasledovné: A) Úvod do vedy: (§§ 1 – 4) bez zmien. Kapitola IV. Herézy a falošné učenia. 1) Ich pôvod (§ 38). 2) Judaizujúci heretici (§ 39). 3) Gnosticizmus. Jeho pôvod a hlavná postava (§§ 40, 51). Gnostici apoštolského veku (§ 40), alexandrijskí a sýrski (§ 52). 4) Manicheizmus (§ 53). 5) Montanizmus (§ 55). 6) Monarchovia (§ 54). 7) Chiliazmus (§ 56). Kapitola V. Teologické písanie a veda. 1) Apoštolskí muži, ich výtvory (§ 26). 2) Teologická veda poapoštolských čias; jej zástupcov (§ 59). Kapitola VI. Štruktúra a riadenie cirkvi. 1) Laici a duchovní (§ 27). 2) Mimoriadne dary a služby v apoštolskom veku (§ 28). 3) Stupne stálej hierarchie: biskupi, presbyteri a diakoni (§ 29, 60). 4) Nehierarchické cirkevné funkcie: diakonky, subdiakoni, čitatelia, speváci, akoluti, exorcisti, sotiári (§ 29, 61). 5) Voľba a vysviacka duchovných; ich rodinný stav a spôsoby výživy (§ 62). 6) rozdelenie cirkvi na diecézy a farnosti. Vzájomné spoločenstvo medzi cirkvami. Katedrály; ich prototypom je apoštolský koncil (§ 64, 65, 31, 30). 7) Moc metropolitov. rímski biskupi; ich nároky na prvenstvo (§ 66). Kapitola VII. Bohoslužba, dekanát (disciplína) a kresťanský život. 1) povaha uctievania Nového zákona; jeho súčasti (§ 33, 69). 2) Posvätné miesta (§§ 34, 68). 3) posvätné časy. Spory o čase slávenia Veľkej noci. V sobotu sa na západe začína pôst (§§ 36, 71, 72). 4) Vykonávanie sviatostí. Spor o krste kacírov (§§ 35, 70). 5) Cirkevná disciplína ohľadom prijímania padlých. Schizmy proti cirkevnej disciplíne: Hippolyta v Ríme, Novata felicissima v Kartágu, Novacián v Ríme, Melitia v Egypte (§ 37, 73). 6) Život kresťanov (§ 34, 74, 75). § 32 učebnice v druhom období: „Pokusy o pápežské nároky na nadvládu“ by mali zahŕňať tieto nadpisy: 1) Rímsky biskup. Historické základy jeho vysokého postavenia (postoj k svetskej moci). Katedrála Orelata 314 Katedrála Sardica 343 Pohľady Leva V. na primát apoštola. Petra a rímskych biskupov. 2) postoj k rímskej stolici súkromných cirkví na Západe. Autokefálne cirkvi. Boj galskej cirkvi proti rímskym nárokom (prípad Calidonia). Boj africkej cirkvi proti rímskym nárokom (prípad Apiaria). 502 Otázka o „troch kapitolách“. 3) Vzťah cirkví na východe k rímskej stolici. Július a Antiochijský koncil 341 Damaz a Bazil V. Ekumenický koncil z roku 381 v Konštantínopole a postoj Ríma k jeho dekrétom. Celestína I. a Leva V. so vzťahmi s východom. Prípad Akakiosa z Konštantínopolu; Gelasiusov pohľad na autoritu Rímskej stolice. Vigilius. Titul „ekumenický“ a Gregor V. Honorius a jeho nástupcovia. Obdobie ikonoklastov. 4) Začiatok časnej moci pápežov. V kapitole 2 druhej éry, B, druhej časti posledného obdobia (strana 18 programu) je potrebné doplniť: „4) Vatikánsky koncil. 5) Starokatolíci; ich vzťahy s pravoslávnou a biskupskou cirkvou. 6) Informácie o činoch latinských misionárov.“ Celé teologické vzdelávanie v našich náboženských vzdelávacích inštitúciách je založené na štúdiu klasických jazykov. Okrem pedagogického významu sú tieto najbohatšie jazyky sveta najposvätnejšími jazykmi celej kresťanskej cirkvi. „Oba klasické jazyky, najmä gréčtina, boli predurčené stať sa nástrojom šírenia, etablovania a všestranného vnútorného rozvoja kresťanstva, takže bez týchto jazykov nie je možné mať priamy prístup k prameňom kresťanskej náuky, učenia a uctievania.“ 43. Nehovoriť týmito jazykmi znamená odtrhnúť sa od bohatých pokladov diel svätých otcov, cirkevných chválospevov a modlitieb, ktoré v pôvodných prameňoch histórie, byzantínoch a modlitbách oboznamovali. nevyhnutnosťou pre učených bádateľov aj svätých pastierov. A pokiaľ ide o všeobecné vzdelanie, bez znalosti jazykov je sotva možné študovať aj naše rodné jazyky - ruštinu a slovančinu - ktoré sa vyvinuli pod vplyvom gréckeho jazyka. Preto sa v záujme duchovnej iniciácie javí štúdium týchto jazykov v teologických seminároch a akadémiách ako naliehavá nevyhnutnosť. Vzhľadom na tento význam klasických jazykov museli akademici od roku 1848 pracovať viac ako pol storočia, aby našli opatrenia na posilnenie štúdia týchto jazykov a zlepšenie metód ich výučby na akadémiách a seminároch 44 . Akadémie nemôžu na tieto jazyky hľadieť ako na pomocný prostriedok len pre teologické vedy, keďže cieľom akadémií je nielen oboznámiť svojich študentov s primárnymi zdrojmi teologických predmetov, ale aj pripraviť učiteľov klasických jazykov na teologické semináre. Na dosiahnutie prvého cieľa je potrebné rozšíriť znalosti žiakov o jazykoch, ktoré získali v seminároch, a po druhé je potrebné poskytnúť dôkladné špeciálne filologické vzdelanie - vyškoliť učiteľov - filológov. Ale pre teologické akadémie, ako prevažne teologické inštitúcie, tieto dve úlohy spájajú a nie je možné ich v praxi riešiť bez náležitej reformy v tejto veci. Možno dúfať, že komparatívna lingvistika, ktorá sa teraz prejavila svojimi plodnými výsledkami, zmení aj zastarané metódy výučby klasických jazykov na teologických seminároch a nepochybne prispeje k napredovaniu všeobecného vzdelávania na teologických akadémiách. V súčasnosti, keď v stredoškolských vzdelávacích inštitúciách ministerstva školstva prebieha reforma v zmysle eliminácie štúdia klasických jazykov a keď sa na cirkevnom oddelení ozývajú hlasy o obmedzení štúdia až zrušení týchto jazykov v náboženských vzdelávacích inštitúciách, je zaujímavý pohľad Vasilija Vasilieviča na túto tému. Tento jeho pohľad je viditeľný predovšetkým z jeho správ o prijímacích skúškach na akadémiu všeobecných cirkevných dejín, v ktorých mal niekedy za cieľ objasniť potrebnú právnu spôsobilosť predmetov na vedecké teologické štúdiá. K tomu zvykol skúšajúcim po ústnej odpovedi na otázku z učebnice ponúkať kartičky v gréčtine a latinčine s výpiskami charakteristických teologických výrazov, podľa ktorých určovali, či je predkladané učenie pravoslávne alebo nepravoslávne a proti komu je namierené. V jednej z týchto správ Vasily Vasilyevich píše: "Písané pasáže (t. j. definície náboženstva uvedené v gréčtine a latinčine) neboli rovnako jednoduché, ale vo všeobecnosti karty ukázali, že skúšaní ani zďaleka nie sú pánmi svojich informácií a nepremyslia všetko, čo si pamätajú. Je pravda, že asi 20 skúšaných (zo 69) dalo celkom správne odpovede." "Je pravdepodobné, že časť týchto neúspešných odpovedí treba pripísať neuspokojivej znalosti gréčtiny a latinčiny. Ak však z obmedzeného počtu pozorovaní možno vyvodiť nejaký záver, seminaristi sú lepšie pripravení na čítanie latinských a gréckych pamiatok kresťanskej literatúry ako stredoškoláci." 45. V ďalšej správe za rok 1894 uvádza Vasilij Vasilievič aj chudobu jazykových znalostí predmetov: "Boli tu ďalekosiahle odpovede, píše Vasilij Vasilievič, ale prevládali neúspešné. Bez problémov, dokonca aj po ústnej odpovedi, ktorá nebola ani zďaleka brilantná, uhádli príliš úprimné citáty (chápali napríklad, že pasáž bola skopírovaná z vatikánskeho dekrétu alebo z učenia Palagiovcov). Ale pasáže s farbou len jemnejšieho odtieňa, ktoré 25 nedokázal každý určiť. vyjadrený názor (kresťan - patrí k Ariánom, a nie k Apollianarisovi. Ani jeden zo 4 respondentov nerozumel, že slová (o krste detí) neboli namierené proti pelagiánom, ale patrili samotným pelagiánom (dogmatická konotácia bola vyjadrená mimoriadne - však - jemne a vyhýbavo). Boli tam však chyby, a to veľmi hrubé. Otcom VII ekumenického koncilu sa pripisovalo skreslené učenie (ikonoléria). Eutychesove pravdivé slová boli brané ako obvinenie proti nemu. Hlavnou vinou za tieto nedostatky nie je slabosť dogmatického chápania predmetov, ale ani úbohosť ich jazykových znalostí. Je zrejmé, že kniha v gréčtine alebo latinčine môže byť predmetom čítania len veľmi málo z nich. Väčšina čelí ťažkej, sotva uskutočniteľnej práci, preložiť z nej niekoľko riadkov – sotva strán – za celé hodiny. A lexikóny na takúto prácu by boli potrebné v takom množstve, že ani tá najbohatšia knižnica by nedokázala uspokojiť dopyt. Na tejto strane sa ukázalo, že tí, ktorí sú využívaní, sú zle pripravení na vedecké štúdium teológie. Dá sa to názorne ilustrovať na jednom príklade. Zdalo sa, že v citáte začínajúcom slovami: každý uhádne známy text Irmos: „Prišiel si od Panny. Viacerí skúmaní však nedokázali určiť polemickú tendenciu tohto irmosu - pretože nevedeli, ako preložiť slová (prvé bolo preložené: „prijatý“, druhé „starší“), a aj keď im bol navrhnutý slovanský začiatok irmos, nevedeli, ako v ňom pokračovať (všetko kvôli ošemetnému). Grék („celé meno človeka“) im hovoril tak málo do mysle, že v tom nevideli nič iné ako pravdu, že Ježiš Kristus chce, aby boli všetci ľudia spasení. Vasilij Vasilievič však podrobnejší pohľad na skutočný význam klasických jazykov pre náboženské vzdelávacie inštitúcie a na dôvody skutočnej márnosti vyučovania načrtol v osobitnej poznámke s nasledujúcim obsahom: 1. „Mimochodom, teologická škola môže byť kritizovaná za také nedostatky, za ktoré jej vedúci nemôžu niesť zodpovednosť,“ a v minulosti existovali a sú dnes – na škodu veci – také dôvody, ktoré môžu odstrániť len autority, ktoré sú neporovnateľne vyššie ako rektori a profesori. 2. „Úspechy teologických akadémií sú v najužšom spojení s úspechmi, ktoré semináre skutočne dosahujú. Akadémie nemôžu než požadovať, aby jednotlivci, ktorí sú schopní skutočne sa zaujímať o vedu vo svojej najvyššej forme, vstupovali do akadémií so „študentskými“ certifikátmi.“ 3. „V seminároch bolo raz „čítanie cirkevných otcov v gréčtine“. Sformuloval by som to trochu širšie: „čítať gréckych cirkevných otcov po grécky a latinských otcov po latinsky“. Tento predmet – z akademického hľadiska – je kvintom – podstatou seminárneho kurzu, skutočným svedectvom maturitnej skúšky študenta teológie.“ „Nezrelí“ nebudú čítať Otca Cirkvi v origináli, či už preto, že samotný obsah spisov Otcov bude pre zle pripraveného „teológa“ nezrozumiteľný, alebo preto, že samotný jazyk Otcov sa nám bude zdať „nepísaný v našich rukách“. 4. „Jedna z významných dogmatických pamiatok pravoslávia sa začína slovami: „Následne od Božského Otca.“ To samo osebe sprostredkúva „čítaniu cirkevných otcov v gréčtine“ význam integrálnej súčasti samotného pravoslávia. Koľko „medených mincí“ možno dať za morálnu silu takej rodiny, kde deti nerozumejú reči svojich rodičov? A pravoslávny „teológ“ musí rozumieť jazyku cirkevných otcov, aby mal skutočnú príležitosť nasledovať ich autentické učenie. Ruský cirkevný život nám dal kruté lekcie. Len si pamätajte: „Ak niekoho doma neslávia Peržania, tak aj Krista: nech je prekliaty, svätí otcovia, rekoša.“ Ignorant, ktorý si predstavuje, že bude nasledovať božských otcov, môže byť priam hrozný. 5. "Z hľadiska akademických záujmov by som považoval za vhodné umiestniť 'čítanie Svätých otcov v origináli a livre ouvert do popredia akademických prijímacích testov. Táto overovacia skúška by mala byť umiestnená pred všetkými ostatnými - a osoby, ktoré získali priemerné skóre menej ako 3 ¾ v čítaní gréckych a latinských otcov na akademickej skúške, by mali byť priamo vylúčené z iných testov." 6. "Bolo by zvláštne ignorovať, že s pokrokom v gréckom a latinskom jazyku nie je situácia v seminároch ani zďaleka dobrá. Semináre za to nemôžu. V reakcii na úsilie teologickej školy život niesol bahnité vlny svojej skazenosti. Je možné udržať seminaristov, 20-ročných mužov, v takej šťastnej nevedomosti, že to pre nich zostáva v úplnom tajomstve ich rodnej krajiny? zabudli gréčtinu takmer až do abecedy, a predsa im to neprekáža, aby boli aj úctyhodnými osobnosťami v oblasti života Pána, teda duchovným vodcom nedovoľuje, aby nezhasli toho ducha, to svetlo, ktoré do nich vložilo skromné seminárne vzdelanie, čaká na študentov seminaristov aj život za to, že si utvoria názor, že gréčtina a latinčina sa stále nepoužíva. 7. "Toto však nie je trpký koniec. Predpokladajme, že seminaristi študovali oba klasické jazyky úplne uspokojivo. Vynára sa otázka: čo budú čítať v gréčtine a latinčine, keď odídu zo školy? Klasickí autori z Biblioteca Teubneriana sú pomerne lacní (hoci sú veľmi drahí za skromnú peňaženku väčšiny vidieckych kňazov). Ale nemôže za to ani O. ani C. Virgilius nemá záujem a bude chcieť čítať Svätých otcov, ale sú to práve patristické diela, ktoré sú pre neho nedosiahnuteľné, napríklad „nebeské výšiny“. Stará benediktínska „Opera omnia“ je strašne drahá. Nové vydania jednotlivých svätých. V zahraničí vôbec neexistujú otcovské výtvory. A samozrejme, nie sú to ruskí kňazi so svojimi skromnými príjmami, ktorí budú tvoriť taký všeobecný kontingent kupcov patristických diel, že to Teibnerovci a Tauchnitovci uznajú za dostatočne komerčne výnosné na to, aby začali dotlačovať jednotlivé diela svätých otcov. Je prekvapujúce, ak sa teologická škola ukáže ako bezmocná v boji proti takémuto „stavu vecí“, ktorého pretrvávanie nemá konca kraja? . . . . . . ... . . . . ... . . ... . Naplňte konzervatórium profesormi, aby vybrali každého, kto má talent a – čo je najdôležitejšie – slávu Rubinsteinovcov, ale oznámte študentom, že huslisti po skončení školy neuvidia ani sláčik, ani husle, klaviristi sa nikdy nedotknú kláves prstami – a konzervatórium utrpí fiasko. Zaviesť najpríkladnejšiu výučbu vinohradníckeho umenia na celých Špicbergoch – na Solovkách vinohrady predsa nebudú rásť. 8. „Zatiaľ tento pretrvávajúci nedostatok „zásoby“ kníh v Rusku, ktorý zabíja samotnú možnosť dopytu po nich, nie je to pre Rusko hanebné? Bude každý kňaz na vrchole svojho povolania, ak mu farník položí sériu takýchto otázok, napríklad: a) Čo to znamená: „zošle k nám vozík Božiu milosť? Posielame Bohu slávu a Boh ju zoslal a tu je napísané: „Pošle dolu vozík“. b) čo znamená takýto jav: v 4 piesňach nedeľného kánonu Irmos spievajú 2 hlasy: „Ak si prišiel z panny, niet príhovoru, ani anjela“ a o pár minút neskôr v 5 piesňach toho istého kánonu v Irmosovi počujeme: „Ty si orodovník Boží a človek, Kriste Bože? Prípad je veľmi poučný pre tých, ktorí si myslia, že takéto konflikty možno odstrániť opravou existujúceho slovanského prekladu. Tu by sme museli začať rozčlenením najčastejšie používaných výrazov teologického jazyka. c) Čo znamenajú slová: „rozpustime tvrdohlavé nevyhnutné zmeny“ (v stichera: „Pôst, bratia, telesné“ atď. atď. atď. Predpokladajme, že na tieto otázky dáva odpovede farár; ale bude to hodné integrity jeho presbytéria? Ak totiž odpovie, hoci aj správne, ale bez prečítania gréckeho textu temných pasáží, odpovie len náhodne, t.j. eo ipso sa zaradí do kategórie prívržencov onej jezuitskej morálky, ktorá sa namiesto presnej pravdy vie uspokojiť s približnou pravdivosťou.“ 9. Existujúci poriadok vecí si myslím, že je len neporiadok, ktorý treba odstrániť. V každom farskom kostole, aj v chudobnom, by mali byť v „diakoniu“ v skrini bohoslužobné knihy v gréčtine, aby presbyter, ktorý berie svoje stanovisko vážne, vždy, keď sa stretne s takýmito zmätenými výrazmi, v ten istý deň zistil, o čo ide. 10. Tieto cirkevné knižnice mohli okrem bohoslužobných kníh obsahovať aj zväzky jednotlivých diel svätých otcov v origináli... Takzvaná benefičná publicita už nie raz vyvolala kvílenie a plač nad recidívou negramotnosti pozorovanou u niektorých bývalých žiakov základnej školy. Hovorí sa o cirkevnej knižnici pre ľud. Je jednoduchšia recidíva negramotnosti, ku ktorej náš spôsob života odsudzuje samotného kňaza? A kde sú slušné cirkevné knižnice pre samotných kňazov? 11. Otázku opätovného vytlačenia pôvodných patristických diel v Rusku kladiem zámerne široko. Možno, že tento podnik, ak bude predstavený vo veľkom štýle, bude stáť „lacnejšie vo veľkom“ a bude užitočný nie pre úzke hranice akademického života. Teraz sa obraciam na neho. 12. Je ľahké predpokladať, že študenti seminára, ktorí položili aspoň základy, aby boli pripravení zvládnuť vyššie teologické vedy, vstupujú na teologické akadémie, a tie sú povinné zodpovedať jeho vedecké potreby a hojne ho nasýtiť jedlom patristických spisov. Sťažnosti, že sa to v akadémiách zdalo, sa ozývali takmer v stĺpcoch novín, ktoré sa vôbec neprevinili teológiou. Spisovatelia tohto typu očividne ani len netuší, že akadémia má nielen právo, ale aj povinnosť odpovedať na ich vzácne rady slovami: ultraposse nemo obligatur. Akadémie sú zbavené možnosti organizovať úlohu čítania patristických diel študentmi akýmkoľvek systematickým spôsobom. Dôvod už bol uvedený vyššie. Nikde na svete niet stopy po jednotlivých vydaniach patristických diel v origináli, v malých knižkách s 2-3 tlačenými stranami. To znamená, že sa ešte nikto nepostaral o uspokojenie jednej zo základných potrieb vyššieho duchovného osvietenia. Je nepochybne jednoduchšie hovoriť o vznešených princípoch, ako pochopiť praktickú stránku veci. St. Otcov vo svojej dobe vydávali benediktíni, ale vydávali ako vo forme Opera omnia, tak aj vo forme nepohodlných zväzkov. Tieto Opera omnias sú veľmi drahé, a preto najbohatšia knižnica má jednu alebo dve kópie. Normálne usporiadanie akadémie je zatiaľ určené pre 30 študentov. A rôzne každodenné okolnosti viedli k tomu, že akadémia každoročne prijíma 50 alebo viac študentov namiesto 30. Ak študent A. vzal prvý zväzok diel Atanáza Veľkého, aby si prečítal jeho slová o vtelení Boha Slova, potom tým študenta B. zbavuje možnosti pýtať sa v Apologia ad Constantium, študent Apologia, aby sa zoznámil so študentom G. G. arianorum ad solitarios, keďže všetky tieto diela svätého otca sú umiestnené v tom istom zväzku I. A potom kniha, otvorená na stole, zaberá viac miesta, ako je povolené pre jedného študenta. Je pravda, že tieto zväzky už boli pretlačené v pomerne výhodných kvartách Patrology of Min. Ale, žiaľ, ctihodný abbé, zápasiaci s najrôznejšími prekážkami, použil na svoj publikačný papier, horší, než aký, zjavne, v celom Paríži, nebolo možné nájsť v roku 1857. Preto má akademická knižnica právo vydať zväzky Patológie nie len tak hocikomu. A potom je celkom prirodzené, že patológia je väčšinou v rukách akademických učiteľov. Bez ohľadu na to, ako prísne sa zaobchádza s profesormi, ktorí nemajú vlastnú akademickú knižnicu, kvôli Patrologie Cursus Completus im nemôže padnúť žiadna výčitka, pretože v roku 1875, keď Migne zomrel, väčšina z nich sedela buď v akademických alebo školských laviciach. A Patrologia sa ešte za života vydavateľa stala najväčšou bibliografickou vzácnosťou.“ Z praktického hľadiska sa dá veľa urobiť a skutočne sa to robí, aby sme namietali proti štúdiu klasických jazykov v náboženských vzdelávacích inštitúciách. -Napríklad jeden kňaz A.S. vo svojom článku v „Týždni“ z roku 1901: „Koľko stojí štúdium klasických jazykov v Rusku?“ okrem iného napísal, že „staroveké jazyky, pri všetkej počestnosti, k ničomu v živote nepotrebujú. Latinčinu môžu potrebovať len lekári na písanie receptov, ale na to, aby mohli písať názvy liekov v latinčine, by stačilo študovať latinčinu a neštudovať medicínu. školákov bez výnimky s ňou na 10 rokov“ 46. Alebo ten istý autor namieta aj proti štúdiu jazykov: „Počul niekto o diecéznych biskupoch, školských radách a ich oddeleniach, diecéznych a dištriktuálnych pozorovateľoch, misionároch a iných autoritách, ktorí sa pýtali, či duchovenstvo pod ich jurisdikciou vie po latinsky alebo po grécky alebo nie To znamená, že ich všetci považujú za nepotrebných pre farských duchovných? V mnohých diecézach (napríklad X. a N.) dostávajú kňazi, ktorí nie sú z nejakého dôvodu zaťažení klasickými (a inými) vedomosťami, ešte lepšie miesta a robia sa z nich dekani. Veď biskup môže podľa svojho uváženia predstaviť ktorékoľvek miesto v diecéze a za dekana vymenovať jednoduchého kňaza aspoň z tretej triedy teologickej školy a podriadiť mu mestských kňazov a veľkňazov – kandidátov a majstrov teológie. A toto sa vraj nedávno stalo v univerzitnom meste." 47 Ale ak sa toto všetko, ako dosvedčuje kňaz, v živote deje, neznamená to, že to tak má byť a že sa klasické jazyky nemôžu používať. Všetko závisí od správnej formulácie tejto veci a význam starovekých jazykov pre teologické školy je nespochybniteľný. Ako vidno z nami prezentovaného náčrtu aktivít Vasilija Vasiljeviča, kapitálovo prispel k vnútornému životu akadémie a naznačil smer, ktorým by sa mal vo svojich dielach a vo svojom živote uberať. Nedá nám nespomenúť ešte jeden z týchto príspevkov, ktoré slúžili na posilnenie vedeckých záujmov akadémie. Úspešnosť činnosti akadémie sa nedá merať počtom vedeckých dizertácií, ktoré vyprodukuje. V každom podnikaní sa v prvom rade cení kvalita položky. To isté platí aj pre vedecké dizertačné práce: stanoviť zásadu – aké by mala mať vedecké zásluhy – je jednou z úloh teologických akadémií. Je to o to potrebnejšie, že ani v akademických predpisoch, ani vo vysvetlivkách nie sú k tejto téme žiadne usmernenia ani pravidlá. Podľa § 142 stanov teologických akadémií sa napríklad na získanie doktorátu vyžaduje len esej, z ktorej však nevyplýva, aké má mať zásluhy. Akademický zvyk bol v tomto smere odlišný a premenlivý v závislosti od životných podmienok. Povedať, že známa doktorandská esej je podľa existujúcich pravidiel „hodná“ alebo „nehodná“, závisí od osobných názorov oponentov, na základe ktorých rozhodujú akademické rady. Akým kritériom skutočnej vzdelanosti by sa títo recenzenti mali riadiť, aby vyjadrili svoj nestranný názor na známe dielo, nie je nikde uvedené v riadiacich akademických pravidlách. Na druhej strane, je možné udeliť tento titul za súhrn diel autora a nebude to v rozpore s požiadavkou § 142 štatútu a na akom vedeckom základe to možno odôvodniť? Všetky tieto otázky akademického života vysvetlil Vasilij Vasilievič v niektorých svojich recenziách tých doktorandských dizertačných prác, ku ktorým sa musel vyjadriť. Nepochybnou zásluhou tu je, že sa pokúsil stanoviť požiadavky, ktoré musí spĺňať doktorandská dizertačná práca. „§ 142 štatútu teologických akadémií vyžaduje, aby doktorand predložil „dizertačnú prácu alebo esej, aj keď nie sú napísané za účelom získania jediného titulu“. Podľa zaužívaného chápania musí esej alebo dizertačná práca predstavovať niečo jednotné, úplné alebo celistvé. A koncepcia doktorandskej dizertačnej práce, ako je prezentovaná v súťaži o najvyššiu vedeckú hodnosť, prirodzene vedie k očakávaniu, že v takejto eseji sú vedecké poznatky prezentované na najvyššej úrovni rozvoja dosiahnuteľnej pre autora, že učenie o prostriedkoch tu aplikuje čo najširšie a najúplnejšie“ 48. „Najťažšou vecou na každej doktorandskej dizertačnej práci je výber témy, ktorá umožňuje vypracovať skutočne doktorandskú dizertačnú prácu“ 49. „V eseji vedca v užšom zmysle slova sa predpokladá: a) hlboká erudícia a b) vedecká metóda. a) V prvom ohľade je samozrejmé, že vedec stojí na vrchole špeciálneho moderného výskumu svojej otázky a sú mu známe hodnotnejšie práce antických vedcov (ak nie všetka relevantná literatúra v ich úplnosti) a skutočne ich používa pri svojom výskume. b) V druhom ohľade mám na mysli: aa) obsahovo: vedecká formulácia otázky a konzistentnosť výskumných techník. bb) vzhľad: bezchybná technika. Z vecnej stránky (aa) vo vzťahu napríklad k homolytickému výskumu možno ustanoviť tieto ustanovenia: 1. Ak si vedec vyberie za predmet výskumu slávneho kazateľa, garantuje tým, že zvolený predmet umožňuje vedecké spracovanie. 2. Musí sa vyvinúť vedecký typ homiletickej biografie: vedec sa musí dotknúť len takých detailov v životopise kazateľa, ktoré majú pragmatickú súvislosť s jeho kázňami, alebo uznať vedeckú nemožnosť takejto biografie. 3. Je potrebné zistiť objem literárnej činnosti toho-ktorého kazateľa, počet jeho publikovaných a nevydaných diel. 4. Vedec musí byť citlivý na otázky súvisiace s kritikou textu vybraného autora. 5. Techniky metodologického výskumu, napríklad takzvaná referenčná metóda a určité hľadiská, z ktorých sa na kazateľskú činnosť pozerá, sa musia dôsledne uplatňovať u jedného aj druhého kazateľa. 6. Revízia kázní daného pisateľa by nemala mať za úlohu inventarizačné účely, ale objasnenie ich homiletického typu, homiletickej teórie, ku ktorej sa kazateľ pridŕžal, pokiaľ sa nepredpokladá, že jeho kázne boli náhodnými výlevmi jeho prirodzeného daru reči, a preto neboli regulované žiadnymi pravidlami. 7. Ak sa predpokladá, že daný kazateľ formoval svoj talent pod vplyvom sovietskych alebo duchovných rečníkov svojej doby, treba tento vplyv dokázať. 8. Spoločný základ medzi kresťanskými kazateľmi treba vedecky objasniť. 9. Keďže kázeň je umeleckým dielom, určitá subjektivita pri posudzovaní jej zásluh je nevyhnutná viac ako pri iných typoch kritiky; o to viac je preto dôležité poznať normy hodnotenia kázní – tie stabilné pravidlá, ktoré do istej miery obmedzujú kritickú svojvôľu. Napokon, pod dokonalou technikou (bb) mám na mysli vedeckú schopnosť dať vedeckému obsahu to najlepšie vyjadrenie, starostlivé dotvorenie aj malých detailov, tú premyslenosť, ktorá sa odráža v samotnom vzhľade vedeckého diela – tomu sa hovorí vedecká akribia. Ak nie je možné splniť všetky tieto požiadavky v plnom rozsahu, potom si nemožno pomôcť, ale želať si, aby ich porušovanie bolo málo a boli dostatočne motivované“ 50. "Práva na existenciu tých vedeckých kníh, ktoré zakladajú nejaké nové tézy, doteraz známe vo vede, sú úplne nespochybniteľné. Takéto diela každý uznáva ako kapitálne diela, ako dielo prvého stupňa. Spolu s nimi stoja knihy, ktoré rehabilitujú tézy, ktoré nie sú nové v dejinách vedy, ale v skutočnosti sú už dávno zabudnuté, nezaslúžene opustené, alebo dokonca priamo spochybnené novými argumentmi starých moderných svetonázorov. autor eseje prvého stupňa, uviesť novú tézu do vedeckej pokladnice, je tým najušľachtilejším cieľom, o ktorý sa môže každý skutočný vedec snažiť.“ [V skutočnosti však] "akademická prax nedávnej doby, pokiaľ viem, nikdy nevyžadovala, aby doktorandi vo svojich esejach uvádzali ustanovenia, ktoré vedci doteraz nepoznali. Nielenže to nevyžaduje akademický zvyk, ale charta teologických akadémií neobsahuje odsek, ktorý by oponentom dizertačných prác predložených na titul doktora teologických vied dával právo požadovať bez toho, aby boli doktormi teologických vied." Normálny typ tohto druhu dizertačnej práce by sa preto mal uznávať ako práce druhého stupňa - tie, ktoré bez toho, aby si zakladali nové vedecké pozície, bez toho, aby si kládli vyššie úlohy ako kognito cogniti, vykonávajú výskum na túto tému na vrcholoch dosiahnutej modernou vedou, jednoducho chcú byť vedecky užitočné pre čitateľov a upozorniť ich na najcennejšie výsledky, ktoré dosiahli iní vedci, ktorí o tejto problematike písali 51. Otázka, či kniha zakladá nejaké nové vedecké tézy, „nevzniká, pretože pretrvávajúce „quid novi?“ by sa to stalo osudným, pravdepodobne pre 99 % kníh o produktivite, a vo vedeckom svete si už dávno zvykli, že nemusia nutne hľadať nové výsledky v novej knihe, ale uspokojiť sa s talentovaným súhrnom toho, čo už bolo dosiahnuté, v ktorom sa individualita autora úplne nevytráca“ 52. Na druhej strane to treba uznať v zásade a) že jednotlivé články, dokonca aj roztrúsené a nedokončené, sa môžu vyznačovať takými vysokými vedeckými hodnotami, že by bolo nespravodlivé neuprednostniť ich pred jednotou legitímnej dizertačnej práce, a b) že v záujme samotnej vedy je dokonca žiaduce, aby články a náčrty prevažovali nad esejami; pretože to umožňuje skúseným a zrelým vedcom ušetriť si prácu a čas, venovať ich riešeniu skutočne kontroverzných a zložitých problémov a uchrániť sa pred neproduktívnou, ale nevyhnutnou prácou v kompletnej eseji (najmä v kurze) – opakujúc výsledky získané inými, prezentujúc nesporné a plne preukázané fakty“ 53. Život kladie na našich duchovných najrozmanitejšie požiadavky, na uspokojenie ktorých predstavitelia cirkvi potrebujú mať nielen špecificky teologické, ale aj všeobecné vzdelanie. Teologické akadémie, ktorých cieľom je dať svojim študentom presne také vzdelanie, aké je potrebné ako pre predstaviteľa cirkvi, tak aj pre učeného teológa, potrebujú na túto prácu talentované a vyškolené osobnosti. Kontingent týchto postáv tvoria z väčšej časti absolventi vlastnej akadémie. Podľa pravidiel duchov. akad. 1869 mali akadémie možnosť udržať si najtalentovanejších študentov na známych katedrách ako súkromných asistentov a zdokonaliť ich v príslušných vedách ich posielali na zahraničné univerzity 54. Od roku 1884 bol za rovnakým účelom na akadémiách zriadený inštitút profesorov: každý rok na akadémii zostávajú dvaja, niekedy aj viac talentovaní študenti na dlhšie obdobie a na požiadanie aj na dlhšie obdobie, na požiadanie. za nástup na pedagogickú pozíciu na akadémii. Tieto osoby sú prvými kandidátmi na obsadenie profesorských miest na akadémiách na tých katedrách, na ktorých pôsobili ako asistenti. Voliteľný prístup k obsadzovaniu týchto voľných miest v akadémiách je v tejto veci najlepšou zárukou úspechu. Rady akadémií si samy volia kandidátov na profesorské miesta a samy hľadajú kandidátov na profesorské miesta a samé hľadajú opatrenia na posilnenie vedeckej činnosti akadémie. Žiaľ, význam akademického štipendia sa citeľne začal strácať: pre čo najlepšiu prípravu na profesúru nie sú posielaní do zahraničia a na konci štipendijného roku nie sú vždy ponechaní na prednášky na akadémii, ale sú menovaní za učiteľov v teologických seminároch a dokonca aj na teologických školách. Keďže sú odrezaní od akadémie a vyradení z akademických knižníc, nemajú možnosť pokračovať v práci, na ktorú sa počas štipendia pripravovali a za najvýhodnejších podmienok svoje štipendium deklarujú až o niekoľko rokov neskôr odovzdaním diplomovej práce. Keď sa na akadémii uvoľnilo jedno z biblických katedier, Vasilij Vasilievič ako člen Rady, ktorý sa aktívne podieľal na výbere kandidáta na toto voľné miesto, chcel zrejme obnoviť už aj tak výrazne znížený význam akademického štipendia a navrhol zvoleného kandidáta na akademickú katedru poslať na dva roky do zahraničia, aby sa zdokonalil v biblických vedách. Žiaľ, v akademickom archíve sme nenašli bývalý projekt Vasilija Vasilieviča o potrebe zahraničných služobných ciest pre ľudí, ktorí nastupujú na akademické oddelenie. Na záver našej eseje o aktivitách Vasilija Vasilieviča v otázkach vnútorného života akadémie uvádzame zoznam tém, ktoré dal Vasilij Vasiľjevič pre kandidátske eseje od roku 1884 do roku jeho úmrtia 55. Niektoré z týchto tém sa rozvinuli do kandidátskych a magisterských prác a k niektorým nám poskytol usmernenie od Vasilija Vasiľjeviča. V školskom roku 1884-85. ročník: Rímska vzdelaná spoločnosť podľa listov bl. Jerome. Esej na túto tému napísal Kh. Drobotov, awarded Art. kandidát teológie podľa posudku V. V-cha. Pozri „Vestník Sovietskej akadémie“ pre akademický rok 1884-85. g., St. Petersburg 1886, p. 229. In the 1885–86 school year. ročník: 1) Východná hagiológia ako prameň pre presné a lokálne cirkevné dejiny (január a február). Candidate's dissertation E. P. Akvilonova. Pre recenziu V. V. pozri „Journal of the Soviet Academician“. na školský rok 1885-86. Petrohrad. 1888, p. 345. 2) Rovnaká téma – s mesiacmi marec a apríl. 3) Dogmatický jazyk svätého Gregora Teológa v náuke o vtelení. 4) Mari Victorinus, ako polemik proti arianizmu. 5) Bl. Augustine as a polemicist against Arianism. In 1886–87 academic year. ročník: 1) Sedemdesiat rokov dejín arianizmu na latinskom Západe (360–430). Cand. Op. V. N. Samuilova, prepracovanú na diplomovú prácu. Recenzie V. V. nájdete v časopise sovietskeho akademika. na školský rok 1886-87. Petrohrad. 1892, p. 229, a za 18 89/90, s. 103. 2) Východná hagiológia (Acta Sanctorum), ako prameň pre presné a lokálne dejiny cirkvi 1.-8. 4 zväzky Acta Sanctorum, počnúc mesiacom. Martha. Candide. Op. P. Liventseva, O. Makarieva, G. Polyanskago, P. Polzinskago, M. Serebrenitsky a G. Sokalskago. Recenzie V. V. nájdete v časopise sovietskeho akademika. na akademický rok 1887–88, Petrohrad. 1892, s. 67, 97 a na školský rok 1886–87. g., p. 231. 3) Učenie Didyma Alexandrijského o sv. Trojici v porovnaní s učením sv. Afanasia V. 4) Dogmatický jazyk sv. Gregora Teológa v kristologických častiach jeho diel. 5) „Historický dialóg“ od Palladia o živote svätého Chryzostoma a „Lavsaik“ Palladium. Otázka na autora týchto dvoch historických diel. 6) Čas od Konštantína IV. Pogopata po Theodoru (668 - 842). Skúsenosti s historickým a literárnym výskumom byzantskej chronografie s vydaním jej konsolidovaného textu. In 1887 - 88. 89 school. ročník: 1) Storočie ikonoborcov v byzantskej chronografii. Candide. Op. P. Preobrazhensky. Pre recenziu V. V. pozri „Journal of the Soviet Academician“. na školský rok 1888 – 89. Petrohrad. 1894, s. 221. 2) Otázka o dielach Palladia z Elenopolisu. 3) Svätý Nikeforos z Konštantínopolu, ako polemik proti ikonoborcom (v porovnaní so sv. Jánom Damašským a Teodorom Studitom). 4) Liber Pontificalis v štúdiách európskych vedcov. Candide. Op. M.I. Orlová, prepracovaná na diplomovú prácu. Pre recenziu V. V. pozri „Journal of the Soviet Academician“. za akademický rok 1888–90 g., s. 219. 5) Drazekeho výskum apolinárov. V rokoch 1889 – 90 akademických rokov. ročník: 1) Christológia sv. Cyrila Alexandrijského podľa jeho exegetických prác. 2) Literárny koncil z roku 649 v jeho historickom význame. 3) Svätý Nikeforos z Konštantínopolu ako plemista proti obrazoborcom. 4) Diela filologického charakteru: a) Patria Historia arianorum ad nonachos Atanázovi V.? 5) b) Rok smrti svätého Efraima Sýrskeho. V rokoch 1890 - 91 akademických rokov. ročník: 1) Svätý Ján Zlatoústy, ako polemik proti arianizmu. 2) Židia v Antiochii (podľa diel sv. Zlatoústeho). 3) Výtvory sv. Zjavenia z Cypru, ako zdroj pre jeho životopis. 4) Cirkevné dejiny Nicephorus Callistus (zväzok VIII-XVIII), ako historický prameň. 5) Cirkevný historický materiál vo Svidovej slovnej zásobe. 6) Otázka času smrti svätého Efraima Sýrskeho. V rokoch 1891 – 92 akademických rokov. ročník: 1) Historické informácie o krajinách Východu, v ktorých sa v prvých dvoch storočiach kresťanstva hlásalo kresťanstvo. 2) Život Vasilija V. vo francúzskej cirkevnej historiografii. 3) Sú Aliardove diela o cirkevných dejinách potrebné po dielach Le Blanca a Aubeyho? 4) Neautentické diela pripisované Atanázovi V. V školskom roku 1892-93. rok: 1) pád grécko-rímskeho pohanstva (podľa moderných vedeckých výskumov). Conditio sine qua non: plynulé čítanie v nemčine a francúzštine, ako literatúra: M. V. Schultze 2 zväzky, Beugnot 2 zväzky; Chastel a von Lasaulx. 2) Je spravodlivé si myslieť, že kánony Prvého ekumenického koncilu v Nicei boli zostavené pod prevládajúcim alexandrijským vplyvom? 3) Život Antona V., ako stvorenie Atanáza V. Conditio sine qua non: dobrá znalosť gréckeho (niektorého nemeckého) jazyka; predpokladá sa, že štúdium problematiky je nevyhnutne filologické, vyžadujúce po prvé trpezlivosť a pozornosť, po druhé trpezlivosť a pozornosť a po tretie aj trpezlivosť a pozornosť. Problém sa vyrieši brilantne, ak sa to ukáže. a) charakteristické prejavy Vita s. Antonii sa väčšinou nachádzajú v nepochybne pravých dielach Atanáza V. a c) sa nenachádzajú v falšovaných dielach. 4) Rok smrti sv. Efraima Sýrskeho z pohľadu diel sv. Gregora Nysského. Podmienky (ako aj charakter práce) sú v podstate rovnaké ako pri téme 3. 5) Panická moc nad gréckym Illyricum. Téma bez akejkoľvek novej perspektívy: pracovitý kompilát na poli dávno známeho. Hlavným manuálom je Langen, Geschichte der romischen Kirche, orientačným prameňom je Jaffe, Regesta, Pontificum, Romanorum. V rokoch 1893 - 94 akademických rokov. ročník: 1) Dve knihy proti pohanom v ich vzťahu k iným výtvorom sv. Atanáza Veľkého. 2) Život sv. Bazila Veľkého v podaní európskych vedcov. 3) Doba Justiniána I. podľa monofyzitov (podľa Jána z Efezu). 4) Rysy antiochijsko-byzantského života podľa diel svätého Chryzostoma. 5) „Duchovná lúka“, ako prameň pre chronológiu cirkevných dejín. V rokoch 1894 - 95 akademických rokov. ročník: 1) pád pohanstva v Grécko-rímskej ríši (podľa výskumu moderných európskych vedcov). Candide. Op. N. V. Malitsky. Posudok V. V. zatiaľ nebol publikovaný. 2) Cirkevný a spoločenský život koncom 4. a začiatkom 5. storočia. podľa diel svätého Chryzostoma. Candide. Op. H. Napadopoulo. Posudok V. V. zatiaľ nebol publikovaný. 3) Dejiny solúnskeho vikariátu pred jeho pripojením ku Konštantínopolskému patriarchátu. Cand. Op. P. I. Leporskago, prepracovanú na diplomovú prácu. Spätná väzba od V. V. o Ph.D. Op. nepublikované a o diplomovej práci pozri „Vestník sovietskeho akademika“. za 1900 – 1 rok p. 239. 4) Otázka spoľahlivosti najstarších naratívov o dejinách kresťanstva v Iverii (dejiny kniežaťa Vakhushta) v súvislosti s novo publikovanými gruzínskymi pamiatkami. 5) Život a dielo učenca Gennadija II., konštantínopolského patriarchu. Candide. op. H. Ioannova. Posudok V. V. nebol publikovaný. 6) Analýza pamiatok arménskej polemiky proti pravosláviu, ktoré zachovali najstarší arménski historici. (Preklady Patkanyana a Emina do ruštiny, Brosse do francúzštiny; Die armenische Kirche in ihrer Bezichungen zur buzantinischen (von IV rum XIII Jahrhunder), von Dr. Arsak Ter-Mikelian. Leipzig 1892. S.121. Najdôležitejšia časť úlohy: pokúste sa určiť, ktoré pasáže Arménov sú uvedené v gréckom jazyku). 7) Esej o dejinách Antiochijského patriarchátu v druhej polovici 6. storočia. (Úloha: najprv sa zoznámiť s históriou tejto doby podľa gréckeho textu Evagria; obmedzenie na druhú polovicu storočia je spôsobené tým, že v prvej polovici by si to vyžadovalo znalosť sýrskeho a holandského jazyka a práca by bola príliš zložitá na jeden rok. Ale v budúcnosti musí ten, kto písal podľa Kompletnej mesačnej knihy východu od sv. Sergia na25, určiť, ktorý svätý zomrel na východe25 v25; životy; vyťažiť z nich údaje súvisiace s Antiochijským patriarchátom; zoznámiť sa s históriou Jána z Efezu (alebo ubersetzt von J. M. Schonfelder, Mníchov 1862, alebo anglicky Smith, Offord. 1860) zbierať štatistický materiál (kostoly, kláštory, dediny v Sýrii a vo Fenícii od M. I. v Sýrii a v Mosch. V tejto dobe spomínaný katalóg. Wright (anglický preklad zo sýrčiny) a v Acta Sanctorum (ako aj materiál pre topografiu Antiochie (v Afss, vo Wrighte, v Evagrius, v Malale); oboznámte sa s listami rímskych biskupov o antiochijských patriarchoch z druhej polovice 6. storočia. Napriek dlhej formulácii problému musíte pomerne veľa čítať a veľmi málo písať). V rokoch 1895 – 96 akademických rokov. ročník: 1) Život africkej cirkvi (hlavne podľa listov a kázní sv. Augustína). 2) „Kniha pokladov o Najsvätejšej a súdržnej Trojici – sv. Cyril Alexandrijský. 3) Otázka o význame slov: „Sama Svätá Trojica trpela“ v 6. storočí. (Stránka z dejín vzťahov medzi východnou a západnou cirkvou). 4) Situácia kresťanov v Perzii za posledných Sásánovcov. 5) Svätý Nikeforos Konštantínopolský, ako obranca cti svätých. ikony V rokoch 1896 - 97 akademických rokov. ročník: 1) A podobné koncepty v dielach sv. Bazila Veľkého. (Ide vlastne o to, ako objektívne Bazil V. rozpoznal ľudské poznanie. Teologická veda potrebuje širokú formuláciu tejto témy, keďže strana, ktorá má záujem o určité objasnenie čisto dogmatických pozícií Svätého Otca, sa prikláňa k názoru, že slovami sv. Bazila má na mysli čisto subjektívnu povahu ľudských predstáv o Bohu. Medzitým je takýto pohľad na tieto filozofické, teologické a teologické pojmy veľmi teologicky a teologicky IV. Ekumenický koncil káže Ježiša Krista). 2) Učenie Didyma Alexandrijského o Duchu Svätom v porovnaní s učením sv. storočia Atanáz a Basil. 3) Najstaršie dejiny cirkvi v Gruzínsku (od 4. storočia do príchodu sýrskych svätcov). Cand. Op. G. Gamekelová. Pre prehľad V. V. pozri „Journal of the Soviet Academician“ za roky 1896 – 97 akademických rokov. ročník, strana 253. 4) Kritické hodnotenie obviňujúcich slov pripisovaných arménskemu katolíkovi Izákovi proti Arménom a podobným gréckym pamiatkam tej istej zbierky („ex codice Regio“). 5) Dejiny patriarchátu Antiochie v 6. storočí. Cand. op. A. P. Dyakonova. Pre prehľad V. V. pozri „Journal of the Soviet Academician“ za roky 1896 – 97 akademických rokov. ročník, strana 246. 6) Konštantínopolský patriarcha Fotios a študenti. 7) Výskum spisov Palladia z Illinople. V školskom roku 1897-98. ročník: 1) Kresťanstvo v oázach. 2) Náuka o Duchu Svätom sv. Vasilij V. a Gregor Teológ. 3) Život sv. Porfiryho z Gazy ako prameň k dejinám cirkvi. 4) Odpovede rímskych biskupov v Konštantínopole. V rokoch 1898 - 99 akademických rokov. ročník: 1) Patristická polemika proti Macedóncom. 2) Môžu byť všetky výtvory sv. Gregora Nysského považované za autentické? 3) Čo si myslel blažený? Augustína o praktických dôsledkoch jeho učenia, o predurčení? 4) Cirkevná geografia patriarchátu Antiochie. 5) Náuka sv. Maxima Vyznávača o Bohu v sebe samom a o trojjedinom Bohu v osobách. 6) Existujú vedecké dôvody na to, aby sa nedeľné bohoslužby Octoechos považovali za stvorenie sv. Jána z Damasku? 7) Predstavuje „Mystagória“ patriarchu Fotia konzistentný záver z jeho teologického systému? V školskom roku 1899 – 1900. ročník: 1) Svätý Hipolytos Rímsky ako chronológ a paschalista. 2) Úspechy pravoslávia od 361 do 373. 3) Staroveký biskup (podľa listov sv. Ambróza Milánskeho). 4) Je 23. list sv. Ambróza z Mediolaiscaga „Non mediocris esse sapientas“ adresovaný biskupom z Emilie na Veľkú noc? (Na zodpovedanie tejto otázky budete potrebovať presné oboznámenie sa s alexandrijskou a rímskou paškálou v 3. – 5. storočí a so všetkými novinkami o tom, čo bolo v otázke Veľkej noci nariadené na 1. ekumenickom koncile). 5) Svätý Gregor Veľký Rímsky vo svojej korešpondencii s Východom. 6) A v „Presnom výklade“ sv. Jána z Damasku. Vasily Vasilyevich bol nielen úžasný vedec, ale aj skutočný umelec slov. V tomto smere bol originálny a nenapodobiteľný. Jeho povaha bola príliš zvláštna a hlboká. Charakteristická forma prezentácie, v ktorej Vasilij Vasilievič vyjadril svoje myšlienky, nás podnietila k tomu, aby sme do tejto eseje z akademického archívu vložili celé jeho poznámky a v prípadoch, keď chýbali archívne údaje, aj jeho súkromné ​​listy. Jeho skutočná osobnosť bola stelesnením skutočnej učenosti a je plne znázornená jeho učenými dielami, ktoré, ako sám opakovane povedal, sú prístupné len „niekoľkým“. Jeho podrobný historický výskum sa aj pre niektorých ruských vedcov (samozrejme nie špecialistov) zdal nezaujímavý a nepotrebný. Potomkovia postupne dospejú k pochopeniu takých detailov ako Vasilij Vasilievič. Teraz, keď Vasilij Vasilievič zomrel, je ešte potrebnejšie, aby sme študovali jeho duchovný svet a jeho základné názory. Bol obľúbeným aktívom akadémie. Jeho duch bude na dlhú dobu inšpirovať moderných akademikov, aby postupovali bližšie a bližšie k Prvotnému zdroju pravej múdrosti a pravého života. Pri príležitosti otvorenia náhrobného pomníka profesorom I. E. Troitskému a V. V. Bolotovovi 19. apríla (Church West. No. 17 for 1903) vyšiel v májovej knihe „Kresťanské čítania“ a v júnových a júlových knihách Prof the Memorable Professor článok venovaný „Na pamiatku prof. I. E. Troitského“. „O otázke Acta Martyrum Scilitanorum“ sú venované V. V. Bolotovovi. Index literatúry o V.V. Bolotov, ktorý sa objavil po jeho smrti, napísal A.I. Brilliantovaya vo svojom článku: „O charakteristikách vedeckej činnosti V.V. Bolov ako cirkevný historik.“ Pozri „Kresťanské čítania“, 1901, apríl, strana 467, pozn. 1. Imperátorova správa. akadémie vied na rok 1900, s. 14. Výročný akt v Petrohrade. d.a. v roku 1900 Petrohrad. 1901, strana 5 Tamže, s. 5. Porov. „Veniec na hrob V.V. Bolotov", Petrohrad. 1900, s. 14. A.I. Briliantov. Charakterizovať vedeckú činnosť V.V. Bolotov. „Kresťanské čítanie“, 1901, apríl, s. 489. Pravdepodobne z finančných dôvodov Posvätnej synody sa táto zásada v súčasnosti v praxi dôsledne neuplatňuje. Teologická akadémia, ktorá je jedinou živnou pôdou pre vyššie vzdelanie pre duchovných, teraz nemá katedry napríklad fyzikálnych a matematických vied a nepripravuje učiteľov v týchto predmetoch pre teologické semináre. A boli časy, keď sa na akadémiách vyučovala antropológia, fyzika, matematika a iné všeobecné vedy. Archív, Petrohrad. ducha. Akadémia, 1881, prípad č. 56: „Úvahy veľkňaza I. L. Janyševa o zmenách v organizácii teologických akadémií, ktoré sa podľa takmer 12-ročných skúseností v súčasnej akademickej charte javia ako nevyhnutné a užitočné.“ Správa o stave a činnosti Petrohradu. ducha. Akadémia na rok 1873, s. 43–44. Archív Petrohradský duch. Akadémia, 1822, prípad č.86. Tamže, 1899, prípad č.18. Význam V.V. Bolotovove práce o problematike starokatolíkov stručne naznačuje prof. I. I. Žukovič v „Veniec na hrob V. V. Bolotova“, s. 19. Výsledkom práce V. V. v tejto komisii sú jeho tri abstrakty, prečítané na zasadnutiach komisie a uverejnené v jej správe; mali obrovský význam pri riešení problému, ktorým sa komisia zaoberala. Pravidlo kontroly sekretárskych výpočtov študentských bodov existuje v Petrohradskom duchu. akadémia od roku 18S5; pozri Žurnál. Zasadacia rada akadémie na akademický rok 1884-85. ročník, strana 147. Pozri Vestníky zo zasadnutí Petrohradskej rady. d.a. za rok 1881, s. 25 – 26; 1885, s. 30 – 33; 1887, s. 35 – 36; 1890, s. 31 – 35; 1893, s. 74 – 76; 1896, s. 86 – 90; 1897, s. 49 – 52; 1899, 26. – 29. Dekrétom Svätej synody z 10. apríla 1895, číslo 1570, mentori Akadémie dostali pokyn, aby zostavili programy pre svojich predmetov, a potom, keď tieto programy schválila Svätá synoda, bolo Akademickým radám nariadené, aby dohliadali na to, aby mentori Akadémie tieto programy počas akademického roka vykonávali; v ostatných prípadoch si vo svojich správach poznamenajte, prečo nebol program dokončený. Podľa predpisov platných pre teologické akadémie je litografia akademických prednášok povolená len samotnými mentormi akadémií bez toho, aby boli povinní predávať tieto prednášky na rovnakej úrovni ako knihy. Dekrét Svätej synody z 31. decembra 1870 č.2841. Petrohradský duchovný bulletin, 1901 číslo 15, prot. N. Drozdov: "K výročiu smrti V. V. Bolotova." Školský čas, 1. september – 30. apríl, 242 dní. Odpočítajte: a) 34 nedeľných dní; b) 12 sviatkov (z 15 ročných sviatkov asi 3 pripadajú na ^nedele) a c) 3 prázdniny: ^242 34 16 – 2 ^-82 12 11 – 2 ^160 dní. 36 16 – 3 ^ 82. 43 dní – 7 nedieľ Podľa prepočtov: 1 kópia pre 12 študentov, kurz by vyžadoval ďalších 2292 kópií, čo dáva maximálne 57,3 kópií (minimálne 46,5) na 1 študenta. Archív Rady akadémie 1888, spis č.52. Vestník zasadnutí rady Petrohradu. Teologickej akadémie na akademický rok 1888/9. Petrohrad 1894 s. 99. Vestník rady Petrohradu. Teologická akadémia na rok 1893 – 4 akademické dni. ročník Petrohrad 1894, s. 129. Tieto pravidlá sú vytlačené v prílohe „Pamätnej knihy“ sibírskych duchov. Akadémia, Petrohrad 1900 s. 6 – 7. App. do „Pamätnej knihy“ Petrohradu. ducha. akadémie, Petrohrad. 1900 p. 6. Pravdepodobne sú to ozveny týchto túžob vyšších duchov. nadriadených k želanému zlepšeniu tréningov v liehovinách. Akadémie boli v „Wandererovi“ na rok 1896. Poznámka: „Revízia štatútov duchovných vzdelávacích inštitúcií“ a na rok 1897. Článok N. Vafinského: „K problematike potrieb duchovného a akademického vzdelávania“. Archívy akadémie 1896 Prípad č. 60: „Memorandum komisie o žiaducich zmenách v štruktúre akademického života.“ s. 1–3 a 5. Samotnú poznámku starostlivo skopíroval sám Vasilij Vasilievič. Správy všetkých akadémií za každý rok ich existencie sú plné indícií o tejto činnosti. Výsledkom týchto obáv Vasilija Vasilieviča bolo osobitné pridelenie súm od Svätej synody na extrakciu starých sýrskych kníh. Archív Petrohrad D.A. 1898 č.30. Radné časopisy na školský rok 1899–1900. ročník s. 96–7. Vestník rady na akademický rok 1899–1900. ročník s. 141–157. Archív Petrohradského koncilu. ducha. akad. 1885 prípad č.48. Tu je približný výpočet: a) Kniha E. Smirnova pozostáva z 588 strán (vyd. 1880, čísla 1 a 2, 456 strán; vydanie 3, vydanie 1873, 132 strán), s takou hustotou, že samostatné čítanie nahlas vyžaduje v priemere 3 minúty na stranu. Majúc na zreteli zložitosť cirkevného života na Západe v modernom období a práve to, že posledných tridsať rokov prináša fakty veľkého významu (vzťah bulharskej cirkvi ku konštantínopolskej cirkvi na východe; vatikánsky koncil s jeho predchodcom (sylabus) a jeho nástupcom (Kulturkampf); starokatolíci svojím zjavom zdôrazňujúcim existenciu galskej cirkvi s vyššou mocou) musíme predpokladať, že dokončená v rovnakom zväzku by Smirnovova učebnica mala najmenej 800 strán a jej čítanie by trvalo 40 hodín. b) Akademický rok v seminároch (s výnimkou 2 týždňov na skúšky) pozostáva z 200 – 205 vyučovacích dní; teda pri 6 vyučovacích hodinách je kurz všeobecných cirkevných dejín 200 - 205 hodín. c) V tomto čase je možné učebnicu prečítať 5-krát. d) Ale pri počúvaní študentov, keď sa učivo študuje znova a potom, keď sa opakuje pred skúškami, čas strávi pravdepodobne 1 1/2 krát viac ako čítaním z knihy. V dôsledku toho pri úplnej úspore času zaberie toto nevyhnutné dvojité opakovanie učebnice 3/5 celého akademického roka. e) Na vysvetľovanie a občasné potreby učiteľa na intenzívne štúdium niektorých odborov zostáva 80 hodín, čo dáva až 30 minút na vyučovaciu hodinu v období pred generálkou. Tento čas zjavne v praxi nestačí. f) Rozdelených na 150 vyučovacích hodín, 800 strán dáva až 5 1/2 strany pre každú triedu, čo pri troch ďalších vyučovacích hodinách a tendencii k doslovnému memorovaniu dá študentom dosť práce. A. I. Georgievsky. Návrh reformy našej strednej školy. Petrohrad. 1901, s. 9. st. M. N. Katkov. Naša reforma školstva. Moskva. 1890, vyd. S. N. Fischer. Vestník Petrohradského koncilu. ducha. Akadémia na rok 1875, str. 178, 180 a 183, 184. Časopisy Petrohradského koncilu. ducha. akadémie na 1890 – 1 akademický rok. Petrohrad. 1896, s. 33. „Týždeň“ pre rok 1901 č. 10, s. 361. Vasilij Vasilievič recenzia diel prof. N.I. Barsovej, predložený na akademický titul doktor. Archív Petrohradského koncilu. ducha. akadémie. 1889, prípad č.33. Vestník rady Petrohradu. ducha. Akadémia na roky 1899 – 1900 Petrohrad. 1902, s. 201. Recenzia eseje prof. N.I. Baršová, 1889, vec č.33. Vestník rady Petrohradskej teologickej akadémie na rok 1895 – 6 akademických dní. rok. Petrohrad 1900, s. 197–9. Archív Petrohradský duch. Akadémia 1889, prípad č.33. V období rokov 1870 až 1884 v Petrohrade. Teologická akadémia, aby sa oboznámila s metódami výučby teologických predmetov najlepšími profesormi zahraničných univerzít, bolo vyslaných do zahraničia sedem docentov. Viď Žurnál. Sov. Petrohradská teologická akadémia na rok 1870, s. 258–261; za roky 1878–77, s. 101–3 a 144–5; za roky 1879–80, s. 9, s. 148–170; za roky 1880–81, s. 13–23, 143–165 atď. Témy V. V-cha za obdobie rokov 1879 až 1883 sa v akademickom archíve nezachovali.