Pravoslávne cirkevné právo

Obsah Predslov k ruskému vydaniu. Úvod. Všeobecné zásady cirkevného práva. § 2. Cirkev v oblasti práva § 4. Cirkevné právo vo všeobecnom právnom poriadku § 5. Náuka o cirkevnom práve. § 6. Spôsob prezentácie cirkevného práva § 7. Pomocné vedy cirkevného práva § 8. Systém cirkevného práva. § 9. Literatúra pravoslávneho cirkevného práva. Petrohrad. 10. júna 1897. Hlavný cenzor, archimandrita Klement. Petrohradská teologická akadémia svoju prácu venuje prekladu Predslov k ruskému vydaniu. Navrhovaný preklad zo srbského jazyka učeného diela (teraz dostupného v nemeckom preklade) pravého reverenda Nikodéma, biskupa z Dalmácie, ktorého meno je už v teologickej vede pomerne dobre známe, predstavuje určité odchýlky od originálu, ktoré prekladateľ urobil so súhlasom pravého reverenda autora. Po roku 1890, keď vyšlo „Pravoslávne cirkevné právo“, bola teologická literatúra obohatená o nové práce o pravoslávnom cirkevnom práve, ktoré na pokyn reverenda. autora a zaradené do literárneho prehľadu v § 9. Potom, po vydaní spomínaného diela, boli v niektorých miestnych autokefálnych cirkvách vyhlásené nové zákony, ktoré viac-menej zmenili štruktúru miestnych práv. cirkví, čo si zase vyžiadalo určité zmeny či doplnenia obsahu tohto prekladu. V dôsledku toho boli paragrafy týkajúce sa modernej štruktúry cirkví: bulharskej (§ 32) a srbskej (§ 34) opäť vypracované na základe nových zákonov, srbskej z 27. apríla 1890 a novej bulharskej exarchickej listiny z 13. januára 1895; Okrem toho sme na základe tých istých zákonov urobili zodpovedajúce zmeny v ďalších paragrafoch, ktoré obsahujú informácie týkajúce sa modernej štruktúry srbskej a bulharskej cirkvi. A v paragrafe o štruktúre rumunskej cirkvi (§ 35) boli vykonané potrebné zodpovedajúce doplnky na základe zákona z 23. mája 1893. Vo všetkých ostatných častiach bolo dielo Pravého reverenda Nikodéma ponechané v celej svojej úplnosti a nedotknuteľnosti. 22. mája 1897 Petrohrad. Milan Petrovič, študent štvrtého ročníka Petrohradskej teologickej akadémie. Literatúru pravoslávneho cirkevného práva som uviedol v príslušnom odseku (§ 9) tejto knihy a tam som si všimol skutočnosť, že do dnešného dňa neexistuje žiadna kniha v žiadnom jazyku, ktorá by podrobne popisovala právo v súčasnosti platné v pravoslávnej cirkvi, teda v ktorej by boli systematicky uvedené zákony, povinné pre celú pravoslávnu cirkev aj tie, ktoré platia v súkromných, v súčasnosti nezávislých cirkvách, ktoré majú svoje vlastné nezávislé vlády. Nedostatok takejto knihy je zreteľne cítiť všade a je obzvlášť viditeľný pre tých, ktorí vyučujú vedu pravoslávneho cirkevného práva vo vzdelávacích inštitúciách. V snahe v rámci možností uspokojiť túto potrebu som vydal túto knihu. Ako prvý pokus nie je moja práca bez nedostatkov, najmä preto, že medzi existujúcimi autokefálnymi cirkvami je málo takých, ktoré majú kodifikované všetky pozitívne ustanovenia zákona, a v niektorých z týchto cirkví neexistujú absolútne žiadne tlačené zákony a ich kanonické praktiky možno posudzovať len na základe štatistických informácií a poznámok od cestovateľov. S využitím všetkých svojich vedomostí a síl som urobil všetko, čo som mohol, a dúfam, že mi uveria, že som nešetril námahou, aby som čo najúplnejšie a najpresnejšie predstavil právne inštitúcie pravoslávnej cirkvi. Ktokoľvek iný, kto sa podujme na rozvoj tejto témy, pravdepodobne napíše lepšiu knihu, než je tá moja, ale ja sa uteším faktom, že prvá vydláždila cestu tak ťažkej a komplikovanej záležitosti. Ako je predmet podaný a v akom systéme, to všetko je podrobne vysvetlené v samotnej knihe (§§ 5, 6 a 8). Mojou všeobecnou túžbou bolo prezentovať pravoslávne cirkevné právo také, aké je. Niektoré otázky prezentované v mojej knihe sa nezhodujú so všeobecným názorom na súkromno-právne vzťahy a inštitúcie, ktorý sa na rôznych miestach ustálil zvykom. Ale musel som hovoriť takto a nie inak, pretože ma k tomu podnietili všeobecné cirkevné právne pramene a právna prax vtedajšej cirkvi, keď jej život predstavoval najlepšiu harmóniu a keď sa riadila výlučne podľa pokynov svojho zakladateľa a jeho prvých nasledovníkov. Všeobecné cirkevno-právne pramene (podľa ktorých som sa riadil) som uviedol v poznámkach, kde bolo potrebné len potvrdiť to, čo som uviedol v texte, a poznamenal som aj všetky súkromné ​​právne pramene, ktoré som mal po ruke. Preto si každý môže zo zdrojov ľahko overiť, čo som v texte uviedol, a na druhej strane z nich vidieť, že v texte hovorím len to, na čo ma zdroje upozornili. Uvádzam v tejto knihe (str. 28 a 29) mená štyroch vedcov, ktorí odviedli veľké služby vede o pravoslávnom cirkevnom práve, ktorí vynikajúco a komplexne rozvinuli niektoré odbory tohto práva. Ich diela som hojne využíval, čo mi pri tvorbe poskytovalo veľké odľahčenie. Povinnosť ma vyzýva, aby som vyjadril svoju vrúcnu vďaku tým, ktorí mi svojimi listami pomohli v tejto práci, a najmä: bývalému profesorovi Viedenskej univerzity a teraz vedúcemu cisárskej knižnice vo Viedni Dr. I. Čižovovi a profesorovi Moskovskej univerzity Dr. A. Pavlovovi; Oboznámili ma s mnohými prameňmi moderného cirkevného práva v súkromných autokefálnych cirkvách, povedali mi svoje osvietené názory na niektoré cirkevné právne inštitúcie a poskytli svoje vedecké rady ohľadom systematizácie samotnej témy. Rovnako som povinný vyjadriť vďaku profesorovi Kazaňskej univerzity I. Berdnikovovi, ktorý ma zoznámil s ruskou cirkevno-právnou literatúrou; Patriarchálny a ľudový tajomník I. Chirich, ktorý mi vysvetlil mnohé otázky o najnovších cirkevných inštitúciách v metropole Karlovac; srbského veľvyslanca na osmanskom dvore S. Novakoviča a protopresbytera srbskej cirkvi v Konštantínopole V. Gregoviča, ktorí ma oboznámili so štruktúrou a riadením východných autokefálnych cirkví, ako aj profesora Aténskej univerzity Dr. N. Damalasa, ktorý mi poskytol rovnakú službu ohľadom cirkvi gréckeho kráľovstva. Týmto jednotlivcom patrí najväčšia vďaka, pretože bez ich ušľachtilej pomoci by moja skutočná kniha sotva uzrela svetlo sveta. Náboženstvo, ktoré Boh zjavil prvým ľuďom, stratilo v priebehu storočí svoj primitívny vzhľad a zmenilo sa na širokú škálu ľudových a štátnych presvedčení. V čase nástupu kresťanstva mal každý národ svojich bohov, svoje vlastné uctievanie a náboženstvo, namiesto toho, aby bol silou, ktorá ľudí navzájom spája a spája s Bohom, 1 vo vtedajšom svete ľudí oddeľoval, čím si národy navzájom odcudzovali. Toto oddelenie ľudí vo viere nevyhnutne ovplyvnilo ľudovú morálku, a preto bývalá láska medzi ľuďmi, úcta každého človeka k obrazu Boha, a teda vedomie rovnosti všetkých ľudí, bola zlákaná tou sebeckou morálkou, ktorej smutný obraz nám predstavuje život vtedajšieho ľudstva 2 . Tento neprirodzený stav, v ktorom bol vtedajší svet, uznával každý a utláčal všetky vrstvy vtedajšej spoločnosti; Všade bolo cítiť, že tento poriadok vecí nemôže trvať dlho, všade sa uznávala potreba nejakej novej sily, ktorá by oživila ľudstvo, nasmerovala ho z falošnej cesty, po ktorej dovtedy kráčalo, na pravú cestu. A táto obnovujúca sila sa objavila, keď prišla „plnosť času“, keď podľa večného predurčenia Prozreteľnosti mal skončiť neporiadok, ktorý dovtedy vládol vo svete, keď namiesto sebeckej morálky mala nastúpiť láska, ktorej cieľom bolo spojiť všetky národy do jednej rodiny, aby spoločne slúžili spoločnému dobru a dosiahli cieľ, ktorý človeku určila príroda a Boh. Objavilo sa kresťanstvo, ktoré odsudzujúc odlúčenie ľudí doteraz legalizované náboženstvom a spečatené svojou pečaťou, hlásajúc rovnosť všetkých pred Bohom a večnú pravdu a učiac, aký má byť vzťah ľudí k Bohu, k sebe a k blížnym, sa vyhlasovalo za univerzálne náboženstvo, ktoré má v sebe moc šíriť sa všade, obsiahnuť celú prirodzenosť človeka, uspokojujúce všetky legitímne (skutočné) potreby ľudského ducha. Toto kresťanské náboženstvo bolo ľuďom oznámené samotným Bohom a sám ho ustanovil ako kráľovstvo Božie na zemi, ako cirkev celého ľudstva (Mt 16:18; Mk 10:15), a ako taká musí byť táto cirkev dokonalá, pretože je ustanovizňou Boha na zemi. Večný zákon, ktorý Boh vpísal ľuďom pre ich vzájomné vzťahy a so zreteľom na konečné ciele, bol ľudskou vôľou zatemnený a medzi ním a touto vôľou sa v priebehu storočí vytvorila hlboká priepasť. Žiadna pozemská sila nebola schopná zničiť to posledné; Na to bola potrebná božská sila, ktorá by ľudskú vôľu priviedla do vzťahu s Božím zákonom a prinútila ju dobrovoľne sa mu podriadiť. Touto božskou mocou je kresťanská cirkev, ktorej prvoradou a hlavnou úlohou je teda riadiť ľudskú vôľu v súlade s vôľou Božou a vôľou Božou je, aby si ľudia ctili svojho Stvoriteľa, aby medzi nimi na zemi vládla vzájomná láska, aby sa všetci, ktorí sú obrazom Boha, vzájomne rešpektovali, spoločne pracovali pre spoločné dobro a pripravovali sa životom na zemi na dosiahnutie večného dobra. Toto je všeobecná a konečná úloha kresťanskej cirkvi. A túto úlohu začala cirkev plniť hneď po svojom objavení sa vo svete a plnila ju po stáročia, odhaľujúc jej blahodarný a regeneračný vplyv na ľudskú spoločnosť a na všetky jej inštitúcie 3 . Cirkev je kráľovstvom Božím na zemi. Tak nazval cirkev zakladateľ cirkvi Ježiš Kristus. Navyše, počas svojho pozemského života raz použil slovo cirkev (ἐκκλησ ί α) v úplne inom zmysle, ako je uvedené vyššie. O tom, že brat, ktorý zhrešil, musí byť odsúdený najprv v súkromí, a ak neposlúchne, tak pred svedkami, a ak ich neposlúchne, Kristus dodal: „Povedz cirkvi, ale ak cirkev neposlúchne, nech je ti ako pohan a mýtnik“ (Mt 18,15-17). Tu sa už poukazuje na cirkev ako na spoločnosť veriacich na rozdiel od neveriacich. Oba tieto významy, ktoré cirkvi odovzdal Kristus, sa navzájom dopĺňajú a naznačujú jej všeobecný význam. Na základe posledných slov Svätého písma je ustanovené cirkevné právo, ktoré, uznávajúc cirkev, vzhľadom na prvé miesto Svätého písma (Mat. 16:18), zriadenie (kráľovstvo) Božie na zemi, a okrem toho, keď si osvojil ďalšie charakteristické črty, považuje ho za spoločnosť ľudí, ktorí veria v Ježiša Krista, zjednotených medzi sebou v jednom spoločnom duchovnom spojení jednotou univerzálneho vyznania, prijímajúc skrze sv. tajomstvá sú posvätené milosťou Ducha Svätého a duchovne vedené od tých, ktorí sú dedičmi Krista, zdedených spasenie 4. Ako spoločnosť ľudí na zemi s vlastným špecifickým určením, ako spoločenský organizmus musí mať aj cirkev svoje presne definované zákony, podľa ktorých sa tento organizmus vyvíja a žije a podľa ktorých sa ustanovujú vzťahy medzi jeho členmi. Základné zákony dal Ježiš Kristus, zatiaľ čo iné, na ich základe, vydala samotná cirkev na základe moci, ktorú od Neho dostala. Vzťahom cirkvi ako sociálneho organizmu k vnútornému životu každého jednotlivého člena tohto organizmu a potom vzhľadom na samotnú úlohu cirkvi vo svete sa jej zákony líšia tak od morálnych, ako aj od všetkých pozemských spoločenských zákonov. Predpisy, ktoré určujú vonkajšiu činnosť členov akéhokoľvek spoločenského orgánu a ustanovujú vzťahy týchto členov medzi sebou a k celej spoločnosti, sa nazývajú právne zákony, a ak sa vzťahujú na cirkev, cirkevné zákony a ako také sa výrazne líšia od morálnych zákonov, a to predmetom, objemom a sankciou. Z vecného hľadiska sa právne právo, ktorého cieľom je normalizovať potrebný poriadok v známej spoločnosti, týka len vonkajších činov, teda takých činov slobodnej ľudskej vôle, ktoré sa prejavujú navonok, keďže len tieto činnosti môžu mať dôsledky pre existujúci spoločenský poriadok. Morálny zákon sa naopak týka všetkých vnútorných duševných pohybov človeka, jeho túžob, jeho úmyslov; a keďže tieto vnútorné ašpirácie a úmysly, akokoľvek zlé môžu byť samy osebe, kým sa neprejavia v akomkoľvek vonkajšom konaní, ešte nezasahujú do práv iných, nemôžu byť podrobené súdnemu dvoru. Rozsahom mravného zákona zahŕňa všetku ľudskú činnosť, tak jej vnútorné úmysly, ako aj vonkajšie činy, pretože tie samé osebe nie sú ničím iným ako vyjadrením toho, čo v človeku vzniká, uskutočňovaním jeho úmyslov, a preto morálny zákon podriaďuje svojmu úsudku úmysly človeka spáchať ten či onen čin. Právne právo nemôže preniknúť do hĺbky úmyslov vyjadrených v určitom konaní; súdi len na základe toho, čo človek vykonal ako člen známej spoločnosti. Majúc na pamäti, do akej miery človek svojím konaním porušil práva iných alebo sa prehrešil proti všeobecným spoločenským inštitúciám, zákon ho odsudzuje. Čo sa týka sankcií, 5 ak má právny zákon v súlade so stanoveným účelom chrániť a udržiavať existujúci vonkajší poriadok v spoločnosti, má právo a povinnosť nielen zabezpečiť, aby tento poriadok bol zachovaný a aby ho všetci rešpektovali, ale aj použiť donucovaciu silu, aby každý tento poriadok poslúchol, pričom je zodpovedný za jeho porušenie. Naplnenie alebo nenaplnenie mravného zákona, naopak, podlieha úsudku svedomia a javí sa slobodnej vôli človeka, ktorý je za porušenie tohto zákona zodpovedný iba pred Bohom 6 . Donucovacia sila predstavuje hlavný rozdiel medzi morálnym a právnym právom a je nevyhnutnou podmienkou každého právneho práva, ako aj cirkevného práva. Rozdiel je len v charaktere vymožiteľnosti tohto zákona v cirkvi a v štáte. Cirkev svojou základnou štruktúrou nemôže použiť fyzickú silu, ako to robí štát, ale má tiež právomoc potrestať každého svojho člena, ktorý neposlúchne jej nariadenia a poruší v nej ustanovený poriadok, ktorý má prísne právny význam. Nátlak, ku ktorému sa cirkev uchyľuje, vôbec neodporuje základným kresťanským dogmám o slobodnej vôli. Cirkev nikoho nenúti uzavrieť s ňou spojenectvo, ale keď už doň niekto vstúpil a patrí k nemu, ak chce požívať výhody, ktoré mu Cirkev ponúka, je povinný poslúchať jej zákony, ktoré sú založené na Božej vôli. Donucovacia moc cirkevno-právnych dekrétov neexistuje pre cirkev samu, ale pre dosiahnutie určitého cieľa tým, kto s ňou slobodnou vôľou vstúpil do spojenectva a rovnakou slobodnou vôľou ju môže opustiť. Cirkev uplatňuje donucovaciu silu, podľa svojho charakteru, prostredníctvom duchovných prostriedkov; preto všetky jej činy v tomto smere nikdy nemôžu mať fyzicky nátlakový charakter, lebo na jednej strane nemožno pôsobiť na srdce človeka mierami fyzického nátlaku tak, aby sa usiloval o najvyššie kresťanské ciele, a na druhej strane cirkev je predovšetkým kráľovstvom slobody. Podľa samotnej úlohy cirkvi vo svete sa jej zákony líšia od zákonov všetkých pozemských spoločností a najmä od štátnych zákonov. Táto odlišnosť vyplýva na jednej strane zo samotnej podstaty cirkvi a na druhej strane z podstaty všetkých ostatných pozemských spoločností a najmä štátu. Samotnou úlohou cirkvi, ktorú jej naznačil Boh, má charakter nevyhnutnosti, pričom túto vlastnosť nemá žiaden štát na svete a cirkev si ako taká zachováva úplne samostatný význam; v stave môže byť tento význam iba relatívny. Cirkev nie je obmedzená ani časom, ani miestom a jej existencia nezávisí od určitých miestnych podmienok; môže a má existovať všade a vždy; Štáty sú vo všetkom determinované miestnymi okolnosťami a ich existencia závisí od týchto okolností. Cirkev má od Boha danú štruktúru, ktorú musí bezpodmienečne vždy zachovávať; štáty, naopak, dostávajú svoju štruktúru v závislosti od ľudových túžob a miestnych okolností a menia ju v závislosti od zmien v nich. Cirkev má za úlohu urobiť človeka šťastným na zemi a pripraviť ho na blaženú večnosť; Štáty sa medzitým obmedzujú len na zabezpečenie pozemského blaha svojich členov bez toho, aby sa starali o ich osud po smrti. Pre tento význam cirkvi a jej úlohy, ktorá je odlišná od úlohy a významu štátov a pozemských spoločností, sa cirkevné zákony zásadne líšia od štátnych a spoločenských zákonov: prvé sú nemenné, druhé sa menia; tie sú založené na Božej vôli, tieto na ľudskej; prameňom cirkevných zákonov je večný zákon, prameňom všetkých ostatných zákon časný; Cirkevné zákony pôsobia pomocou duchovných a morálnych prostriedkov, štátne a sociálne zákony – pomocou fyzicky donucovacích prostriedkov; Tie sú zamerané na to, aby bol človek šťastný v súčasnom storočí aj v budúcnosti, zatiaľ čo tie druhé sú zamerané na zabezpečenie mieru a dobrého poriadku iba v súčasnosti. Táto črta zákonov cirkvi ako spoločenského organizmu spolu s morálnymi zákonmi a štátnymi zákonmi sama osebe určuje postavenie, ktoré cirkev v oblasti práva zaujíma. Cirkev má svoju osobitnú štruktúru, má svoje osobitné prostriedky a má svoj osobitný cieľ. Štruktúru cirkvi ustanovil Boh; Boh jej určil aj cieľ, ktorý musí dosiahnuť na zemi; sú naznačené aj prostriedky, ktorými môže tento cieľ dosiahnuť. Preto je jeho štruktúra nezávislá a úplne nezávislá od všetkých náhod ľudskej vôle a ako Bohom ustanovená štruktúra musí byť zachovaná v úplnej celistvosti po všetky časy. Ale aby sa zachoval, musí byť najprv presne definovaný vzťah medzi členmi cirkvi a samotnou cirkvou ako celok a potom aj vzťah medzi samotnými členmi cirkvi. Za týmto účelom je v cirkvi ustanovená určitá vrchnosť, ktorá sa v súlade s vnútornou podstatou cirkvi usiluje o správne urovnanie týchto vzťahov, o ochranu poriadku vo všetkom. Ďalej, vzhľadom na to, že cirkev má za úlohu šíriť sa po celom svete a privádzať všetky národy ku kresťanstvu – čo sa jej zatiaľ nepodarilo, lebo sú mimo nej celé milióny ľudí – musí byť v určitých vzťahoch, determinovaných povahou jej univerzality, s tými, ktorí k nej nepatria, ale vyznávajú rôzne iné vierovyznania. Napokon cirkev, šíriaca sa do rôznych častí sveta, musí prísť do kontaktu so štátmi, v ktorých sa nachádza, a odtiaľ opäť vznikajú nové vzťahy medzi jej mocou a štátnou mocou, ktoré nemožno len presne stanoviť. Všetky tieto rôzne vzťahy týkajúce sa vonkajšieho života cirkvi musia byť určené presnými právnymi zákonmi vo vzťahu k jej vnútornému charakteru. Z hľadiska týchto rôznych vzťahov cirkvi vstupuje do sféry práva najprv ako spoločenský organizmus, ktorý má svoje právne inštitúcie, a potom ako spoločenská jednotka, stojaca vo vzťahu k štátom a rôznym náboženským spoločnostiam. Videli sme, že cirkev má svoju striktne definovanú štruktúru a svoje vlastné zákony, ktorými túto štruktúru chráni, v súlade s účelom, ktorý jej určil Boh; Videli teda, že cirkev je vo svojej existencii nezávislá a nezávislá a jej význam nemožno určiť okolnosťami času a miesta. Z toho prirodzene vyplýva nevyhnutnosť existencie cirkevného práva. Cirkevné právo, ako každé iné právo, sa chápe v subjektívnom a objektívnom zmysle. V subjektívnom zmysle je to súhrn tých charakteristických vlastností práva, ktoré úplne zahŕňajú členov cirkvi, podľa postavenia, ktoré v nej zastávajú, ako spoločenský organizmus, alebo právnické osoby, ktoré v nej môžu existovať. Ako vidno, subjektom práva tu nie je cirkev samotná ako celok, ale jej známi členovia alebo právnické osoby, ktoré sú ako také uznané zákonnou autoritou. Robíme to z toho dôvodu, že cirkev sama o sebe nemôže byť žiadnou právnickou osobou, ako ju definuje filozofia práva, a že cirkev nie je žiadna korporácia, ktorá má svoj pôvod v dohode viacerých záujemcov o určitý subjekt 7. V objektívnom zmysle cirkevné právo predstavujú všetky ustanovenia zákona, ktoré určujú vonkajší život cirkvi ako spoločenského organizmu 8. Cirkevné právo sa nazýva aj kanonické právo. V gréckych školách sa teraz všeobecne nazýva κανονικὸν δίκαιον. Toto prastaré meno je prevzaté zo slova κανών 9, ktoré na začiatku existencie cirkvi označovalo ako jednotlivé, tak aj všetky dohromady prikázania týkajúce sa viery a kresťanského života. Neskôr, keď sa zákonodarná činnosť cirkvi začala širšie rozvíjať, začali sa písané dekréty nazývať kánony, ktoré mali mať význam pozitívnych a všeobecne záväzných zákonov v cirkvi 10. Tým sa kánony líšili od verného cirkevného zvyku (ἐκκλησιαστικὴ συνή11εια) občianskych zákonov. (πολιτικοὶ νόμοι) 12. V súčasnosti je zvykom nazývať kánony tie cirkevné zákony, ktoré sú v pravoslávnej cirkvi obsiahnuté v kánonickej zbierke, napokon sformovanej v poslednej štvrtine 9. storočia, a v rímskokatolíckej cirkvi – v Corpus juris canonici. Názov kánonické právo by sa teda mohlo prijať len vtedy, ak by sa zaoberalo výlučne kánonmi, t. cirkevné zákony vydané pred 9. storočím na Východe, alebo pred uzavretím Corpus juris canonici na Západe. Ale keďže do oblasti súčasného cirkevného práva patria aj mnohé iné zákony neskorších dôb, ktoré neboli zahrnuté do kánonických zbierok, ale boli vydané cirkvou samotnou alebo pre ňu štátnym orgánom, a ktoré nenesú názov kánonov, hoci majú v cirkvi tiež záväznosť, pre označenie zákona platného v cirkvi sa ujal názov cirkevné právo. Z tohto hľadiska je cirkevné právo vecne rozsiahlejšie ako kanonické právo, takže kanonické právo možno považovať za súčasť prvého, hoci za takú základnú časť, na ktorej je úplne založené prvé. Podľa prameňov sa cirkevné právo vo vzťahu k ich hodnote, dobe a pod. delí na: 1) písané (ἔγγραφον, scriptam), kedy boli vydané známe zákony, schválené a písomne ​​stanovené príslušným zákonodarným orgánom, a nepísané (ἄγραφον, nonscriptum), ak sa v cirkvi zachovávalo tradíciou a zvykom. Prvý sa považuje za presný, prísny (τὰ τῆς ἀκριβείας, jus scriptum) a druhý za obyčajný (τὰ τῆς σονηθείας, per consuetudinem); 2) božské (θεῖον, divinum) alebo prirodzené φυσικόν, naturale), ktoré vzniklo spolu so vznikom samotnej cirkvi a je založené na jasne vyjadrenej božskej vôli, a pozitívne (θετικόν, positivum) alebo cirkevné ( Ẻακνστιηηκνστιησσστιησσχιηχός ecclesiasticum), založené na presne stanovených zákonoch cirkvi; 3) všeobecný (κοινόν γενικόν, komúna), ktorý sa zakladá na všeobecných základných zákonoch vydaných pre celú kresťanskú cirkev, a partikulárny (τοπικόν, ἰδικόν, μερικόν, partikulare), ktoré tvoria zákony publikované pri iných súkromných príležitostiach v miestnej cirkvi len pre jednu alebo inú miestnu cirkev13 4) staroveký (ἀρχαῖον, vetus), ktorý pozostáva zo zákonov vydaných v čase pred rozdelením cirkví, a nový, ktorý zahŕňa zákony vydané cirkvou po tomto čase; 5) vnútorný (ἐσωτερικόν, internum), ktorý zahŕňa zákony, ktoré definujú vnútorné právne vzťahy cirkvi, a vonkajší (ἐξωτερικόν, externum), ktorý zahŕňa zákony, ktoré určujú vzťahy cirkvi ako celku, k štátu a k tým, ktorí do nej nepatria. Okrem toho sa právo delí na správne, súdne, trestné atď. Ak je cirkev nezávislou inštitúciou a nezávislou od čohokoľvek pozemského, potom by jej právo malo byť rovnako nezávislé vo všeobecnom systéme práva. Osoba vyvíja svoju činnosť navonok buď ako fyzická osoba, alebo ako príslušník štátu, z čoho vyplývajú určité právne vzťahy tvoriace dve samostatné oblasti práva: súkromné ​​právo (ἰδιωτικὸν δίκακον, jus privatum) a verejné právo (δημόσιον δονονονονονονονονονονονον κὸν δίκακον, jus privatum). To však nevyčerpáva všetky aspekty ľudskej existencie. Od prírody sa človek usiluje o spojenie s Bohom 14. Túto prirodzenú túžbu nemôže uspokojiť ani súkromné, ani verejné, ani žiadne iné ľudské právo. Človek nachádza uspokojenie v jednote s inými ľuďmi preniknutými touto túžbou, v jednote so všetkými, ktorí cítia potrebu vystúpiť z pozemského do nebeského a zjednotiť sa s Bohom. Táto jednota ľudí s takýmito cieľmi na svete vždy existovala a vždy bude existovať, pretože taká je ľudská prirodzenosť. V dávnych dobách sa náboženstvo stotožňovalo s národnými a politickými záujmami a všetky náboženstvá, ktoré vtedy existovali, boli buď národné alebo štátne, obmedzené na tých či oných ľudí, ten či onen štát. Preto zákon týkajúci sa toho alebo toho náboženstva nemohol byť odlišný alebo nezávislý od samotného ľudového alebo štátneho práva oblasti, kde existovalo známe náboženstvo. Jus sacrum u starých Rimanov bolo súčasťou juris publici, ale u Židov to bolo takmer rovnaké jus publicum. Kresťanstvo v tomto urobilo radikálnu zmenu. Nie je viazaná žiadnymi konkrétnymi ľuďmi, tým menej žiadnym konkrétnym štátom. Kresťanská viera je určená pre všetkých bez rozdielu národnosti alebo štátnej štruktúry a ako taká ju nemožno zásadne podriadiť žiadnemu právu, ktoré je determinované národným charakterom určitého národa alebo politickou štruktúrou toho či onoho štátu. Tí, ktorí sa hlásia ku kresťanskému náboženstvu 15, sú medzi sebou spojení do jedného celku, ktorý v podstate kresťanstva nemôže závisieť od žiadneho konkrétneho národného alebo štátneho znaku, a preto musí byť nezávislý. Ak je to tak a nemôže to byť inak, potom kresťanská cirkev, ktorá predstavuje tento náboženský celok na zemi, nemôže byť závislá ani od národných, ani štátnych charakteristík, a preto musí byť nezávislá a mať svoje osobitné právo – cirkevné právo. Cirkevné právo je teda založené na svojich pozitívnych, pôvodných prameňoch, ktoré nepochádzajú z nejakej pozemskej moci, ale z moci Toho, ktorý prišiel z neba, aby založil svoje kráľovstvo na zemi, aby založil cirkev: „Daná mi je,“ hovorí Kristus svojim učeníkom, „všetka moc na nebi i na zemi. vždy, až do skončenia sveta“ (Matúš 28:18–20). Túto moc preniesol na svojich učeníkov, apoštolov, ktorí ju používali v Jeho mene. „Daj aj mne túto moc“ (ἐξουσίαν ταύτην), Šimon sa obrátil na apoštolov, lebo videl, že oni sami ju majú (Sk 8,19). Od apoštolov prešla táto moc na cirkev a tá ju vždy používala tak slobodne a nezávisle ako zakladateľ cirkvi. Mocou tejto jedinej a nijakej inej moci sa ustanovila štruktúra cirkvi na obraz načrtnutý v evanjeliu, zriadili sa v nej bohoslužby, určila sa jej správa, určil sa spôsob života v nej, jedným slovom, boli vydané všetky zákony týkajúce sa cirkevných inštitúcií a tvoriace cirkevné právo. Túto originalitu prameňa cirkevného práva a následne aj práva samotného nám najzrejmejším spôsobom dokazujú jeho dejiny. Z nej vidíme, že práve toto právo samostatne existovalo a rozvíjalo sa celé tri storočia – prvé tri storočia kresťanstva, kedy štát cirkvi nielenže nepomáhal, ale ani neuznával jej právnu existenciu. Keď potom štát vstúpil do zväzku s cirkvou, cirkevné právo nielenže nestratilo nič zo svojej originality, ale rozvíjajúc sa na svojich už ustálených základoch ovplyvnilo dokonca štátne a občianske právo a prispelo k premene oboch, ako aj celého spoločenského života vtedajšieho sveta 16. Z toho, čo bolo povedané, je zrejmé, že keďže existujú rôzne právne vzťahy, v ktorých môže byť človek buď ako jednotlivec, alebo ako člen štátu, alebo ako člen cirkvi - a tieto vzťahy jednotlivo sa od seba zásadne líšia -, musia existovať tri samostatné oblasti týchto právnych vzťahov, teda samotné právo treba rozdeliť na súkromné právo, verejné právo a cirkevné právo, a teda postavenie súkromného práva vo všeobecnom práve je vo všeobecnom práve súkromnom ako samostatné1. . Už zo samotného postavenia cirkvi a zmyslu jej zákona vyplýva, že je potrebné tento zákon prezentovať tak, aby bola viditeľná jeho organická jednota a základná myšlienka, ktorá ho oživuje. Čo najpresnejšie podanie právnych predpisov, ktoré toto právo zakladajú, vo vzťahu k dôležitosti zdroja alebo poradia času ich vydania, najúplnejší výklad týchto predpisov, podľa tohto poradia, čo najdôkladnejšie vysvetlenie ich významu - to všetko a ďalšie podobné diela by priniesli, ako v skutočnosti priniesli, veľa výhod pre pochopenie tých istých predpisov. Ale zároveň by bolo stále nemožné preniknúť do samotného ducha práva; celá harmónia, ktorá v ňom vládne, by zostala nepochopiteľná, a čo je obzvlášť dôležité, nebol by jasný vnútorný zmysel a hlavný princíp práva. V dôsledku toho a vzhľadom na veľký význam inštitúcií, ktorých sa toto právo týka, je potrebné, aby všetok materiál, z ktorého sa skladá, bol podrobený vedeckému spracovaniu a prezentovaný tak, aby všetko, čo je v ňom obsiahnuté, bolo podané úplne, jasne a v takom spojení, aby bolo vidieť základ všetkého a ako všetko plynie z jedného základného princípu a všetko smeruje k jednému konkrétnemu cieľu. Takáto systematická prezentácia všetkého, čo cirkevné právo obsahuje, tvorí vedu cirkevného práva. Už samotný pozitívny charakter cirkvi určuje kladný charakter vedy o cirkevnom práve, čo v dôsledku vylučuje akékoľvek subjektívne špekulácie, čo je okrem vzbudzovania nedôvery v samom sebe aj nevhodné, keď máme na mysli prezentáciu presne definovaných a ustálených zákonov. V druhej polovici 18. storočia na Západe vznikli pokusy aplikovať na cirkevné právo racionalistickú metódu, aby sa toto právo bez ohľadu na pozitívne pokyny cirkvi predkladalo podľa zákonov rozumu - ľudský rozum bol sudcom cirkevných inštitúcií, ktorými sa cirkevné právo zaoberá 18. Aké je to samo osebe neprirodzené a ako by sa napokon malo o tom samotnú ničiť právnu budovu cirkvi, ba dokonca aj cirkev. Tento filozofický či prirodzený cirkevný zákon, ako ho niektorí definovali, zvrhli nielen rímskokatolíci, ale aj protestantskí kanonisti 19 a žiadny seriózny spisovateľ teraz nezačína s bývalými pokusmi o zostavenie takéhoto zákona. Z pojmu veda cirkevného práva je zrejmá samotná úloha tejto vedy. Musí ukázať vznik a vývoj cirkevného práva, naznačiť, čo tvorí jeho nemenný základ, aby sa prostredníctvom právnej logiky a zákonov dejín stanovilo kritérium na posúdenie toho, do akej miery sa môže niečo existujúce v cirkevnej štruktúre v závislosti od miestnych okolností zmeniť; potom musí poskytnúť solídny základ pre kritiku miestneho cirkevného práva a naznačiť, v akom vzťahu sa stavia k základným inštitúciám cirkevného života, a napokon poučiť o tom, ako sa má cirkev spravovať vo vzťahu k jej samotnému účelu 20. Veda o cirkevnom práve môže túto úlohu riadne splniť len vtedy, keď stanoví, čo tvorí jej podstatný obsah ako právnej vedy, pričom si bude naďalej zachovávať svoju nezávislosť vo vzťahu k teologickým a iným právnym vedám. Videli sme, čo je všeobecnou úlohou cirkvi (§1). Ak sa pozrieme osobitne na túto všeobecnú úlohu cirkvi, uvidíme v nej dve stránky, ktoré síce spolu úzko súvisia a sú neoddeliteľné, predsa len navonok sú navzájom odlišné. Jeden definuje postavenie, v ktorom musí človek vždy zotrvať vo vzťahu k Bohu, aby sa stal účastníkom dobra, ktoré mu zjavuje evanjelium. Druhá označuje postavenie, ktoré si človek ako člen cirkvi musí zachovať vo vzťahu k samotnej cirkvi vo všeobecnosti a ku každému jej členovi osobitne. V prvom prípade má cirkev milosťou naplnené prostriedky, ktoré zmierujú človeka s Bohom a vedú ho k dosiahnutiu večného dobra, a preto sa v evanjeliu nazýva „kráľovstvo, ktoré nie je z tohto sveta“; v druhom prípade predstavuje spoločnosť ľudí na zemi, ktorá má svoj špecifický cieľ, sociálny organizmus, ktorý žije a vyvíja sa podľa vlastných špecifických zákonitostí. V tomto druhom prípade je cirkev predmetom vedy cirkevného práva, pričom v prvom ohľade sa ňou zaoberajú teologické vedy. Ak teda veda cirkevného práva chce v podstate vyčerpať svoj predmet a ukázať v celom rozsahu organizmus cirkvi taký, aký je; ak chce byť originálnou vedou s vlastným špecifickým cieľom – systematicky vysvetľovať právne vzťahy v cirkvi, musí mať na zreteli len to, čo sa týchto právnych vzťahov týka, pričom zo svojej pôsobnosti vyňala všetko, čo do nej priamo nepatrí. Cirkevné právo sa vo svojom najvyššom základe týka viery aj morálky, ale mýlilo by sa, keby sa zaviazalo vysvetľovať aj túto vieru, aj túto morálku spolu s právom cirkvi, lebo potom by došlo k takému zmätku, že by mu sotva niekto porozumel, a právo samo by prestalo byť tým, čím by zo svojej podstaty malo byť – prestalo by byť právnou vedou. Čo je úlohou vedy cirkevného práva, sme si už povedali. Pre túto úlohu musí veda cirkevného práva rozdeliť všetky inštitúcie, ktoré v cirkvi existujú, na tie, ktoré majú právny význam, a tie, ktoré nemajú, a potom sa zaoberať len tými prvými, ostatné ponechať iným vedám. Napríklad medzi siedmimi sviatosťami, ktoré uvádza dogmatická teológia, je aj svätenie oleja (τὸ ἐοχέλαιον). Toto je božské ustanovenie a je užitočné pre spásu ľudí; napriek tomu sa ňou veda cirkevného práva nebude samostatne zaoberať, keďže na prijímanie tejto sviatosti neexistuje žiadna právna úprava a jej samotné prijatie či neprijatie nebude mať v cirkvi žiadne právne následky. Rovnako v niektorých cirkevných inštitúciách, ktoré majú náboženský aj právny význam, bude musieť veda cirkevného práva striktne rozlišovať medzi prvou a druhou a ponechajúc náboženskú stránku známej inštitúcie iným vedám, sama sa bude zaoberať len druhou, právnou stránkou. Napríklad krst podľa kresťanského učenia oslobodzuje človeka od prvotného hriechu a zmieruje ho s Bohom. Táto náboženská stránka sviatosti krstu má pre právo druhoradý význam, keďže pre neho je v tejto sviatosti hlavné, že človek krstom získava cirkevnú spôsobilosť na právne úkony; preto právo dbá len na to, či sa zachovali ustanovenia zákona o prijímaní tejto sviatosti a či sa prostredníctvom nej človek stal v podstate plnoprávnym členom cirkvi. Ak veda cirkevného práva striktne nerozlišuje právnu stránku známych cirkevných inštitúcií od náboženskej, ak svoju pozornosť nevenuje výlučne prvej, druhú prenecháva teologickým vedám, nikdy nesplní svoju vlastnú úlohu a nestane sa originálnou právnou vedou. Vedecké podanie cirkevného práva bolo a môže byť rôznorodé, podľa toho, ako tento zákon človek chápe a o aký cieľ sa usiluje. Encyklopédie práva uvádzajú viaceré spôsoby prezentácie: empirický, historický, filozofický, historicko-filozofický a historicko-dogmatický. Prvé tri - ak by naša veda chcela prezentovať svoj predmet výlučne na jednom alebo jednom z nich - nemôžu samy o sebe uspokojiť nami naznačenú úlohu vedy cirkevného práva (§ 5). Pri empirickej metóde musí človek venovať pozornosť výlučne vonkajšej stránke práva a týkať sa iba existujúceho práva bez toho, aby sa pustil do akéhokoľvek skúmania jeho pôvodu a základu hlavného princípu. Historická metóda sama o sebe je uspokojivá, ale aby bola užitočná pre vedu, musí sa kombinovať s inými, inak, ak sa jej budeme držať, nedokážeme pochopiť vnútornú silu samotného práva a namiesto toho, aby sme o ňom niečo dogmaticky tvrdili, budeme ho musieť posudzovať na základe historickej nevyhnutnosti. Samotná filozofická metóda je jednostranná, pretože jej dodržiavaním nemôžeme dosiahnuť pravdivé poznanie ani vzniku a vývoja práva, ani jeho pozitívneho významu; ale, čo je obzvlášť dôležité, môže ľahko viesť k subjektivite v súdoch a vytvárať akési „filozofické“ alebo prirodzené cirkevné právo (§ 5). Štvrtá, historicko-filozofická metóda, mala v praxi viac-menej opodstatnenie, aj keď s filozofickým prvkom v tejto metóde treba narábať veľmi opatrne, aby človek zostal na pevnej zemi a nezmenil dogmu zákona. Zdá sa nám, že zo všetkých uvedených metód je najspoľahlivejšia posledná, a to metóda historicko-dogmatická; jej opodstatnenie možno vidieť zo zadanej úlohy, ktorú by v našom chápaní mala spĺňať veda cirkevného práva 21. Vzhľadom na praktickú povahu, s ktorou by sa mala naša veda predovšetkým vyznačovať, a vzhľadom na skutočnosť, že sa neobmedzujeme len na miestnu cirkev, ale zahŕňame všetko, a každá z týchto cirkví má okrem všeobecného kánonického práva, ktoré je jej základom, aj svoje samostatné právo - v dôsledku toho všetkého, po všeobecnom pozitívnom učení o jednotlivých cirkevno-právnych inštitúciách, obraciame teraz našu pozornosť na zákonné ustanovenia, že cirkevno-právne predpisy obraciame na všeobecné právne predpisy. sily v jednotlivých miestnych cirkvách. Tieto súkromné ​​pokyny sa netýkajú základných právnych základov, ale prevažne administratívnej stránky cirkevného života a sú si v mnohom podobné; Nebudeme ich preto podrobne citovať pri každej otázke, ale urobíme to len v tých prípadoch, keď sa známe inštrukcie týkajúce sa danej problematiky od seba trochu odlišujú a keď je vo vonkajšej štruktúre tej či onej miestnej cirkvi zreteľnejšia zvláštnosť. Veda cirkevného práva čerpá svoj obsah z prameňov, ale svojou povahou a predmetom stojí v spojení s inými jednotlivými vedami, ktoré jej slúžia ako pomocné vedy. Patria sem známe teologické, historické a právne vedy. 1. Z teologických vied 22 pomocných pre cirkevné právo sú: a) exegéza Starého a Nového zákona 23; b) dogmatika 24; c) morálna teológia 25; d) cirkevné dejiny 26 a e) pastoračná teológia 27. 2. Historické vedy: a) archeológia 28; b) diplomacia 29; c) chronológia 30 a d) geografia a štatistika 31. 3. Právne vedy. Ak teologické a historické vedy veľkou mierou prispievajú k vede o cirkevnom práve, potom sú pre ňu o to dôležitejšie právne vedy, s ktorými je v úzkom spojení a prostredníctvom ktorých sa dosahuje správne pochopenie jeho významu a predstavenie ako samostatnej právnej vedy. Bez dôkladnej znalosti známych právnych vied a bez dobrej právnickej prípravy bude možné študovať cirkevné právo len po jeho praktickej stránke, nie však po stránke vedeckej. V dôsledku toho sa do popredia dostáva: a) filozofia práva, ktorá dáva pojem najvyššie princípy práva 32. b) rímske právo, s ktorým je cirkevné právo neoddeliteľne späté. Na začiatku cirkvi, keď cisári ešte neboli kresťanmi, sa už členovia cirkvi ako rímski občania museli v určitých veciach riadiť známymi pokynmi cisárov. Po prijatí kresťanstva nadobudlo rímske, presnejšie grécko-rímske právo v cirkvi väčší význam. Vo všetkých právnych veciach, o ktorých cirkev ešte nemala svoje dekréty, postupovala podľa predpisov občianskeho práva a v tomto zákone nájdeme množstvo dekrétov o rôznych otázkach cirkevného života. Otvorme si aspoň Theodosiov kódex a nájdeme tam celú knihu (XVI.), ktorá predstavuje zákony: de fide catholica, de episcopis, ecclesiis et clericis, de monachis, de his, qui de religione contendunt, de haereticis, ne s. baptisma iteretur de apostatis, de judaeis, coelicolis et samaritanis, de paganis sacrificiis et templis, de religione. Vezmime si Justiniánov kódex (repetitae praelectionis) a v prvej knihe nájdeme až trinásť kapitol (tituli), ktoré výlučne obsahujú zákony o predmetoch kresťanskej viery a cirkvi: de summa trinitate, de sacrosanctis ecclesiis, de episcopis et clericis et orphanotrophis, depalient deeppiscophis a nepalient de episcopis. iteretur, de apostatis atď. Ak si zoberieme poviedky (novellae constitutiones) od Justiniána, uvidíme medzi nimi mnohé, ktoré sa zaoberajú rovnakými problémami: tretia - o kostaninopolskom duchovenstve a iných cirkvách, piata - o kláštoroch, šiesta - o biskupoch, presbyteroch a diakonoch, po siedmej nájdeme príbehy o správe majetku kostola atď. Justinián: Justína, Tiberius, Heraclius atď. A väčšina z týchto zákonov štátnej moci bola zahrnutá do kanonických zbierok a stali sa, ako sa hovorilo, leges canonisatae. Takmer polovica slovanského kormidelníka obsahuje práve zákony, ktorými sa cirkev riadila. Tieto zákony sa vyznačovali svojou kompetenciou vo všetkých záležitostiach cirkevnej správy, o ktorých cirkevná vrchnosť nevydávala presné zákony, ako je možné vidieť na mnohých príkladoch z dávnych i neskorších čias. Okrem toho samotné cirkevné právo vypracovali slávni kanonici na základe grécko-rímskeho práva. Rímske inštitúcie (institutiones) slúžili ako vzor pre kantonistov až do novoveku. Komentátori kánonov vo svojich prácach venovali pozornosť už pandectas (pandectarum seu digestorum libri) v rímskom práve a najvýznamnejší z východných komentátorov kánonov Balsamon sa vo svojej práci zameral výlučne na veľkú kompiláciu grécko-rímskeho práva, vydanú pod názvom „bazalka“ (Basilicorum libri LX). Po tomto všetkom sa nám zdá úplne jasné, aké dôležité by malo byť rímske právo pre cirkevné právo, ako pomocnú vedu 33. c) Židovské právo pre cirkev má tiež veľký význam, keďže mnohé z predpisov mojžišovského zákonodarstva prešli aj do kresťanskej cirkvi, a keďže sám zakladateľ cirkvi nám hovorí, že neprišiel staroveký zákon zničiť, ale naplniť (Mt 34,17 môže slúžiť ako pomocná slovanská veda pre cirkevné právo). Slovanov, aspoň do tej miery, že dokáže vysvetliť niektoré črty v živote slovanskej pravoslávnej cirkvi – črty, ktoré napríklad grécka cirkev nemá 35. Napokon e) právo jednotlivých štátov, v ktorých pravoslávna cirkev existuje. Okrem týchto vied je pre štúdium a prezentáciu cirkevného práva určite nevyhnutná znalosť jazykov, najmä stredovekej gréčtiny 36. Jednou z najťažších otázok je otázka: v akom poradí predložiť všetok materiál cirkevného práva, aby boli uspokojené požiadavky a ciele vedy cirkevného práva. Stačí sa len pozrieť na závažnosť kritiky niektorých kanonických teoretikov, keď hovoria o rôznych systémoch našej vedy, s ktorými nesúhlasia, a na takmer zaujatosť pri obhajovaní ich systému, aby sme videli, aká ťažká je táto otázka o systéme. Závisí to od absencie jedného špecifického systému, v dôsledku čoho si každý usporiada materiál podľa vlastného uváženia a chápania, mysliac si, že toto usporiadanie najlepšie vyhovuje úlohe samotnej vedy. Až v modernej dobe sa v tomto prípade ukázalo, že sa zdá, že existuje prístup k akejsi jednote, aspoň v hlavnom rozdelení. Prvé práce o cirkevnom práve spočívali v uvádzaní ustanovení zákona v chronologickom poradí a ich zoskupení buď podľa významu prameňov, alebo podľa predmetov, ktorým sa venujú. Ale keďže v dielach tohto druhu neexistovala vnútorná organická jednota, je prirodzené, že tieto diela nemohli mať vedecký význam. Zdanie systému sa prvýkrát objavilo v 12. storočí na Západe, keď Bernard z Pávie vydal svoju kánonickú zbierku, ktorá ju rozdelila do piatich hlavných častí, označených piatimi špeciálnymi výrazmi: sudca, súd, duchovenstvo, manželstvo a zločin 37. Prvá časť stanovuje náuku o nositeľoch cirkevnej autority, druhá - o súdnom konaní, tretia - o duchovenstve, o právach a povinnostiach cirkvi - štvrtá - o duchovenstve, zločinoch a povinnostiach cirkvi. tresty. Presne povedané, neexistoval tu žiadny systém, pretože nebolo viditeľné žiadne vnútorné spojenie, ktoré by sa dalo použiť na pochopenie toho, ako tieto jednotlivé časti navzájom plynú a aká je hlavná vodiaca myšlienka, ktorá ich spája. Na Západe sa však cirkevné právo vyučovalo podľa tohto systému niekoľko storočí. Spolu s týmto systémom vznikol na Západe nový systém, vypožičaný z Justiniánových inštitúcií, podľa ktorého sa cirkevné právo začalo deliť na tri časti: osoby, predmety a úkony 38. Prvá časť načrtla osobné právo, ktoré sa týkalo konkrétne kléru; druhá sa zaoberala predmetmi bohoslužby a majetkovým právom a tretia občianskym a trestným konaním. Toto rozdelenie navrhol vo svojej práci o cirkevnom práve v Χ 5. storočí Paul Lancelot 39 . Tento systém je sám osebe oveľa lepší ako prvý, pretože hlavné body cirkevného práva sa týkajú práve tých troch subjektov, na ktoré sa tento systém delí, len sa dá len ťažko realizovať, a preto je teraz úplne opustený. Naše storočie nabralo novú cestu. Keď odsúdil oba tieto systémy, namiesto nich predložil tie, ktoré sám vyvinul. Jediná škoda je, že nezaviedol jeden konkrétny systém, ktorý by mohol byť skutočne smerodajný pre každého; Potom by tu nebola taká nudná rozmanitosť, akú nám predkladajú nové práce o cirkevnom práve, pretože môžeme s istotou povedať, že v súčasnosti existuje toľko systémov na prezentáciu vedy o cirkevnom práve, koľko je ľudí, ktorí sa zaoberali prezentáciou tejto vedy. Takže otázka systému vedy cirkevného práva ešte nie je vyriešená; jeho riešenie je ponechané na budúce časy a závisí od pochopenia predmetu našej vedy slávnym spisovateľom. S náležitou pozornosťou sme sledovali nemalé množstvo najlepších systematických prác o cirkevnom práve modernej doby 40, no napriek tomu sme sa nemohli rozhodnúť nasledovať výlučne niektorý z týchto systémov, ba ani osvojiť si všetky oddelenia, ktoré predstavujú. Prijali sme taký systém, ktorý sa nám v našom chápaní zdal najprirodzenejší a úplne vyčerpávajúci zo svojho predmetu – totiž v súlade s naším cieľom sme upriamili pozornosť na celý organizmus cirkvi a položili sme si otázku, ako je tento organizmus prispôsobený, čo ho drží pohromade a aký je život, ktorý ho oživuje. Analýza existujúcich systémov nám ukázala tri aspekty, ktorým by mala venovať pozornosť najmä veda cirkevného práva, a to: cirkevnú štruktúru, cirkevnú správu a cirkevný život. A keďže poznanie celého cirkevného zboru je založené na pozitívnych zákonitostiach, ktoré určujú tak štruktúru, ako aj riadenie, tak aj život cirkvi, z toho vyplýva potreba v úvodnej časti hovoriť o prameňoch, z ktorých tieto zákony vzišli, a o zbierkach, v ktorých sú tieto pramene zhromažďované. V záverečnej časti je potrebné naznačiť vzťah cirkvi k štátu a k vyznávačom iných náboženstiev – vzťah, v ktorom k nim vystupuje ako samostatná právna jednotka. Považujeme za vhodné porozprávať sa o tejto problematike, ktorej sa väčšina kanonikov venuje hneď na začiatku, v úvodnej časti, na konci, pretože hlboko preniká do právneho života východnej cirkvi a môže byť úplne pochopiteľná až vtedy, keď sa komplexne preštuduje samotný orgán cirkvi. Preto delíme našu vedu na päť oddielov, a to: I. pramene cirkevného práva a zbierky, v ktorých sú obsiahnuté, II. štruktúra kostola, III. cirkevná správa, IV. život cirkvi, a V. vzťah cirkvi k štátu a k tým, ktorí do neho nepatria. Dodnes neexistuje kniha v žiadnom jazyku, v ktorej by bol zákon platný v súčasnosti v pravoslávnej cirkvi uvedený v náležitej úplnosti. Existuje však niekoľko kníh, ale všetky sú neúplné, pretože buď nie sú dokončené, alebo sa zaoberajú iba právom miestnej cirkvi. Na tomto základe musíme povedať, že veda o pravoslávnom cirkevnom práve ešte nie je rozvinutá a je len v plienkach. Ale ak to hovoríme o úplných systémoch pravoslávneho cirkevného práva - a musíme povedať, že je to skutočne tak - potom to nemôžeme povedať o súkromných oddeleniach tohto práva, pretože mnohé z nich už boli starostlivo vyvinuté. Ak by sa teda teraz niekto chcel pustiť do predstavovania kompletnej vedy o pravoslávnom cirkevnom práve, nemal by potrebu na týchto častiach veľa pracovať, keďže ich ostáva už len zobrať hotové a začleniť do svojho systému. Tu sú na prvom mieste diela ruských kanonikov, publikované buď v samostatných knihách, alebo vytlačené v rôznych akademických periodikách, ako napr. napr. diela zosnulého archimandritu Jána (neskoršieho smolenského biskupa), ktorého možno nazvať otcom novej vedy pravoslávneho cirkevného práva; potom práce profesora Moskovskej univerzity A. S. Pavlova a niektorých ďalších. Niektoré konkrétne odbory našej vedy sa rozvinuli aj na Západe a v tomto prípade máme niekoľko kanonických prác, založených na primárnych prameňoch a tak objektívnych, že ich možno považovať za vzácny doplnok k systému pravoslávneho cirkevného práva: také sú diela slávneho byzantského učenca Zachariáša z Lingenthalu, vtedy dielo bývalého profesora Viedenskej univerzity a teraz manažéra cisárskej knižnice Dr. Chizha vo Viedni a niektorých ďalších. Odhliadnuc od všetkého tohto množstva článkov a kanonických pojednaní publikovaných v rôznych akademických časopisoch, uvedieme tu v poradí nám známe práce o pravoslávnom cirkevnom práve, publikované v samostatných publikáciách, a vo všeobecnosti všetko, čo sa týka tohto práva. I. Eseje o dejinách práva, jeho prameňoch, disciplíne a pod. F. A. Biener, De collectionibus canonum ecclesiae graecae. Verol., 1837. F. A. Biener, Das kanonische Recht der griechischcn Kirche. Drážďany, 1833. F. A. Biener, Geschichte der Novellen Justinian's. Berlín, 1824. C. E. Zachariae, Historiae juris graeco-romani delineatio. Cum appendice ineditorum. Heidelbergae, 1839. E. Zachariae von Lingenthal, Die griechischen Nomokanones. Petrohrad, 1877. E. Zachariae von Lingenthal, Die Handbücher des geístlichen Rechts aus den Zeiten des untergehenden byzantiniseben Reiches und der türkischen Herrschaft. Petrohrad, 1881. E. Zachariae von Lingenthal, Ueber der Verfasser und die Quellen des (Pseudo-Photinianischen) Nomocanon v XIV Titeln. Petrohrad, 1885. E. Zachariae von Lingenthal, Geschichte des griechisch-römischen Rechts. II Aufl., Berlín, 1877. J. S. Drey, Neue Untersuchungen über die Coustitutionen und Kanones der Apostel. Tubingen, 1832. P. de Marca, Dissertatio de veteribus collectionibus canonum (Andr. Gallandi, De vetustis canonum collectionibus dissertationum sylloge. Venet., 1778). Petra. et Hieron. Ballerini, De antiquis tum editis, tum ineditis collectionibus et collectibus canonum (ibid). Z. Bern. dodávka. Espen, De antiquis canonum codicibus (Komentár. in canones. Colon. Agripp., 1775). J. Krabbe, De codice canonum, qui apostolorum nomine circumferuntur. Gott., 1829. J. B. Pitra, Des canons et des collections canoniques de ľeglise grecque. Paríž. 1858. J. A. B. Mortreuil, Histoire du droit byzantin. 3 obj. Paríž, 1843–46. C. W. E. Heimbach, Griechisch-römisches Recht (Ersch u. Gruber, Allgem. Encyklopädie der Wissenschaften und Künste. I Sect., Bd. 86 und 87). J. W. Bickell, Geschichte des Kirchenrechts. I Band. Giessen, 1843. F. Maassen, Geschichte der Quellen und der Litteratur des canon. Rechts. I Band. Gratz, 1870. L. F. Spittler, Geschichte des kanonischcn Rechts bis auf die Zeiten des falschen Isidorus. Halle, 1778. J. Doujat, Praenotionum canonicarum libri quinque, quibus sacri juris atque universi studii ecclesiastici principia et adminicula enucleantur. Vcnet., 1717. C. J. Hefele, Conciliengeschichtc. II Aufl. Freiburg im Breisg., 1873–87, 8 Bd. L. Ellies du Pin, De antiqua ecclesiae dissertationes historicae. Dvojbodka. Agripp., 1691. P. de Marca, De concordia sacerdotii et imperii. Paríž, 1704. L. Thomassin, Vetus et nova ecclesiae disciplina circa beneficia et beneficiarios. 9 zv. Magont, 1787. Dr. H. Achelis, Die ältesten Quellen des orientalischen Kirchenrechts. Lipsko, 1891. Prof. Malnory, La collection canonique des Statuta Ecclesiae antiqua. Paríž, 1891. O. X. Funk, Die apoštol. Constitutionen. Roffenburg, 1891. O. X. Funk, Das achte Buch der apostol. Constitutionen und die verwandten Schriften. Tubingen, 1893. Dr Friedr. Lauchert, Die Kanones der wichtigsten altkirchlichen Concilien nebst den apostol. Kanones. Lipsko, 1896. K. A. Nevolin, O stretnutiach a vedeckom spracovaní cirkevných zákonov v Grécku a Rusku (Kompletné práce, zväzok VI, Petrohrad, 1859). B. Rosenkampf, Recenzia knihy kormidelníka. Petrohrad, 1839. A. Pavlov, Nomokánon pri Veľkom Trebníku. Odesa, 1872. Al. A. Tyazhelov, Zákony gréckych cisárov vo vzťahu k cirkvi po Justiniánovi. Moskva. 1876–77. N. Zaozersky, Historický. prehľad prameňov práva pravoslávnej cirkvi. Moskva, 1891. N. Zaozersky, Právo pravoslávnej cirkvi ako predmet špeciálnej právnej vedy. Moskva, 1888. N. Iľjinský, Syntagma Matúša Vlastára. Moskva, 1892. M. Krasnozhen, Tlmočníci kán. práva východnej cirkvi. Moskva. 1892. M. Πότλης , Εἰσαγωγικὸν μάθημα εἰς τὸ ἐκκλησιαστικὸαν διίσ΂αστικὸαν δινίφ΂αν διθημα ἀνατολικῆς ἐκκλησίας. Ἐν Ἀθήναις, 1856. Konšt. Popovici jun. Fôntânele si Codicii dreptului bisericescu ortodoxu. Cernauti. 1886. N. Milash, O kanonikoch pravoslávnej cirkvi. Nový Sad. 1886. N. Milash, Savinska Kpmchija. Zadar, 1884. N. Milash, Codex canonum ecclesiae africanae. Zadar, 1881. II. Systematické eseje. Evfimy Ioannovič, Počiatky cirkevného práva starovekej východnej cirkvi podľa knihy kormidelníkov. Kniha I. Novi Sad, 1841. Kniha II, 1847 (Principia juris ecclesiastici veteris orthodoxae orientalis ecclesiae secundum comune Directorium). Archim. Ján, Skúsenosti z kurzu cirkevného práva, zväzok I. dve vydania. Petrohrad, 1851. Prot. Skvortsov, Poznámky k cirkevnému právu, vyd. II. Kyjev, 1857. N.K. Sokolov, Z prednášok cirkevného práva, dve vydania. Moskva, 1875. A. Albov, Krátky kurz prednášok z cirkevného práva. Petrohrad 1882. M. I. Bogoslovsky, Kurz všeobecného cirkevného práva. Lekcie pre študentov cisárskej právnickej školy. Moskva. 1885. P. Lashkarev, Cirkevné právo v jeho základoch, druhoch a prameňoch. Kyjev. 1886. I. S. Berdnikov, Krátky kurz cirkevného práva pravoslávnej grécko-ruskej cirkvi. Kazaň, 1888 a Dodatok ku kurzu. Kazaň. 1889. N. S. Suvorov, Kurz cirkevného práva, 2 zväzky, Jaroslavľ, 1889–90. V. G. Pevtsov, Cirkevné právo. Petrohrad, 1892. M. A. Ostroumov, Esej o pravoslávnom cirkevnom práve (úvod). Charkov, 1893. Andr. von Schaguna, Compendium des kanonischen Rechtes der einen heiligen, allgemeinen uud apostolischen Kirche. Aus dem Romanischen übersetzt von Dr. Alois Sentz. Hermannstadt, 1868 (ruský preklad: Stručné zhrnutie kánonického práva. Petrohrad, 1872. Srbský preklad s niektorými zmenami v belehradskom duchovnom časopise s „Pravoslávím“ na roky 1871 a 1872). N. Ruzhichiħ, nomokánon cirkvi Srpske. Kniha I. Teória kánonického práva. Beograd. 1882. Ἰ. Παππαλουκα Ἐὐταξίου τοῦ κανονικοῦ δίκαιου τῆς ὀρθοδόξου ἀνατου ἀνατου ἀνατςου ἀνατςου δίκαιου ἐκκλησίας τὰ περὶ ἱερατικῆς ἐξουσίας . Τεῦχ. ja. Ἐν Ἀθήναις, 1872. Zo západných autorov poznáme štyroch, z ktorých traja vo svojich právnych systémoch hovoria v známych častiach o pravoslávnom cirkevnom práve a jeden v samostatnej knihe predstavuje štruktúru a najnovší stav cirkví na východe. Fred. Walter, Lehrbuch des Kirchenrechts aller christliehen Confessionen. XIV Ausgahe besorgt vom Herm. Gerlach. Bonn, 1871. Dr Fried. H. Vehring, Lehrbuch des katholischert, orientalischen und protestantischen Kirchenrecbts. III Auflage. Freib. im Breisg., 1893. O. Kunstmann, Grundzüge eines vergleichenden Kirchenrechtes der christlichen Confessionen. Mníchov. 1867. Dr. Isidor Silbernagl, Verfassung und gegenwärtiger Bestand sämmtlicher Kirchen des Orients. Eine canonistisch-statistische Abhandlung. Landsbut. 1865. III. Eseje týkajúce sa práva jednotlivých miestnych cirkví. F. Kurganov, Riadiaca štruktúra v cirkvi Gréckeho kráľovstva. Kazaň. 1871. A. Pavlov, Pôvodný slovansko-ruský nomokánon. Kazaň. 1869. A. Pavlov, Právne knihy. Petrohrad, 1885. P. Zagovorsky, O rozvode podľa ruského práva. Charkov. 1884. A. D. Sposobin, O rozvode v Rusku. Moskva. 1881. N. Kalachov, O význame kormidelníkov v systéme staroruského práva. Moskva, 1850. T. Barsov, Synoda vo svojej minulosti. Petrohrad, 1896. Metropolita Michal, Pravoslávna cirkev Srbska v Srbskom kniežatstve. Beograd. 1874. Teofan Živkoviħ, Srbska národná tsrkva na kanonicko-historickom temelyu svom. Temišvár, 1868. Ev. Ioannovich, O sudcoch svätých východných koncilových a apoštolských cirkví, aj v rakúskych mocnostiach. Karlstadt, 1844. (Jos. Jireček) Actenmässige Darstellung der Verhältnisse der griechisch n. u. Hierarchia v Oestcreich. Viedeň, 1861. J. Helfer, Die Rechte und Verfassung der Akatkoliken in Oesterreich. Viedeň, 1827. Dr. Radoslav von Radić, Die Verfassung der ortodox-katholischen Kirche bei den Serben in Oesterreich-Ungarn. Ja Theil. Das oberste Kirchenregiment. Werschetz, 1877. Magister Emilian Edler von Radić, Die Verfassung der orthodox-serbischen u. ortodoxno-rumänischen Particular-Kirchen v Österreich-Ungarn, Srbsko a Rumunsko. Ja Buch. Die Verfassung der ortkodox-serbischen Particular-Kirche von Karlovitz. Praha, 1880. Dr. Emilian Edler von Radić, Die ortodoxne-orientalischen Particularkirchen in den Ländern der ungarischen Krone. Eine rechtwissenschaftliche Abhandlung. Budapešť, 1886. Vlad. Girgas, Práva kresťanov na východe podľa moslimských zákonov. Petrohrad, 1865. N. Suvorov, Stopy západného katolíckeho práva v pamiatkach starého ruského práva. Jaroslavľ, 1888 a 1893. A. Pavlov, Nepublikovaná pamiatka ruského cirkevného práva. Petrohrad, 1890. A. Pavlov, Imaginárne stopy katolicizmu. vplyv v antických pamiatkach južných Slovanov. a ruského cirkevného práva. Moskva, 1892. N. Milasch, Synodal-Statut der gr.-or. Metropolie der Bukowina und Dalmatien vom 24. augusta 1884. Mit Erläuterungen. Mainz, 1885. IV. Eseje o súkromných paragrafoch cirkevného práva. Curopalatae, De Officialibus palatii Constantinopolitani et officiis magnae ecclesiae. Lugdun., 1587. Dr. Jos. Zhishman, Das Eherecht der orientalischen Kirche. Viedeň, 1864. Dr. Jos. Zhishman, Die Synoden und die Episcopal-Aemter in der morgenländischen Kirche. Viedeň, 1867. Dr. J. Zhishman, Das Stifterrecht in der morgenländischen Kirche. Viedeň, 1888. Dr Js. Silbernagl, Das Eherecht nach den Gcsctzen der griechischen Kirche. Habil.-Schr. Mníchov, 1862. Klein de Szád, Dissertatio canonica de matrimonio juxta disciplinam graecae orientalis ecclesiae. Vindob., 1781. Theod. Mandics, Dissertatio de causis connubinm discindentibus secundum canones ecclesiae orientalis et leges imperiales byzantinas. Lipsko, 1849. Joan. Hadschits, Dissertatio de causis matrimonium dissociantibus juxta disciplinam orthodoxae ecclesiae Christi orientalis. Budae, 1826. E. Moy de Sons, Das Eherecht der Christen in der morgenländischen und abendländischen Kirche bis zur Zeit Carls des Grossen. Regensburg, 1833. K. Kuzmány, Handbnch des allgemeinen und österreichischen evangelisch-protestantischen Eherechtes mit durchgängiger Berücksichtigung des Eherechtes anderer christlichen Confessionen. Viedeň, 1860. P. De Smedt, Ľorganisation des églises chrétiennes jusq'au milieu du III sieclc. Paríž, 1891. K. Ῥ άλλη, Περὶ ἀπαλλοτριώσεως τῆς ἐκκλησιαστκῆς περτουσίατςθκίαϸθ δίκαιον τῆς ὀρθοδόξου ἀνατολικῆς ἐκκλησίας . Ἐν Ἀθήναις, 1893. N. Zaozersky, O posvätnej a vládnej moci a o formách organizácie pravoslávnej cirkvi. Moskva, 1891. I. Berdnikov, O adopcii pri krste a o duchovnom príbuzenstve ako prekážke manželstva. Kazaň, 1892. A. Pavlov, O nástupníctve a duchovnom príbuzenstve. Moskva, 1893. A. Zavyalov, O manželstve a manželskom rozvode. Petrohrad, 1892. N. sa obáva, Manželstvo, uvažované vo svojej podstate a z formy jeho uzavretia. Charkov, 1893. P. Krimenetsky, Kresťanská náuka o kráľovskej moci. Myšlienky Metropolitan. Moskovský filaret. Moskva, 1888. Alexy, litovský arcibiskup, Navrhol reformu cirkevného súdu. 2 čísla, Petrohrad, 1873. V. O. Kiparisov, O slobodách svedomia. Moskva, 1883. T. Alaīħ, O manželstve uzrotsim. Capajebo, 1892. ἱεραπκῶν τῆς ἐκκλησίας βαθμῶν . Ἐν Ἀθήναις, 1835. II. G. συγγενειῶν τῶν αὐτοῦ καὶ τῶν κεκωλυμένων καὶ ἀκωλύτων συιγνγνενειγνγνενεν κεκωλυμένων Ἐν Ἀθήναις, 1842. Γ. Ἀ. Μαυροκορδάτου, Περὶ τοῦ ἱεροῦ μυστηρίου τοῦ γάμου. Ἐν Ἀθήναις, 1857. I. Berdnikov, Štátne postavenie náboženstva v Rímsko-Byzantskej ríši, zväzok I, Kazaň, 1881. A. Pavlov, O účasti laikov na cirkevných záležitostiach. Kazaň, 1866. M. Moroshkin, Volebný princíp v duchovenstve. Petrohrad, 1870. Pravoslávny laik, Pravda o volebnom princípe v duchovenstve. Petrohrad, 1871. N. A. Zaozersky, Cirkevný súd v prvých troch storočiach kresťanstva. Kostroma, 1878. N. Suvorov, O cirkevných trestoch. Petrohrad, 1876. N. Suvorov, Pôsobnosť disciplinárneho súdu a právomoc cirkvi v období ekumenických rád. Jaroslavľ, 1884. (Prot. A.V. Gorskij) O hodnosti biskupa vo vzťahu k mníšstvu vo východnej cirkvi. Moskva, 1862. I. Lyubimov, Prehľad metód udržiavania kresťanského kléru od apoštolských čias do 18. storočia. Petrohrad 1851. M. Gorčakov, O tajomstve manželstva. Petrohrad, 1880. A. Pavlov, kapitola 50 Kormidelníkovej knihy. Moskva, 1887. N. Suvorov, O civilnom sobáši. Jaroslavľ, 1887. I. Berdnikov, Forma manželstva medzi európskymi národmi v jeho historickom vývoji. Kazaň, 1887. I. Berdnikov, Nový štát vo vzťahu k náboženstvu. Kazaň, 1888. Dr Emil. pl. Radiħ, O rozvode pravoslávnej cirkvi. Nový Sad, 1884. Dámy. Bryankoviħ, O spriaznenosti v krvi a mlieku manželstva. Nový Sad, 1888. N. Ruzhichiħ, Nomocanon o manželstve. Belehrad, 1880. N. Ruzicic, Tabuľka rôznych príkladov afinity. Belehrad, 1886. I. Vasiħ, Charta o stupni afinity. Belehrad, 1870. Nick. Dučiħ, Stepennk iz Kormčje preveo sa slaveno-ruskog jezika i iz srbulakh. Cetinje, 1876. N. M. Trifugoviħ, spoločník na stupni manželského práva v Belehrade, 1888. Biskup Teofan Zivkoviħ, Stanovisko k zhepidbi udovog sveshtenstvo. Pančevo, 1877. Biskup Teofan Živkovič, O vysviacke kandidáta na hodnosť Sveštenich. Záhreb, 1887. P. Loshkarev, O vzťahu starovekej kresťanskej cirkvi k rímskemu štátu. Kyjev, 1873. F. Kurganov, Vzťahy medzi cirkevnými a civilnými autoritami. Kazaň, 1881. Jerome. Pavol, O úradoch a inštitúciách cirkevnej vlády v starovekej východnej cirkvi. Petrohrad, 1857. N. Milash, Cnosti pravoslávnej cirkvi. Pančevo, 1879. V. Pôsobí na cirkevno-právnej praxi. A. Pavrov, Praktická prezentácia cirkevných a občianskych dekrétov na usmernenie kňazov v prípadoch plnenia najdôležitejších cirkevných požiadaviek. IV vydanie, Petrohrad, 1870. N. Silchenkov, Praktický návod na zasielanie farských žiadostí. Vydanie III, Voronež, 1879. P. P. Zabelin, Práva a povinnosti starších podľa základných zákonov kresťanskej cirkvi. 2 knihy. Kyjev, 1884–85. P. Nechaev, Praktické vedenie pre duchovných, či systematické predstavenie celého rozsahu ich povinností a práv. Vydanie II, Petrohrad, 1887. I. Čiževskij, Cirkevná spisba. Súbor pravidiel, nariadení a formulárov na ich správnu správu. Vydanie II, Charkov, 1881. A. Serafimov, Pravidlá a prax cirkvi týkajúce sa vstupu nepravoslávnych kresťanov k pravosláviu. Historický a kanonický výskum. Vydanie II, Kostroma, 1882. Dr. Jos. Helfert, Anleitung zum geistlichen Geschäftsstyl. Bearbeitet von Dr. Th. Wiedemann. X Aufl., Praha, 1879. VI. Periodiká. Θεμις ἢ ἐπιθώρησίς τῆς ἑλληνικῆς . . . νομοθεσίας. . ἐκδιδομένη παρὰ τοῦ Δεωνίδου Δ. Σγοῦτα. Ἐν Ἀθήναις, 1846, κτλ. Ἐκκλησιαστικὴ Ἀλήθεια, Σύγγραμμα περιοδικὸν ἐκδίδομένον διόένον διόνςςον Περίοδος δεύτερα. 1885. Ἐκδιδ o μένη ἅ παξ τῆς ἑβδόμαδος, 1887, κτλ. Ortodoxný partner, publikácia Kazanskej teologickej akadémie, Kazaň. 1858 a nasl. Kresťanské čítanie, vydané v Petrohradskej teologickej akadémii. Petrohrad, 1822 a nasl. Čítania v spoločnosti milovníkov duchovnej osvety. Vedecký a literárny časopis. Moskva. 1878 a nasl. Dodatky k edícii diel otcov sv. Moskva. 1846 a nasl. Ortodoxná revue, vedecký a literárny časopis. Moskva. 1859 a nasl. Archív für katholisches Kirchenrecht. Herausgegeben von E. Mou de Sons, Innsbruck, 1857–61 a von Dr. Fr. H. Vering, Mainz, 1862 a nasl. Zeitschrift für Kirchenrecht. Herausgegeben von Dr. Rich. Dove a Dr. Em. Friedberg. Organ der Gesellschaft für Kirchenrechts-wissenschaft v Göttingene. Freiburgim. B., 1861, nasl. O význame náboženstva v tomto zmysle pozri Ave.Macarius, Úvod do pravoslávneho teológa, § 11, Petrohrad, 1871, s. Latinské slovo „religio“ znamená to isté podľa učenia západných otcov a učiteľov cirkvi Lactantia (Jnatit. div., IV, 28) a Augustína (Retract., I, 13. De vera relig., s. 41, 55). Pozri I. Čelcov, Dejiny Krista. Kostoly, I, s. 1–30, Petrohrad, 1861. Fil. a S. Ternovsky Tri prvé storočia kresťanstva, Kyjev, 1878, s. 3–28. Ign. Dollinger. Paganisme et Judaisme, ou Introduction à ľhistoire du Christianisme (trad, de ľallemand), Bruxelles, 1858, 4 zv. Toto všetko je dôležité pre vyriešenie predmetnej otázky a hlavné závery pozri IV, 109, 276. Keď už o tom hovoríme, nemôžeme si pomôcť, ale odcitujeme slová jedného učeného Angličana o vplyve kresťanskej cirkvi na ľudstvo: „ona (t.j. cirkev) oslabila búrky vojen, zmiernila osud väzňov, zmiernila despotickú vládu vládcov, zničila polygamiu, odsúdila ničenie plodu a zabíjanie bezradných otrokov, odsudzovala hanbu a nerada ničila otrokov. neprirodzené zlozvyky, potom na ne jasne poukázala a tým, ktorí sa im venovali, zlepšila blaho robotníckych vrstiev, ktoré tvoria veľkú väčšinu celej spoločnosti, tým, že všade, kde sa objavila, zriadila jeden deň v týždni, vznikli nespočetné inštitúcie, ktoré poskytovali pomoc chorým, sirotám a opusteným deťom „... Will Paley, Pohľad na dôkazy kresťanstva. Edimb. 1875, s. 219. Najmä o vplyve kresťanstva na štáty pozri Am. Thierry, Tableau de ľempire romain, Paríž, 1872, s. 344, 359 atď., vpravo - M. Troplong. Do ľinfluence du chistianisme sur le droit civil des Romains, Paríž 1868, s. 147, aq. a vôbec – Chateaubriand, Le Génie du Christianisme, Paríž 1864, 2. diel, a hlavne tá kapitola, v ktorej autor zvoláva: „čo by sa teraz stalo s ľudskou spoločnosťou, keby kresťanstvo neprišlo na svet!“, II, s. Archim. Jána, Kurz cirkevnej právnej vedy, Petrohrad, 1851, I, 3. Slovo sanctio je odvodené od sanctum, sanctitas. V Digeste (lib. I, tit. VIII, 8) čítame: „sanetnm est, quod ab injnria hominum defeosum atque munitum est. Sanctum autem dictum est a sagminibus. Graecorum fuerunt ea, quae vocantur cerycia.“ Ed. Dion. Gothofredi, Corpus juris civilis, Francof ad Moen, 1688, tom. Ja, plk. 22. Cp. Basilicorum libri LX, lib. XLVI, sýkorka. III, 6 (ed. Car. G. E. Heimbach, Lipsiae, 1833–1870, zv. IV, pag. 561–562). Sankcia, ak sa aplikuje na zákony, znamená zabezpečenie účinnosti zákona stanovením trestu pre porušovateľov. St. G.F. Puchta, Cursus der Institutionen, Leipzig, 1856, I, 291. Cirkevná sankcia nastáva vtedy, keď sa určitému zákonu poskytuje trest cirkevnej, duchovnej povahy. O náboženskej sankcii pozri A. Prosmini-Serbati, Filosofia del diritto, Intra, 1865, I, 117. Pre vzťah medzi týmito zákonmi pozri Archim. Ján, Or. cit., I, 8–9. Je prekvapujúce, že aj medzi rímskokatolíckymi kanonikmi sa niektorí pozerajú na cirkev ako celok, napríklad ako na právny subjekt. Dr. Jos. A. Ginzel, Handbuch des neuesteu in Oesterreieh geltenden Kirchenrechtes. Wien, 1857, ktorý rozhodne hovorí: „Dass die Kirche ein Rechts Subject sei, legt sich aus ihretn Begriffe aufʼs Unwidersprechlichste dar“ (Bd. I, S. 19). Pozri Th. za správny rímskokatolícky pohľad na toto. Pachmann, Lehrbuch des Kirchenrechtes, Viedeň, 1863, Bd. 1, 8. 52–53. Archim. Ján (1. c. I, 7) to definuje takto: „všetko spolu (zjavené zákony a cirkevné kánony) vo všeobecnosti tvoria zákon cirkvi, ktorý určuje, ako sa patrí žiť v dome Božom, aj keď je cirkev Božia živá.“ Samotné slovo znamená určitý nástroj používaný pri rezaní a brúsení kameňa alebo dreva a cirkevní otcovia ho podľa M. Vlastara používali na metaforické označenie cirkevných predpisov. Pozri Σύνταγμα κατὰ στοιχεῖον, Προθεωρία v synodálnom vydaní G. Ἀ. Ῥ άλη καὶ Μ . , 1852–1859, τόμος ἔκτος, σελ. 5–6. Cp. Joh. Suiceri, Thesaurus ecclesiasticue. Amstelaed, 1682, roč. II, spolu!. 37. Slovo kánon znamenalo aj to, čo nazývame cirkevné právo (pozri kánon 2 Prvého ekumenického koncilu); Kánonické sa nazývajú aj biskupské listy, ktoré sa zaoberali niektorými dôležitými cirkevnými témami, ako aj listy, ktoré biskupi dávali niektorým osobám posvätného rádu, keď tieto odchádzali do inej diecézy. V rímskokatolíckom cirkevnom práve, ako aj v pravoslávnom cirkevnom práve sa každé pozitívne cirkevné právo „Ecclesiastica constitutio canonis nomine censtetur“ nazýva kánon. Gratianus ad D. III, in princ. § 1. Vide Corpus juris canonici, vyd. Aem. Lud. Richter, Lips., 1839, I, 4. Kan. 18 I Vesmírna katedrála Aténska syntagma, II, 154. Justinián 137 poviedka v predslove: Civiles leges a sacri canones. Corpus juris civilis, vyd. cit. III, 291. Zvláštna výhoda, ktorú môže v cirkvi získať jedna fyzická alebo právnická osoba, sa nazýva προνόμοιον, privtlfgium. Balsamon spomína aj špeciálne kánony, προσωπικὸς κανών, (výklad kánonu 88 koncilu v Kartágu v Aténach syn., III, 518). Ale tieto kánony, podľa poznámky samotného Balsamona vo výklade posolstva III Om. koncil (Ath. synt., II, 214), nemôže mať všeobecný význam, a preto ho nemožno považovať za základ práva. J. S. Bluntschli sa vo svojom klasickom štátnom práve k tejto téme vyjadruje: „Die Religion ist, wie nicht das Product des States, so auch in ihrem Wesen von dem State unabhängig. kein Verhältniss des menschlichen Recbtes "..., Allgemeines Statsrecht, Stuttgart, 1876, II, 367. Náboženské rozdiely v kresťanskej cirkvi sú tu takpovediac mimochodom dôležité. Niektorí vedci na Západe spochybňovali nezávislosť cirkevného práva, ktoré vraj spadalo do sféry súkromného či verejného a najmä štátneho práva (Falk, Encyklopädie des Rechtes. Warnkonig, Jurist. Encyklopadie. Mohl, Encyklopadie der Staatswissenschaft). Správny názor na to vyjadril F. S. Savigny vo svojom diele System des hentigan rom. Rechtes (8 Bd., Berlín, 1840 – 1849) a GF Puchta v ich Cursus der Institutionen (3 Bd., Lipsko, 1856 – 1857) Náš záver o tom najskôr formulujeme takto: „Daher ist uns das Kirchenrecht ein fur sich offestehende weschen, nochm dem Privatrecht untergeordnet werdend darf“ (Bd. I, S. 28); a Pukhta je ešte jasnejšia: „Wenn die Romer das jus sacrum nur ais einen Theil des jus publicum betrachteten, so war dies der Beschaffenheit ihrer Religion vollkomen angenessen.“ Das Recht der christlichen Kirche dagegen tritt wesentlich ais ein dritter Zweig des Rechts neben das Privatrecht und das offentliche“ (Bd I, S. 75). Pozri napr. Schmalz, Natürliches Kirchenrecht, Königsberg, 1795. Krug, Kirchenrecht nach den Grundsätzen der Vernunft, Lipsko, 1826. Napr. od rímskokatolíkov: G Phillips, Du droit ecclesiastique dans ses principes généraux (trad, de ľallemand), Paris, 1855, I, 23. Ferd. Walter Lehrbuch des Kïrchenrechts. XIV Ausg. Bonn, 1871, § 6; z protestantského: Aem. L. Richter, Lehrhuch des kath. a Evan. Kirchenrechts, VIII Aufl., Leipzig, 1886, S. 11. Wasserschleben, Kirchenrechts (Herzog’s Real-Encyklopädie, Stuttgart, 1857, VII, 671). K úlohe cirkevného práva porov. archim. Ján, Kurz, I, 9.–11. St o „metóde“ či obraze prezentácie cirkevnej judikatúry Archim. Ján, Kurz, I, 26–36. R. Scherer sa drží našej rovnakej metódy, ale nazýva ju „právno-dogmatickou“ (Handbuch des Kirchenrechts. Graz, 1836, I, 113). Vo všeobecnosti o tejto problematike pozri Dr. F. I. Buss, Die Methodologie des Kirchenrechts. Freiburg im Breisg., 1842. Najlepším teologickým encyklopedickým dielom je „Úvod do ortodoxnej teológie“ od sv. Makaria. Petrohrad, 1871, vydanie IV. Z protestantských stojí za pozornosť najmä esej K. R. Hagenbacha o encyklopédii Encykiopädie und Methodologie der theoiogischen Wissenschaften. Zehnte Auflage revidirt und herausgegeben von E. Kautzsch, Lipsko, 1880. Filaret, Poznámky ku knihe Genezis. Petrohrad, 1835. Výklady Starého zákona, vydané v Petrohrade. Teologická akadémia. Petrohrad, 1879 a nasl. Blaž. Teofylakt, arcibiskup. Bulharčina, Komentáre ku knihám Nového zákona v ruštine. preklad. Kazaň, 1865 a nasl. Ep. Michail, Vysvetľujúce evanjelium, 3 zväzky, Moskva, 1884–87. Jeho rovnaká kniha, Inteligentný apoštol. Ja, Moskva, 1876. Macarius, pravoslávna dogma. teológia, 2 zväzky, Petrohrad, 1856–67. Metropolita Filaret Moskovsk., dogmatický. požehnanie, zostavil A. Gorodkov, Kazaň, 1887. Arcibiskup Philaret. Černig., Pravoslávna dogma, teológia, 2 knihy, Petrohrad, 1882, III vydanie. Archim. Sylvester, právnická prax. dogma. teológia (s historickou prezentáciou dogiem?.); 3 zväzky, Kyjev, 1884 – 1883 (publikácia pokračuje v časopise Kyjevskej teologickej akadémie „Trudy“). Prot. P. Solyarsky, Morálna pravoslávna teológia. Petrohrad, 1875, II vydanie. Archim. Gabriel, Morálna teológia. Tver, 1885. Iv. Cheltsov, Dejiny Krista. Kostoly, I. zväzok, Petrohrad, 1861 (nedokončené). F. a S. Ternovskij, Prvé tri storočia kresťanstva. Kyjev, 1878. Oni, grécko-východná cirkev v období ekumenických koncilov. Kyjev, 1883. W. Guettée, Histoire de ľeglise depuis la naissance de X. S. Jesus Christjusqu’à nos jours. Paríž, 7 zväzkov (obdobie do 12. storočia). J. Neale, História svätej východnej cirkvi. Londýn, 1850. J. Hasemann, Ceschichte der griechischen Kirche, vytlačené v LXXXIV Theil, I Section (S. 1–290) Allgem. Encyklopädie, herausgegeben von J. S. Ersch a J. F. Gruber. Abbé Fleury. Histoire ecclesiastique, 6 zväzkov, Paríž, 1856. Dr. Aug. Neander, Allgemeine Ceschichte der christlichen Religion und Kirche. 9 Bd., Gotha, 1863–65, IV Auflage. Uviedli sme tu len najvýznamnejšie práce z dejín cirkvi, ktoré máme k dispozícii. Spomeňme ešte jednu, vysoko praktickú prácu, a to: Archim. Arseny, Kronika cirkevných udalostí od Narodenia Krista do roku 1879. Petrohrad 1880, nové vydanie. Archim. Kirill, Pastoračná teológia. Petrohrad, 1853. S. Sollertinskij, Pastierstvo Krista Spasiteľa. Petrohrad, 1881 (pozri moju recenziu na túto knihu v teologickom časopise „Pravda“) Bingham, Starožitnosti kresťanskej cirkvi. 8 vol, Londýn, 1838. Binterin, Die vorzüglichsten Denkwürdigkeiten der christlichen Kirche. 7 Bd., v 16. Abtheil., Mainz, 1825–33. J. S. W. Augusti, Benkwürdigkeiten aus der christl. Archäológia. 12 Bd., Leipzig, 1817–31 a úryvok z toho istého diela s názvom: Handbuch der christlichen Archäologie. 3 Bd., Lipsko, 1836–37. F. X. Kraus, Real Encyklopädie der christl. Alerthumer. 2 Bd., Freiburg im Breisg., 1882–86. Ed. Brinkmeier, Glossarium diplomaticum. 2 Bd., Gotha, 1852–63. Waltenbach, Anleitung zur griech. Paläographie. Lipsko, 1867. Jeho to isté, Auleitung zur latein. Paläographie. Lipsko, 1869. Ľart de verifier les date des faits historiqnes... par un religieux Benedectin. Paríž, 1750. Ed. Brinkmeier, Practiaches Handbuch der Chronologic. Lipsko, 1843. Wiggers. Kirchl. Štatistika. 2 Bd., Hamburg und Gotha, 1842–43. J. E. Wiltsch, Handbuch der Kirchl. Geographie und Statistik. 2 Bd., Berlín, 1846. Ahrens, Naturrecht alebo Philosophie des Rechts und des Staats. 2 Bd., Viedeň, 1870. A. Rozmini-Serbati, Filosofia del diritto. 2 sv. Intra. 1865. P. Luigi Taparelli, Saggio teoretico diritto naturale appoggiato sul flatto. 2 diel, Neapol, 1850. Jhering, Geist des römischen Rechts. 3 Thle. Lipsko, 1873 – 1877, III. Savigny, Geschichte dea röm. Rechts im Mittelalter. 7 Bd., Heidelberg, 1834–52. II Aufl. Zachariae, Historiae juris graeco-romani delineatio. Heidelberg, 1839. Mortreuil, Histoire du droit byzantin ou du droit romain dans ľempire ďOrient, 3 zv., Paris, 1843–46. Zachariae proti Lingenthal, Geschichte des griechiach röm. Rechts. Berlín, 1877, II Auflage. Puchta, Cursus der Institutionen, herausgegeben von Rudolf. 3 Bd., Lipsko, 1856–57. Savigny, System des heutigen römischen Rechts. 8 Bd., Berlín, 1840–49. Mackeldey, Lehrbuch des heutigen römisch. Rechts. Viedeň, 1862, XIV. Aufl. Arndts von Arensberg, Lehrbuch der Pandekten. Stuttgart, 1874. VIII Aufl. (a s mnohými učenými poznámkami publikovanými v talianskom preklade od Serafiniho, Trattato delle pandette. 3 zv., Bologna, 1874–75. Volume 1 and 2 in the II edition). Heimbach, Griechisch-römiaches Recht im Mittelalter und in der Neuzeit (Ersch a Gruber, Allgem. Encyklopädie, I Sect., LXXXVI, 191–471; LXXXVII, 1–106). Cp. článok „Le droit romain est il un nebezpečí pour les sociétés chretiennes?“ (Revue catholique des institutions et du droit. Grenoble, Juin, 1889, Nr. 12, str. 481. sq.). Saalschütz, Mosaiches Recht. Berlín, 1853, II Aufl. Lopukhin, Mojžišov zákon. Petrohrad, 1882. Keil, Sprievodca biblickou archeológiou, 2 časti. Kyjev, 1871–74, preklad z nemčiny. Macieiowky, Slavische Rechtsgeschichte. 4 Bd., Stuttgart, 1835–39 (aus dem polnischen von Buss und Nawrocki). Florinsky, Pamiatky zákonodarnej činnosti Dušana, kráľa Srbov a Grékov. Kyjev, 1888 (pozri moju recenziu na túto knihu v teologickom časopise „Pravda“, III, 234–238). Dr. N. Kretich, Rasmatrana o Dušanovovom práve (Glasnik Srp. Uch. Drushtva, knihy V Ι a VII. Nevolin, Dejiny ruských občianskych zákonov, 3. diel, Petrohrad, 1857. Suiceri, Thesaurus ecclesiasticus e patribus graecis ordine alphabetico concinnatus. 2 zv., Amsterdam, 1862. C. du Fresne dom. Du Cange, Glossarium ad scriptores mediae et infamae graecitatis. 2 zv., Lugduni, 1688 (nové vydanie 1891, W. Koebner, Breslau). „Judex, judicium, clerus, sponsalia, crimen“ (Bernard (Bernard, praepositus Papiensis a potom biskup v Pavii) nazval svoju zbierku: Breviarium extravagautium. Porovnaj Bernardi Papiensis, Summa decretorum, edit a Dr. Laspeyres, Ratisb, 1861. Περὶ πρόσωπα, περὶ πράγματα, περὶ ἀγωράς. E. C. Ferrini, Institutionum graeca paraphrasis Theofilo Antecessori vulgo tributa. Berolini, 1884 pars I, pag. 18 "Omne jus quo utimur, vel ad personas pertinet, vel ad res, vel ad actiones" Institutionum D. Justiniani. Lib. Ja, sýkorka. II. 12. Ed. cit. Gothofredi. Ja, 22. Pauli Lancelotti, Institutiones juris canonici. Perus, 1562. Toto dielo má na Západe autoritu a prešlo mnohými vydaniami; bol dokonca preložený do iných jazykov. Podľa tohto systému malo byť zostavené dielo E. Ioannoviča Prvé ovocie cirkvi. zákon, v ktorom prvá kniha hovorí o „osobe (de personis). Nový Sad, 1841. Pre príklad uvádzame len niektoré zo západných: Schulte, (System des allgemein. kathol. Kirchcnrechts. Giessen, 1856), po úvodnej časti delí celé právo na: verejné právo cirkvi (Hierarchia a vzťah cirkvi k právnickým osobám mimo nej) a právo súkromné, a v tejto druhej časti súkromné právo stanovuje najprv právo cirkví v súkromnom práve cirkevného práva. cirkvi (vstup do cirkvi, práva a povinnosti veriacich, sobášny zákon, strata cirkevnej spôsobilosti na právne úkony, „patronátne“ právo a cirkevná obec). Richter (Lehrbuch des kathol. u. evangel. Kirchenrechts, bearbeitet von Dove u. Kahl, Lipsko, 1886, VIII Aufl.) uvádza vedu (po krátkom úvode) v šiestich knihách: 1) dejiny práva, 2) všeobecné učenie (pramene, základy cirkevnej štruktúry) štát a vzťah k inej cirkvi, cirkvi) vzťah k inej cirkvi) zákonodarstvo, súd a správa, 5) cirkevný život a 6) cirkevný majetok. Walter (Lehrbuch des Kirchenrechts aller christlichen Confessionen, besorgt von Gerlch, Bonn, 1871. XIV Auflage) po zvyčajnom úvode rozdeľuje vedu do ôsmich kníh: 1) všeobecné princípy, 2) pramene, 3) štruktúra cirkvi, 4) správa cirkvi, 5) cirkevný život, cirkevný život, cirkevný život, cirkevný život, 6) cirkevní ministri 7) cirkevní ministri cirkvi o svetských právach. Permannder ’a (Handbuch des kathol. Kirchenrechts mit besonderer Rüchsicht auf Dentschland, bcsoigt von Silbernagl. Landshut, 1865. IV Aufl), šesť oddielov: l) základ cirkvi, vzťah k štátu a protestantské konfesie, 2) pramene práva, 4) štruktúra cirkvi,5) štruktúra a kňazstvo a majetkové práva, 6) vplyv cirkvi na spoločnosť. Pachmanna (Lehrbuch des Kirchenrechts mit Berücksichtigung der auf die kirchlichen Verhältnisse Bezug nehmenden osterreichischen Gezetze und Verordnungen. 3 Bd., Wien, 1863–66, III Auflage potom označuje všetky pramene a všeobecnú časť založenie, vyčleňuje všetky legit- najprv kostola. dve sekcie: 1) štruktúra (cirkevná vrchnosť, cirkevné tituly), 2) manažment (duchovné, majetkové právo, zákonodarstvo a súd, vzťah cirkvi k štátu a k iným náboženstvám). Aichner (Compendium juris ecclesiastici ad usum cleri, ac praesertim per imperium austriacum in cura animarum laborantis. Brixinae, 1870, ed. III), v úvode uvádza všeobecné pojmy, rozdeľuje celú vedu na dve časti: všeobecnú a špeciálnu; v prvej pojednáva: 1) o prameňoch práva a 2) o vláde cirkvi (moci učiteľskej, moci kňazskej a moci správy). Vering (Lehrbuch des katholischen, orientalischen und protestantischen Kirchenrechts, Freiburg, 1881, II Aufl.) po úvode vytyčuje obsah vedy v piatich knihách: 1) pramene, 2) štruktúra, 3) súd, 4) vlastnícke právo, 5) právo jednotlivcov. Scherer (Handbuch des Kirchenrechtes. Gratz, 1886; poznáme len prvý zväzok, publikácia pokračuje) v úvode ponúka všeobecný pojem práva a obsah celej vedy člení do štyroch kníh: 1) všeobecné základy, 2) pramene, 3) štruktúra a 4) manažment (prvé tri nadpisy obsahuje zväzok I, ktorý máme k dispozícii). Potom zanecháme zoznam diel tohto druhu, ktoré máme po ruke, pretože z vyššie uvedeného už vidíme dostatočné potvrdenie toho, čo sme povedali v texte. Takto sú veci nastavené na Západe; Pokiaľ ide o pojednania o cirkevnom práve od pravoslávnych spisovateľov, nachádzame v nich rovnaký rozdiel v systémoch. Mohlo by vás zaujímať: