Часть III. *

Ježiš Kristus je pravý Boží Syn. Fotinusov omyl 19. Veriac teda v nemennú Trojicu, verme aj v dočasnú ekonómiu v záujme spásy ľudského pokolenia. Nepočúvajme tých, ktorí hovoria, že Boží Syn Ježiš Kristus bol len človekom natoľko spravodlivým, že sa stal hodným nazývať sa Božím Synom 60. Lebo disciplína Katolíckej cirkvi ich odmieta, lebo oklamaní túžbou po márnej sláve sa podráždene chcú hádať, kým pochopia, kto sú „Božie sily a Múdrosť bola počiatkom Božia1:2“ (1) stvorený“ (Ján 1:1-8) a ako sa „Slovo telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Ján 1:14). 20. Nec eos audiamus, qui non uerum homincm suscepisse dicunt filium dei neque natum esse de femina, sed falsam carnem et impressionm simulatam corporis humani ostendisse uidentibus. nesciunt enim, quomodo substantia dei administrans uniuersam creaturam inquinari omnino non possit, et tamen praedicant istum uisibilem solem radios suos per omnes feces et sordes corporum spargere et eos mundos et sinceros ubique seruare. si ergo uisibilia niunda uisibilibus inmundis contingi possunt 61 et non inquinari, quanto magis inuisibilis el incommutabilis ueritas per spiritum animam et per animam corpus suscipiens toto homine adsumpto ab omnitatibus cum infirtamimination! itaque magnas patiuntur angustias et, cum timent, quod fieri non potest, ne humana carne ueritas inquinetur, ueritatem dicunt esse mentitam. et cum ille praeceperit dicens: sedieť v rude ueströ est, est; non, non, et apostolus clamet: non erat in illo est et non, sed est in illo erat, isti totum corpus eius falsam carnem fuisse contendunt, ut non sibi uideantur imitari christum, si non suis auditibus mentiantur. Syn Boží prijal pravú ľudskosť. Omyl manicheizmu 20. Nepočúvajme tých, ktorí hovoria, že Boží Syn nevzal na seba pravého muža, nenarodil sa z manželky, ale zjavil sa tým, ktorí Ho videli v klamnom tele a v podobe podobnú ľudskému telu 62. Veď oni nevedia, že Božská podstata, ktorá riadi všetko stvorenie, nemôže byť nijakým spôsobom poškvrnená. Sami však priznávajú, že toto viditeľné slnko rozprestiera svoje lúče medzi všetku špinu a telesné nečistoty a udržuje ich všade čisté a nepoškvrnené. Ak sa teda viditeľné veci, keďže sú čisté, môžu dotýkať viditeľných a nečistých vecí 63 bez toho, aby sa znečistili, o čo viac je neviditeľná a nemenná Pravda, ktorá vníma dušu cez ducha a telo cez dušu, 64 a tak vníma celého človeka. oslobodil ho od všetkých slabostí bez toho, aby bol v najmenšom poškvrnený. Preto zažívajú veľké ťažkosti, a pretože sa boja toho, čo nemôže byť, že Pravda bude poškvrnená ľudským mäsom, vyhlásia Pravdu za lož. A keďže Kristus prikázal: „Ale nech je tvoje slovo: áno, áno, nie, nie“ (Matúš 5:37) a apoštol zvolá: „Nebol „áno“ a „nie“; ale v Ňom bolo „áno“ (2. Kor. 1:19), potom tvrdia, že celé Jeho telo bolo klamlivé, aby telo napodobňovalo poslucháči 65 . 21. Nec eos audiamus, qui trinitatem quidem in una aeterna substantia confitentur, sed hominem ipsum, qui temporali dispensatione susceplus est, audent dicere non habuisse hominis mentem, sed solam animam et corpusbatë, hocori mest est dicerbatë humana. animam enim et corpus habent et bestiae, sed rationem non habent, quae mentis est propria, sed si exsecrandi sunt illi, qui cum negant humanum corpus habuisse, quod est infimum in homine, miror, quod hogantici haisseum erubescintisti non erubis quod est optimum in homine. multum enim lugenda est mens humana, si uincitur a corpore suö si quidem in illo homine non reformata est, in quo ipsum corpus humanum iam dignitatem formae caelestis accepit. sed absit. ut hoc credamus, quod confinxil temeraria caecitas et superba loquacitas. Kristus vzal na seba ducha, dušu a telo človeka. Apollinarisov omyl 21. Nepočúvajme tých, ktorí vyznávajú Trojicu ako jedinú večnú podstatu, ale odvážme sa tvrdiť, že človek, vnímaný podľa časovej dispenzácie, nemal ľudského ducha (mentem), ale iba dušu a telo. To znamená, že On nebol človek, ale mal údy ľudského tela. Zvieratá majú tiež dušu a telo, ale nemajú myseľ (rationem) charakteristickú pre ducha 66. Ak musíme odsúdiť tých, ktorí popierajú, že mal ľudské telo, najmenej ušľachtilú časť človeka, čudujem sa, ako sa nehanbia povedať, že nemal to, čo je na človeku najušľachtilejšie. Ale potom duch človeka, premožený jeho telom, je veľmi hodný sĺz, pokiaľ sa znovu nezrodil (reformata est) v tom Človeku, ktorého ľudské telo na seba vzalo dôstojnosť nebeského Obrazu (dignitatem formae caelestis) 67. Neverme však, čo vymysleli bezohľadná slepota a pyšné bľabotanie. 22. Nec eos audiamus, qui sic dicunt ab ilia aeterna sapientia susceptum esse hominem, qui de uirgine natus est, quomodo et alii homines ab ea sapientes fiunt, qui perfecte sapientes saunt, hosprium hopminisillent hominium solum. eum plus habuisse inter ceteros beatissimos, quod de uirgine natus est. quod ipsum si bene ohľaduplný, fortassis creclant ideo ilium hoc practer ceteros meruisse, quod aliquid proprium praeier ceteros habel etiam. ista susceptio Aliud est enim sapieniem tantum fieri per sapient iam dei et aliud est ipsam personam susiinere sapientiam dei. quamuis enim eadem natura sit corporis ecclesiae, multum tamen distare inter caput et membra cetera quis non intellegat? si enim caput ecclesiae est homo ille, cuius susceptione uerbum caro factum est, et habitauit in nobis, membra cetera sunt omnes sancti, quibus perficitur et completur ecclesia. quomodo ergo anima totum corpus nostrum animat et uiuificat, sed in capite et uidendo sent it et audiendo et odorando et gustando et tangendo, in ceteris autem membris tangendo tantum, et ideo capiti cuncta subiecta sunt ad operandum, conloquituma imobilum supsipra animae, quae consulit corpori, quodam modo personam sustinet caput – ibi enim omnis sensus apparel – sic uniuerso populo sanctorum tamquam uni corpori caput est mediator dei et hominum homo christus iesus. et propterea sapientia dei et uerbum in principio, per quod facta sunt omnia, non sic adsumpsit illum hominem ut ceteros sanctos, sed multo excellentius multi que sublimius, quomodo ipsum solum adsumi opormit, in sibilicut apprete de sapient ostendi. quapropter aliter sum sapientes ceteri homines, quicumque sunt uel esse potuerunt uel poterunt, et alitor ille unus mediator dei et hominum homo Christus iesus, qui sapientiae ipsius, per quam sapientes fiunt quicumque person homineamficiumbet hamineamficiumbet non so de ceteris enim sapientibus et spiritalibus animis recte dici potest, quod habeant in se uerbum dei, per quod facta sunt omnia; Sed in nullo eorum recte dici potest, quod uerbum caro factum est, et habitauit in nobis, quod in solo domino nostro iesu christo rectissime dicitur. Jednota Boha a človeka v Kristovi je podstatná, nie morálna. Proti adopcii 68 22. Nepočúvajme tých, ktorí tvrdia, že človek narodený z Panny je prijatý večnou Múdrosťou tak, ako v nej zmúdreli iní ľudia, ktorí boli dokonalými mudrcami. Lebo nepoznajú zvláštne tajomstvo tohto Človeka a veria, že bol nadradený ostatným najblahoslavenejším ľuďom len tým, že sa narodil z Panny. Toto samo, ak by sa to patrične vzalo do úvahy, by ich mohlo priviesť k myšlienke, že On jediný spomedzi všetkých ostatných je toho hodný, pretože už samotné vnímanie (Božou múdrosťou) malo v sebe niečo úplne zvláštne a nepodobné všetkým ostatným. Jedna vec je stať sa múdrym vďaka Božej múdrosti. a ďalším je vlastniť samotnú Tvár Božej múdrosti (ipsam Personam sustinere Sapientae Dei). Aj keď je povaha tela Cirkvi rovnaká, kto nepochopí veľký rozdiel medzi Hlavou a ostatnými členmi? Lebo ak je hlavou Cirkvi človek, prostredníctvom ktorého vnímania sa „Slovo telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Ján 1:14), potom ostatnými členmi sú všetci svätí, ktorými Cirkev dosahuje dokonalosť a naplnenie. A tak ako duša oživuje a oživuje celé naše telo, ale len cez hlavu vníma, vidí, počuje, cíti, ochutnáva a dotýka sa, cez ostatné údy sa len dotýka, a tak sú pre fungovanie všetkých ostatných údov podriadené hlave, ktorá je umiestnená hore, aby všetko riadila a keďže hlava v istom zmysle nesie v sebe tvár duše, tým istým spôsobom riadi aj celé telo a hlavu národa. telo, je „Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Kristus Ježiš“ (1 Tim 2:5). Preto Božia múdrosť a Slovo na počiatku, skrze Ktorého všetko začalo byť, nevnímalo tohto Človeka ako iných svätých, ale oveľa znamenitejším a vznešenejším spôsobom, ako malo vnímať Jeho jediného, ​​v ktorom sa ľuďom zjavila Múdrosť, nakoľko sa jej slušelo, aby sa javila ako viditeľná. Takže iní ľudia, bez ohľadu na to, kým sú alebo budú, sú múdri inak ako tento „jeden Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus“, ktorý nielenže vlastní dar múdrosti, vďaka ktorému sa ktokoľvek z ľudí stal múdrym, ale nesie v sebe Jej tvár. Vskutku, o iných múdrych a duchovných dušiach bude správne povedať, že majú v sebe Slovo Božie, skrze ktorého všetko začalo byť. Ale o žiadnom z nich nebude správne povedať, že „Slovo sa telom stalo a prebývalo v nás“, ako sa úplne správne hovorí o našom Pánovi Ježišovi Kristovi. 23. Nec eos audiamus, qui solum corpus humanum susceptum esse dicunt a uerbo dei et sic audiunt, quod dictum est: et uerbum caro factum est, ut negent illum hominem uel animam uel aliquid hominis. bludný enim multum nec intellegunt ideo carnem solam nominalam esse in eo, quod dictum est: uerbum caro factum est, quia hominum oculis. Vlastné quos facta est illa susceptio, caro sola potuit apparere. nam si absurdum est et alde indignum, ut humanum spiritum homo ille non habuert; sicut superius tractauimus, quanto magis absurdum et indignum est, ut nec spiritum nec animam habuerit et hoc solum habuerit, quod etiam in pecoribus uilius est et extremius, id est corpus! a nostra ergo fide etiam ista inpietas excludatur, totum que hominem atque perfectum a uerbo dei susceptum esse credamus. V Kristovi Syn Boží vzal na seba celého človeka, nielen telo 23. Nepočúvajme ani tých, ktorí tvrdia, že len ľudské telo bolo prijaté Slovom Božím a v slovách: „Slovo sa telom stalo“ nachádzajú dôvod popierať, že tento človek prijal dušu alebo čokoľvek iné od človeka, okrem samotného tela. ktorý človek vnímal, sa mohlo objaviť len mäso. Vskutku, ak je absurdné a veľmi nedôstojné veriť, že tento Človek nemal ľudského ducha, o čom sme hovorili vyššie, 71 o čo je absurdnejšie a nedôstojnejšie veriť, že nemal ani ducha, ani dušu, ale mal len to, čo je medzi zvieratami najopovrhnutiahodnejšie a najzákladnejšie, teda telo. Nech je teda táto bezbožnosť oddelená od našej viery a verme, že celý človek bol dokonale prijatý Slovom Božím. 24. Nec eos audiamus, qui tale corpus dominum nostrum habuisse dicunt, quale apparuit in Columba, quam uidit iohannes baptista descendentem de caelo et manentem super eum in signo spiritus sancti. ita enim persuadere conantur filium dei natum non esse de femina, quia, si carnalibus oculis eum oportebat ostendi, potuit, inquiunt, sic adsumere corpus, quomodo spiritus sanctus. non enim et columba illa de ouo nata est, aiunt, et tamen humanis oculis potuit apparere. quibus primo illud respondendum est, quod ibi legimus in specie columbac apparuisse iohanni spiritum sanctum, ubi legimus etiam christum natum esse de femina, et non oporlet in parte credere euangelio a in parte non credereum euangelio demonstratume unspecenie spiritum sanctum, nisi quia in euangelio legisti? ergo et ego inde credo christum natum esse de uirgine, quia in euangelio legi. quare autem spiritus sanctus non est natus de columba, quemadmodum chrisius de femina, illa causa est, quia non columbas liberare uenerat spiritus sanctus, sed hominibus significare innocentiam et amorem spiritalem, quod in columbae specie. specie christumus autem, biliter qui uenerat ad homines liberandos, in quibus et mares et feminae relevantné ad salutem, nec mares fastidiuit, quia marem suscepit, nec feminas. Quia de femina natus est. hue accedit magnum sacramentum. ut, quoniam per feminam nobis mors acciderat, uita nobis per feminam nasceretur: ut de utraque natura, id est feminina et masculina, uictus diabolus cruciaretur, quoniam de ambarum subuersione laetabatur; cui parum fuerat ad poenam, si ambae naturae in nobis liberarentur, nisi etiam per ambas liberaremur. neque hoc ita dicimus, ut domilium iesum christum dicamus solum uerum corpus habuisse, spiritum antem sanctum fallaciter apparuisse oculis hominum; Sed ambo illa corpora uera corpora credimus. sicut enim non oportebat, ut homines falleret filius dei, sic non decebat, ut homines falleret spiritus sanctus: sed omnipotenti deo, qui uniuersam creaturam de nihilo fabricauit, non erat difficile uerum corpus aliare columborcutio siricumeneifigur noil fuit difficile uerum corpus in utero mariae sine uirili semine fabricate, cum creatura corporea et in uisceribus feminae ad formandum hominem et in ipso mundo ad formandam columbam im-perio domini uoluntati que seruiret. Sed stulti homines et miseri quod aut ipsi facere non possunt aut in uita sua numquam uiderunt, et ab omnipotente deo fieri potuisse non credunt. Kristus sa skutočne narodil zo ženy. Proti Docketom 24. Nepočúvajme tých, ktorí tvrdia, že náš Pán mal telo podobné tomu, ktoré sa zjavilo v holubici, ktorú Ján Krstiteľ videl zostupovať z neba a zostávať na ňom ako znamenie Ducha Svätého 72 . Preto sa nás snažia presvedčiť, že Boží Syn sa nenarodil zo ženy, pretože keď sa potreboval zjaviť pred očami tela, mohol prijať telo ako Duch Svätý. Tá holubica sa totiž podľa nich z vajíčka nevyliahla a napriek tomu sa mohla objaviť pred ľudskými očami. Najprv musia odpovedať, že čítame, že „Duch Svätý“ sa zjavil Jánovi „v podobe holubice“ (Mt 3:16) na tom istom mieste, kde čítame, že Kristus sa narodil zo „ženy“ (pozri: Mt 1:20). Je neprijateľné veriť evanjeliu čiastočne a nie čiastočne. Prečo veríte, že sa Duch Svätý zjavil v podobe holubice, ak nie preto, že ste to čítali v evanjeliu? Podobne verím, že Kristus sa narodil z Panny, lebo som to čítal v evanjeliu. Dôvod, prečo sa Duch Svätý nenarodil z holubice, tak ako sa Kristus narodil zo ženy, je ten, že Duch Svätý sa nezjavil vyslobodzujúcim holubom, ale aby pred ľuďmi znamenal nevinnosť a duchovnú lásku, ktorú viditeľne symbolizuje obraz holubice. Pán Ježiš Kristus, ktorý prišiel pre oslobodenie ľudí, medzi ktorými boli muži aj ženy povolaní k spáse, nezanedbával mužské pohlavie, keď prijal muža, ani nezanedbával ženské pohlavie, keďže sa narodil z manželky. Je tu veľké tajomstvo, lebo ako k nám prišla smrť cez ženu, tak sa cez ženu zrodil život. že oboma prirodzenosťami, ženskou i mužskou, bol porazený diabol vystavený mukám, keď sa [predtým] tešil z ich spoločnej porážky 73 . Menším trestom pre diabla by bolo, keby obe tieto prirodzenosti boli v nás oslobodené, a nie my by sme boli oslobodení prostredníctvom oboch. Tým nechceme povedať, že pravé telo mal iba Pán Ježiš Kristus, kým Duch Svätý sa zjavil v klamlivej podobe holubice, ale veríme, že v oboch prípadoch hovoríme o pravých telách. Lebo ako sa Synovi Božiemu nehodilo zvádzať ľudí na scestie, tak sa nehodilo ani Duchu Svätému; ale pre Všemohúceho Boha, ktorý z ničoho stvoril celé stvorenie, nebolo ťažké sformovať skutočné telo holubice bez pomoci iných holubíc, rovnako ako pre Neho nebolo ťažké sformovať skutočné telo v lone Márie bez mužského semena: keďže telesná prirodzenosť slúži príkazu a vôli Pána, v lone ženy, pre formovanie [prirodzenosti] pre ľudský svet. Blázniví a úbohí ľudia však neveria, že to, čo oni sami nedokážu, alebo to, čo nikdy v živote nevideli, je v moci všemohúceho Boha. 25. Nec eos audiamus, qui propterea uolunt cogerc, ut inter creaturas filium dei numeremus, quia passus est. dicunt enim: si passus est, mutabilis est; et si mutabilis est, creatura est, quia substantia dei non potest inmutari. cum quibus etiam nos dicimus et dei substantiam commutari non posse et creaturam esse mutabilem. Sed aliud est esse creaturam et aliud suscipere creaturam. filius ergo unigenitus dei. Qui est uirtus et sapientia dei et uerbum, per quod facta sunt omnia, quia inmutari omnino non potest, suscepit humanam creaturam. quam lapsam erigere atque inueteratam renouare dignatus est. nec in ea per passionem ipse in deterius commutatus est, sed zarobiť potius per resurrectionem in melius commutauit. nec propterea uerbum patris, id est unicum dei filium, per quem facta sunt omnia, negandum est natum et passum esse pro nobis, et martyres enim passos dicimus et mortuos propter regna caelorum; nec tamen in ea passione et morte animae eorum occisae sunt, dicit enim dominus: nolite timere eos, qui corpus occidunt, animae autem nihil possunt facere. sicut ergo martyres passos et mortuos dicimus in corporibus, quae portabant, sine animarum interfectione uel morte, sic dei filium passum et mortuum dicimus in homine, quem portabat, sine diuinitatis aliqua commutatione uel morte. Trpiaci Syn Boží je Pravý Boh 25. Nepočúvajme tých, ktorí sa nás snažia prinútiť považovať Božieho Syna za jedno zo stvorení, pretože trpel. Hovoria: ak trpí, potom sa mení, a ak sa mení, potom stvorenie, pretože podstata Boha je nemenná 74 . Tvrdíme s nimi, že podstata Boha je nemenná, ale stvorenie je premenlivé. Ale iná vec je byť stvorením a iná vec je vnímať stvorenie. Lebo Jednorodený Syn Boží, Božia sila a Múdrosť a Slovo, skrze ktoré začalo byť všetko úplne nemenné, vzalo na seba ľudské stvorenie a rozhodlo sa obnoviť to, čo padlo, a obnoviť to, čo bolo schátrané. Cez utrpenie, ktoré prežil v Jeho ľudskosti. Svojím vzkriesením sa nezmenil k horšiemu, ale k lepšiemu. Preto by sa nemalo popierať, že Slovo Božie, Jednorodený Syn Boží, skrze ktorého bolo všetko stvorené, sa narodilo a trpelo za nás. A o mučeníkoch hovoríme, že trpeli a znášali smrť pre Kráľovstvo nebeské, ale v ich utrpení a smrti ich duše neboli zabité. Lebo Pán hovorí: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu“ (Matúš 10:28). Tak ako hovoríme o mučeníkoch, že trpeli a trpeli smrťou v telách, ktoré niesli, bez zničenia alebo smrti duše, tak o Synovi Božom hovoríme, že trpel a zomrel v človeku, ktorého niesol, bez akejkoľvek zmeny alebo smrti Božstva. 26. Nec eos audiamus, qui negant tale corpus domini resurrexisse, quale positum est in monumento. si enim tale non fuisset, non ipse dixisset post resurrectionem discipulis: palpate et uidete, quoniam spiritus ossa et neruos non habet, sicut me uidetis habere, sacrilegum est enim credere dominum nostrum, cum ipse sit aliquomisse in, nec nos moueat, quod clausis ostiis subito eum apparuisse discipulis scriptum est, ut propterea negemus illud fuisse corpus humanum, quia contra naturam huius corporis uidemus esse per clausa ostia intrare. omnia enim possibilia sunt deo. nam et ambulare super aquas contra naturam huius corporis esse manifestum est; et tamen non solum ipse dominus ante passionem ambulauit, sed etiam petrum ambulare fecit, ita ergo et post resurrectionem de corpore suo fecit, quod uoluit. si enim potuit ante passionem clarificare illud sicut splendorem solis, quare non potuit et post passionem ad quantam uellet subtilitatem in temporis momento redigere, ut per clausa ostia posset intrare? Pravda o Kristovom telesnom vzkriesení 26. Nepočúvajme tých, ktorí popierajú, že telo vzkrieseného Pána bolo tým istým telom, ktoré bolo uložené do hrobu 75. Keby to tak bolo, potom by Pán po zmŕtvychvstaní nepovedal učeníkom: „Držte sa ma a pozerajte na mňa, lebo duch nemá mäso a kosti, ako vidíte, ja mám“ (Lk 24,39). Je rúhanie veriť, že náš Pán, ktorý je sama Pravda, povedal v čomkoľvek lož. Nenechajme sa zmiasť tým, čo sa píše o tom, že keď boli dvere zamknuté, zrazu sa zjavil učeníkom (porov. Jn 20, 26), aby na základe týchto slov poprel, že toto telo bolo ľudským telom, ktoré od prírody nemá tendenciu vchádzať cez zatvorené dvere. Koniec koncov, všetko je možné u Boha (Matúš 19:26). Je totiž zrejmé, že chôdza po vode je tiež v rozpore s prirodzenosťou ľudského tela. Avšak nielen sám Pán kráčal po vodách pred svojím [ukrižovaním], ale prikázal aj Petrovi, aby urobil to isté (Mt 14:25, 29). Takže po svojom vzkriesení mohol so svojím telom robiť, čo chcel. Lebo ak pred svojím [ukrižovaním] mohol osvetliť svoje telo ako žiara slnka (Mt 17:2), tak prečo mu po utrpení nemohol v okamihu dať takú jemnosť, ako chcel, aby mohlo prejsť zatvorenými dverami? 27. Nec eos audiamus, qui negant ipsum corpus se cum leuasse in caelum dominum nostrum et commemorant in euangelio quod scriptum est: nemo ascendit in caelum, nisi qui de caelo descendit, et dicunte non asceit de quinder intuisse caelum, non enim intellegunt, quoniam corpus non ascendit in caelum: dominus enim ascendit, corpus autem non ascendit, sed leuatum est in caelum illo leuante, qui ascendit. si enim quisque descendat uerbi gratia de monte nudus, cum autem descenderit, uestiat se et uestitus iterum ascendat, recte utique dicimus: nemo ascendit, nisi qui descendit, nec uestem reflectamus, quam se cum leuauit, dilumcimusest asdiscensitus. Pravda o Kristovom telesnom vzostupe 27. Nepočúvajme ani tých, ktorí popierajú, že náš Pán vystúpil [spolu s Ním] do neba s tým istým telom, a spomínajúc na to, čo je napísané v evanjeliu: „Nik nevystúpil do neba, iba ten, ktorý zostúpil z neba“ (Ján 3:13), hovoria, že telo nezostúpilo z neba, nemôže vystúpiť do neba. Naozaj nechápu, že telo nevystúpilo do neba. Pán vystúpil do neba, ale telo nevystúpilo, ale bolo vzaté do neba Vzostupom, Tým, ktorý ako prvý zostúpil. Napríklad, ak niekto zostúpi z hory nahý, a keď zostúpi, oblečie sa a vystúpi oblečený, hovoríme so všetkou spravodlivosťou, že v tej chvíli nikto nevystúpi, okrem toho, kto prvý zostúpil: nemyslíme šaty, ktoré si berie so sebou, ale hovoríme, že na horu vystúpil iba ten, kto sa obliekol 76 . 28. Nec eos audiamus, qui negant ad dexteram patris sedere filium. dicunt enim: numquid deus pater habet latus dextrum aut sinistrum sicuti corpora? nec nos hoc deo patre sentimus; nulla enim forma corporis deus definitur atque concluditur. Sed dextera patris est beatitudo perpetua, quae sanctis promittitur: sicut sinistra eius rectissime dicitur miseria perpetua, quae inpiis datur: ut non in ipso deo, sed in creaturis hoc modo, quo diximus, intellegistra, dexquiisti et si quod est ecclesia, in ipsa dextera, hoc est in ipsa beatitudine futurum est, sicut apostolus dicit, quia et simul nos suscitauit et simul sedere fecit in caelestibus. quamuis enim corpus nostrum nondum ibi sit, tamen spes nostra iam ibi est. propterea et ipse dominus post resurrectionem iussit discipulis, quos piscantes inuenit, ut in dexteram partem mitterent retia. quod cum fecissent, ceperunt pisces, qui omnes magni erant, id est iustos signiflcabant, quibus dextera promittitur. hoc significat, quod etiam in iudicio dixit se agnos ad dexteram, haedos autem ad sinistram esse positurum. 3 význam slov o Kristovi sediacom po pravici Otca 28. Nepočúvajme tých, ktorí popierajú, že náš Pán sedí po pravici Otca. Lebo hovoria: „Má Boh Otec skutočne pravú alebo ľavú stranu, ako majú telá? Ale toto si nemyslíme o Bohu Otcovi, lebo On nie je obmedzený a nepozostáva zo žiadnej telesnej podoby. [Sedenie] po pravici Otca znamená večnú blaženosť zasľúbenú svätým, ako [sedenie] po pravici spravodlivosti znamená večné muky pripravené pre bezbožných. takže pravá a ľavá strana nie je v samom Bohu, ale v jeho stvoreniach, podľa obrazu uvedeného vyššie 77. Telo Kristovo, ktorým je Cirkev, bude teda po pravici, čiže v samej blaženosti, ako o tom hovorí apoštol: „A vstal s ním a posadil ho na nebesiach v Kristovi Ježišovi“ (Ef. 2:6). Lebo hoci naše telo ešte nie je tam, naša nádej už tam je. Preto po svojom vzkriesení Pán prikázal učeníkom, ktorí lovili ryby, aby hodili sieť na pravú stranu (Jn 21:6). Keď to urobili, chytili ryby, ktoré boli všetky veľké, čo znamená spravodlivých, ktorým je prisľúbené miesto po pravici. Naznačujú to aj slová o súde, kde bude pripravené miesto pre ovce po pravej strane a pre kozy po ľavej strane (Mt 25:33). 29. Nec eos audiainus, qui negant diem iudicii futurum et commemoranl, quod in euangelio script urn est, eum, qui credit in christum, non iudicari; Qui autem non credit in ilium, iam iudicatum esse, dicunt enim: si et ille, qui credit, non ueniet in indicium, et ille, qui non credit, iam iudicatus est, ubi sunt, quos iudicaturus est in die iudicii? non intellegunt sic loqui script liras, ut praeleritum tempus pro futuro tempore insinuent: sicut supra diximus, quod apostolus dixit de nobis, quod simul nos sedere fecit in caelestibus, nondum factum est; Sed quia certissime est futurum, ita dictum est quasi iam factum sit. sicut el ipse dominus discipulis dixit: omnia, quae audiui a patre meo, nota uobis feci, et paulo post dicit: multa habeo uobis dicere; Sed non potestis illa portare modo. quomodo ergo dixerat: omnia, quae audiui a patre meo, nota uobis feci, nisi quia illud, quod per spiritum sanctum certissime facturus erat, quasi iam fecisset, loculus est? sic ergo cum audimus: qui credit in christum, non ueniet in iudicium, intellegamus, quia non ueniet ad damnationem. dicitur enim iudicium pro damnatione, sicut dicit apostolus: qui non manducat. manducantem non iudicet, id est, non de illo mala cxistimet. El dominus dicit: nolite iudicare, ne iudicetur de uobis. non enim tollit nobis intellegentiam iudicandi. cum et propheta dicat: si uere iustitiam diligitis, recta iudicate, filii hominum, et ipse dominus dicat: nolite iudicare personaliter, sed iustum iudicium iudicate. Sed illo loco, ubi uetat iudicare, illud admonet, ne damnemus aliquem, cuius uel cogitatio nobis non aperta est uel nescimus, qualis postea sit futurus. sic ergo cum dixit: ad iudicium non ueniet, hoc dixit, quia non ueniet ad damnationem; Qui autem non credit, iam iudicatus est. hoc dixit, quia iam damnatus est praescientia dei, qui nouit, quid inmineat non credentibus. 29. Nepočúvajme tých, ktorí popierajú prichádzajúci súdny deň a spomínajú, že je napísané v evanjeliu: „Kto verí v Neho, nie je odsúdený, ale kto neverí, už bol odsúdený“ (Ján 3:18). Hovoria: „Ak ten, kto verí, nepríde na súd, a ten, kto neverí, je už odsúdený, kde sú tí, ktorí budú súdení v deň súdu? Nerozumejú tomu, že Sväté písmo, keď to hovorí, používa minulý čas namiesto budúceho. Napríklad, ako sme už povedali vyššie, apoštol o nás hovorí, že Boh nás posadil s Kristom do neba (Ef 2:6). To sa síce ešte nestalo, v budúcnosti sa to nepochybne stane, ale hovorí sa, akoby sa to už stalo. Podobne aj sám Pán hovorí učeníkom: „Povedal som vám všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Ján 15:15), a o niečo ďalej pokračuje: „Ešte by som vám chcel veľa povedať, ale teraz by ste to nezniesli“ (Ján 16:12). Prečo teda povedal: „Povedal som vám všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Ján 15:15), ak nenaznačil, čo nepochybne zamýšľal dosiahnuť Duchom Svätým, akoby už bolo vykonané? Takže, keď počujeme: „Kto verí v Krista, nepríde na súd“ (Jn 3:18), musíme to chápať v tom zmysle, že veriaci nebude odsúdený. Lebo slovo „súd“ (iudicium) sa používa namiesto slova „odsúdenie“ (damnatio), ako hovorí Apoštol: „Ak niekto neje, nech nesúdi (non jndicet). A Pán hovorí: „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Matúš 7:1). Neberie nám schopnosť súdiť, ako hovorí prorok: „Ak skutočne milujete spravodlivosť, súďte spravodlivo, ľudskí synovia“ (Ž 57,2) 79. A Pán hovorí: „Nesúďte podľa zdania, ale súďte spravodlivým súdom“ (Ján 7,24). Ale tam, kde zakazuje súdiť, nás varuje, aby sme niekoho nesúdili, pretože jeho myšlienky nie sú pre nás otvorené a nevieme, čím sa v budúcnosti stane. V dôsledku toho, keď hovorí: „Nepríde na súd,“ myslí tým, že nebude odsúdený. „Kto však neverí, je už odsúdený,“ znamená, že je odsúdený v predzvedaní Boha (praescientia Dei), ktorý vie, čo ohrozuje neveriacich 80. 30. Nec eos audiamus, qui dicunt spiritum sanctum, quem in euangelio dominus promisit discipulis, aut in paulo apostolo uenisse aut in montano et priscilla, sicut cataphryges dicunt, aut in nescio quo manete uel manichaeo, sicut tam enim caeci sunt isti, ut scripturas sa prejavujú ako neinteligentné, aut tam neglegentes salutis suae, ut omnino non legant. quis enim, cum legerit, non intelleget uel in euangelio quod post domini resurrectionem scriptum est dicente dominö ego mitto promissa patris mei in uos; uos autem sedete hic in ciuitate, quousque induamini uirtutem ab alto? et in actibus apostolorum, posteaquam dominus a discipulorum oculis absces v caelum, decem diebus peractis die pentecostes non adtendunt apertissime uenisse spiritum sanctum; et cum essent illi in ciuitate, sicut eos ante monuerat, inpleuisse illos. ita ut loquerentur linguis. nam diuersae nationes, quae tunc aderant, jedinečné publikum suam linguam intellegebant. Sed isti homines decipiunt eos, qui neglegentes catholicam fidem et ipsam fidem suam, quae in scripturis manifesta est, nolunt discere et, quod est grauius et multum dolendum, cum in catholica neglegenter uersentur, diligereticis acomurem O Duchu Svätom. Omyl montanizmu a manicheizmu 30. Nepočúvajme tých, ktorí hovoria, že Duch Svätý, ktorého Pán prisľúbil učeníkom v evanjeliu, sa zjavil v apoštolovi Pavlovi, alebo v Montane a Priscille, ako tvrdia Katafrigčania, alebo, sám neviem, ktoré Mani alebo Mannchae, ako hovoria Manichejci 81. Buď sú tak slepí, že tak jasne nerozumejú tomu, čo je vo svojom spasení, alebo vo Svätom písme. vôbec ich nečítajú. Lebo kto číta, nerozumie tomu, čo je napísané v evanjeliu po zmŕtvychvstaní Pána, keď povedal: „Pošlem na vás zasľúbenie svojho Otca, ale zostaňte v meste Jeruzalem, kým sa vám nenaplní moc z výsosti“ (Lukáš 24:49)? Neberú do úvahy, čo je napísané v Skutkoch apoštolov, že po tom, čo Pán vystúpil do neba v prítomnosti učeníkov, po desiatich dňoch, v deň Turíc, sa Duch Svätý zjavil tým najzrejmejším spôsobom, a keď boli v Jeruzaleme, podľa príkazu, ktorý predtým dal Kristus, ich Duch naplnil tak, že hovorili [rôznymi] jazykmi. Napokon, [zástupcovia] rôznych národov, ktorí tam boli, im rozumeli každý vo svojom vlastnom jazyku (porov. Sk 2:1-11). Ale títo ľudia klamú tých, ktorí zanedbávajú katolícku vieru a svoju vlastnú vieru, čo je jasne naznačené v Písme svätom, nechcú sa [to] naučiť, a čo je ešte ťažšie a hodné smútku, bezstarostne zotrvávajúce v katolíckej [cirkvi] 82, počúvajú s pozornosťou heretikov 83. 31. Nec eos audiamus, qui sanctam ecclesiam, quae una catholica est, negant per orbem esse diffusam, sed in sola africa, hoc est in parte donati pollere arbitrantur. ita surdi sunt aduersus prophetam dicentem: filius meus es tu, ego hodie genui te; postula a me, et dabo tibi gentes hereditatem tuam, et posedem tuam terminos terrae, et alia multa, siue in ueteris siue in noui testamenti libris quae scripta sunt, ut apertissime deklarant ecclesiam christi per orbem terrae esse diffus quod cum eis obicimus, dicunt iam ista omnia fuisse conpleta, antequam esset pars donati, sed postea totam ecclesiam perisse et in sola donati parte reliquias eius remansisse contendunt. o linguam superbam et nefariam! nec si uere sic uiuerent, ut uel inter se pacem postea custodirent. nunc autem non adtendunt iam in ipso donato completum fuisse, quod dictum est: in qua mensura mensi fueritis, in ea remetietur uobis. sicut enim christum diuidere conatus est, sic ipse a suis cotidiana concisione diuiditur. ad hoc etiam pertinet illud, quod dominus dicit: qui enim gladio percusserit, gladio morietur. gladius enim illo loco, siquidem in malo positus est, discordiosam linguam significat, qua tunc ille infelix ecclesiam percussit, sed non occidit. non enim dixit dominus: qui occiderit gladio, gladio morietur, sed qui gladio usus fuerit, inquit, gladio morietur. ergo illo percussit ecclesiam lingua litigiosa, qua nunc ipse conciditur, ut omnino dispereat atque moriatur. et tamen illud tunc apostolus pelrus non superbia sua, sed quaniuis carnali, tamen amore domini fecerat. itaque admonitus recondit gladium; istc autem nec uictus hoc fecit, siquidem cum episcopo caeciliano causam cum diceret audientibus episcopis romae. quos ipse petiuerat. nihil eorum quae intenderat potuit probare; et sic remansit in schizmate, ut suo gladio moreretur. populačný praecisam. petrus enim errans in amore domini seruo, non libero aurem dexteram praecidit. ex quo significat eos, qui gladio schismatis feriuntur, et seruos esse carnalium desideriorum, nondum eductos in libertatem spiritus sancti, ut iam non confidant in homine, et non audire quod dextrum est, id est est per catholiamagamtain sed audire sinistrum humanae inflationis errorem. sed tamen, cum dominus in euangelio dicat, cum per omnes gentes euangelium fuerit praedicatum, tunc finem esse fuiurum, quomodo isti dicunt, quod iam ceterae omnes gentes ceciderunt a sola donati parte remans parisits ab unitate praecisa est, nonnullas gentes postea credidisse et adhuc esse aliquas, quae nondum crediderunt, quibus cotidie non cessatur euangelium praedicari? quis non miretur esse aliqucm, qui se christianum dici uelit et aduersus christi gloriam tanta inpietate rapiatur, ut audeat dicere omnes populos gentium, qui modo adhuc accedunt ecclesiae dei et in dei filredium nonrestinium festinianter c donatista baptizat? Sine dubio ista exsecrarentur homines et eos sine dilationc relinquerent, si christum quaererent, si ecclesiam diligerent, si liberi essent, si aurem dexteram integram retinerent. Univerzálnosť Cirkvi. Omyl donatizmu 31. Nepočúvajme tých, ktorí popierajú, že jediná katolícka svätá Cirkev je rozšírená po celej zemi, ale verme, že je prítomná iba v Afrike, v skupine Donáta 84. Sú takí hluchí k slovám proroka, ktorý hovorí: „Ty si môj Syn, dnes som ťa zrodil; pros ma a dám národy do tvojho vlastníctva za tvoje dedičstvo“2: 7:Pal-8 Je toho oveľa viac, čo je napísané v knihách Starého a Nového zákona a jasne hlása, že Cirkev Kristova je rozšírená po celej zemi. Keď im to prednesieme ako námietku, odpovedia, že toto všetko sa naplnilo už pred vznikom skupiny Donátus, potom celá Cirkev zanikla, a ako tvrdia, jej zvyšky zachovali len donatisti. Ó hrdý a zlý jazyk! Aj keby bola pravda, že žijú tak, že si udržiavajú pokoj aspoň medzi sebou. Dnes už nevenujú pozornosť tomu, že práve na príklade Donáta sa splnilo, čo bolo povedané: „Akou mierou nameriate, takou sa vám nameria“ (Mt 7,2). Tak ako sa snažil rozdeliť Krista, tak aj jeho [sekta] je rozdelená každodenným delením. Platí to aj pre to, čo povedal Pán: „Všetci, ktorí berú meč, mečom zahynú“ (Matúš 26:52). Meč, chápaný na naznačenom mieste v negatívnom zmysle, označuje jazyk rozsievajúci nezhody, ktorým tento nešťastník udrel Cirkev, ale nezabil ju. Lebo Pán nepovedal: „Kto zabije mečom, mečom zomrie,“ ale: „Kto použije meč, zomrie mečom“ 85 . Donátus tak zasiahol Cirkev jazykom nepriateľstva, z ktorého teraz dostáva údery až do úplného zničenia a smrti. Naproti tomu apoštol Peter [meč nepoužíval] z pýchy, ale z lásky k Pánovi, aj keď prirodzenej. Mučený za to zasunul meč do pošvy; Donatus, hoci bol porazený, to neurobil. Keď viedol súdny spor s biskupom Caeciliánom v prítomnosti biskupov 86, ktorých súd sám žiadal a nemohol nič dokázať, čo predložil, zostal v schizme a zomrel vlastným mečom. Jeho ľud, ktorý nepočúva prorokov a evanjelium, v ktorom je celkom jasne napísané, že Kristova cirkev je rozšírená medzi všetky národy, počúva schizmatikov, ktorí nehľadajú Božiu slávu, ale svoju vlastnú, čím dostatočne dosvedčujú, že sú v otroctve a nie sú slobodní a majú odrezané pravé ucho (porov. Lk 22, 51). Lebo Peter, ktorý sa mýlil vo svojej láske k Pánovi, odťal pravé ucho otrokovi, a nie slobodnému človeku. Tým chce povedať, že tí, ktorí sú zasiahnutí mečom schizmy, sú otrokmi telesných túžob a ešte neboli povolaní k slobode Ducha Svätého, aby už nedúfali v človeka. Oni predsa nepočujú to, čo je napravo, teda Pánovu slávu, veľmi šírenú Katolíckou cirkvou, ale počujú to, čo je naľavo, teda omyl ľudskej arogancie. Lebo ak Pán v evanjeliu hovorí, že keď sa evanjelium bude hlásať všetkým národom, potom príde koniec (porov. Mt 14,14), ako potom tvrdia, že všetky národy už odpadli od viery a Cirkev zachovali len donatisti, keď je zrejmé, že odkedy sa táto časť oddelila od jednoty, nové národy ešte uverili evanjeliu, a pre tých, ktorí neunavili Cirkev? Kto by sa nečudoval človeku, ktorý sa nazýva kresťanom a ženie sa proti Božej sláve s takou zlobou, že si trúfa tvrdiť, že všetky pohanské národy, ktoré sa ešte len pripájajú k Cirkvi Božej a ponáhľajú sa uveriť v Božieho Syna, to robia márne, bez toho, aby ich niekto z donatistov pokrstil? Bezpochyby, ak by ľudia úprimne hľadali Krista a milovali Cirkev, potom by boli slobodní a zachovali si neporušené pravé ucho, okamžite by sa od toho odvrátili a vzdialili by sa od nich. 32. Nec eos audiam, qui quamuis neminem rebaptizent, piaeciderunt se tamen ab unitate et lucifei iani magis dici quam catholici maluerunt. in eo enim, quod imellegunt baptisma christi non esse repetendum, recle faciunt. sentiunt enim sacramentum sancti lauacri nusquam esse nisi ex catholica ecclesia, sed earn formam se cum I habere sarmenta praecisa, quam in ipsa uite, ! antequam praeciderentur, akceperant. hi sunt I enim, de quibus apostolus dicit: habentes speciem pietatis, uirtutem autem eius abnegantes; est enim magna uirtus pietatis pax et unitas, quia unus est deus. hanc illi non habent, quia praecisi ab unitate sunt, itaque, si qui ex ipsis ad catholicam ueniun, non iterant speciem pietatis, quam habent, sed accipiunt uirtutem pietatis, quam non habent. nam et amputatos ramos denuo posse inseri, si non permanserint in incredulitate, apertissime apostolus docet. quod cum luciferiani intelleguni et non rebaptizant, non inprobamus: sed quod autem etiam ipsi praccidi a radice uoluerunt, quis non detestandum esse cognoscat? et ideo maxime, quia hoc eis displicuit in ecclesia catholica, quod uere catholicae sanctitatis est. non enim sine causa inter omnes apostolos huius ecclcsiae catholicae personam sustinet petrus; Huic enim ecclesiae claues regni caelorum datae sunt, cum petro datae sunt, et cum ei dicitur, ad omnes dicitur: ainas me? pasce oues meas. debet ergo ecclesia catholica correctis et pietate firmatis iiliis libenter ignoscere. cum ipsi petro personam eius gestanti, et cum in mari tilubasset et cum dominum carnaliter a passionc reuocasset cl cum aurem serui gladio praecidisset el cum ipsum dominum ter negassct et cum in simulationem postea superstitiosam lapsusamusesenia esset, upresnenie atque firmatum usque ad dominicae passionis gloriam peruenisse. itaque post perzecutionem. quae per arrianos haereticos facta erat, posteaquam pax, quam quidem catholica in domino tenet, etiam a principibus saeculi reddita est, episcopi, qui perfidiae arrianoruin in ilia persecutione consenserant, multi correcti siinedanquotes indelete crediderant siue quod se credidisse simulauerant. hos ecclesia catholica materno recepit sinu, tamquam petrum post fletum negationis per galli cantum admonitum aut tamquam eundem post prauam simulationem pauli uoce correctum. hanc illi matris caritatem superbe accipientes et inpie reprehendentes, quia petro post galli cantum surgenti non gratulati sunt, cum lucifero, qui mane oriebatur, cadere meruerunt. Jednota Cirkvi. Luciferiánsky omyl 32. Nepočúvajme ani tých, ktorí sa aj bez toho, aby niekoho prekrstili, odtrhli od [cirkevnej] jednoty a radšej sa volajú luciferiánmi ako katolíkmi 87 . Vo viere, že by nemali opakovať krst Krista, konajú správne 88. Podľa ich názoru sviatosť posvätného prameňa neexistuje nikde okrem katolíckej cirkvi, ale odrezané konáre si zachovávajú podobu, ktorú nadobudli na viniči pred rezom. To sú tí, o ktorých apoštol hovorí: „Majú formu zbožnosti, ale popierajú jej moc“ (2 Tim 3:5). Veď veľkou silou zbožnosti je pokoj a jednota, lebo Boh je jeden. Toto nemajú, pretože sa odtrhli od katolíckej cirkvi. Preto, ak niekto z nich príde do katolíckej [cirkvi], nezopakuje formu zbožnosti, ktorú má, ale prijme silu zbožnosti, ktorú nemá 89 . Lebo aj odrezané konáre môžu byť znovu zaštepené, „ak nebudú pokračovať v nevere“, ako jasne učí apoštol (pozri: Rim 11:23). Neodsudzujeme to, čo luciferiáni chápu a neprekrstia, ale to, že sami chceli byť odrezaní od koreňa, kto by to nepovažoval za hodné znechutenia? Najmä preto, že v katolíckej cirkvi nevládnu presne to, čo skutočne patrí ku katolíckej svätosti. Nikde totiž nemôže tak prekvitať súcit a milosrdenstvo ako v katolíckej cirkvi, ktorá ako pravá matka nehanobí svojich hriešnych synov a ľahko odpúšťa tým, ktorí sa kajajú. A nie je náhoda, že spomedzi všetkých apoštolov je to Peter, ktorý zosobňuje Katolícku cirkev 90. Táto Cirkev dostala kľúče od Kráľovstva nebeského, keď boli dané Petrovi (porov. Mt 16,19). A keď sa mu povie: „Miluješ ma? Pas moje ovce“ (Ján 21:17), to sa hovorí každému. Cirkev teda musí odpustiť svojim synom, ktorí činia pokánie a posilňujú sa v cnosti; napokon vidíme, že Peter, zosobňujúci Cirkev (personam ejns geslanti), ktorý na mori pochyboval (Mt 14:30), ľudsky (karnaliter) odhováral Pána od [krížového] utrpenia (porov. Mt 16:22), odťal ucho otrokovi mečom:5 a zaprel Pána trikrát (Mt 14,22). 70-71) a následne tomu, kto upadol do poverčivosti (Gal 2:12), bolo odpustené a on, kajúcny a posilnený, bol uznaný za hodného vstúpiť do slávy Pánovho utrpenia [na kríži]. Preto po prenasledovaní zo strany árijských heretikov, následnom obnovení pokoja, ktorý má Katolícka cirkev v Pánovi zo strany svetských autorít, mnohí biskupi, ktorí počas prenasledovania podľahli zrade ariánov, sa kajali, rozhodli sa vrátiť do Katolíckej cirkvi a odsúdili to, v čo verili, alebo to, čomu sa tvárili, že veria. Katolícka cirkev ich prijala do matkinho lona, ​​ako Peter, ktorý zapieral a plakal, keď kohút zaspieval, a on, ktorý upadol do hanebnej pretvárky a bol napravený Pavlovým hlasom. Ale Luciferiáni, hrdo hľadiaci a bezbožne odsudzujúci materinskú lásku, si zaslúžili padnúť spolu s Luciferom – Luciferom, synom úsvitu (porov.: Iz 14,12) 91, lebo sa neradovali z Petra, ktorý sa kajal po zaspievaní kohúta (porov.: Mt 14,12). 33. Nec eos audiamus, qui negant ecclesiam dei omnia peccata posse dimittere. itaque miseri, dum in petro petram non intellegunt et nolunt credere datas ecclesiae claues regni caelorum, ipsi eas de manibus amiserunt. isti sunt, qui uiduas, si nupserint, tamquam adulteras damnant et super doctrinam apostolicam sa praedicant esse mundiores: qui nomen suum si uellent agnoscere, mundanos se potius quam mundos uocarent. nolentes enim, si peccauerint, corrigi, nihil aliud elegerunt nisi cum hoc mundo damnari. nam quibus ueniam peccatorum negant, non eos aliqua sanitate custodiunt, sed aegris subtrahunt medicinam; et uiduas suas uri cogunt, quas nubere non permittunt. non enim prudentiores habendi sunt quam paulus apostolus, qui ait: malo eas nubere quam uri. Sviatostná moc Cirkvi. Novatiánsky omyl 33. Nepočúvajme ani tých. ktorý popiera, že Božia Cirkev môže odpustiť všetky hriechy 92. Preto títo nešťastníci, ktorí nerozumejú, že kameňom je Peter (in Petro Petram non intelligunt), a nechcú veriť, že Cirkvi boli dané kľúče od Kráľovstva nebeského, sami ich pustili z rúk. Sú to tí, ktorí odsudzujú vydaté vdovy za cudzoložstvo a považujú sa za čistejších ako apoštolské učenie (porov. 1 Tim 5,14). Ak by súhlasili s priznaním svojho [skutočného] mena, boli by nazvaní skôr svetskými (mundus) ako čistými (mundus) 93. Keďže sa nechceli napraviť (corrigi), ak spáchali hriech, nezvolili si nič iné, ako byť odsúdení so svetom. A tým, ktorým odmietajú odpustenie hriechov, nielenže nezachovajú ani malú časť svojho zdravia, ale pripravia ich aj o liek na chorobu; odsudzujú svoje vdovy na telesnú zhýralosť a nedovolia im vydať sa. Nemali by byť považovaní za múdrejších ako apoštol, ktorý chce, aby sa radšej oženili, než aby sa zapálili (1Kor 7:9) 94. 34. Nec eos audiamus. Qui carnis resurrectionem futuram negant et commemorant, quod ait apostolus paulus: caro et sanguis regnum dei non possidebunt, non intellegentes, quod ipse dicit apostolus: oportetkorumpibile hoc induere incorruptionem induertemale. cum enim hoc factum fuerit, iam non erit caro et sanguis, sed caeleste corpus, quod et dominus proniittit, cum dicit: neque nubent neque uxores ducent, sed erunt aequales angelis dei. non eniin iam hominibus, sed deo uiuent, cum aequales angelis facti fuerint. inmutabitur ergo caro et sanguis et fiet corpus caeleste et angelicum; et mortui enim resurgent incorrupti, et nos inmutabimur, ut et illud uerum sit, quod resurgel caro, et illud uerum sit, quod caro et sanguis regnum dei nun possidebit. Dôjde k telesnému vzkrieseniu mŕtvych 34. Nepočúvajme tých, ktorí popierajú budúce vzkriesenie tela, poukazujúc na to, čo povedal apoštol Pavol: „Telo a krv nezdedia Božie kráľovstvo“ (1 Kor. 15:50), nerozumejúc tomu, čo povedal ten istý apoštol: „Toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a toto smrteľné si obliecť nesmrteľnosť“ (315: Nesmrteľnosť). Vskutku, keď sa to uskutoční, už nebude telo a krv, ale nebeské telo (corpus caeleste). Presne ako Pán prisľúbil, keď povedal: „Nebudú sa ani ženiť, ani vydávať, ale zostávajú ako anjeli Boží v nebi“ (Matúš 22:30). Koniec koncov, potom nebudú žiť pre ľudí, ale pre Boha, čím sa stanú rovnými anjelom. Takže mäso a krv sa zmenia a stanú sa nebeským a anjelským telom (corpus caeleste angelicum). „Lebo mŕtvi vstanú neporušiteľní a my sa premeníme“ (1 Kor 15, 52). Takže je pravda, že telo bude vzkriesené, a to je pravda. že telo a krv nezdedia Božie kráľovstvo 95 . 35. Ista fidci simplicitate et sinceritate lactati nutriamur in chrislo et, cum paruuli sums, maiorum cibos non adpetamus, sed nutrimentis saluberrimis crescamus in christ accedentibus bonis moribus et christiana iuslitia, in de qua et un est proximislaquisitas firma nostrum de diabolo inimico et angelis eius iriumphet in semet ipso in chrisio, quem induit, quia perfecta caritas nec cupiditatem habet saeculi nec timorem saeculi. id est nec cupiditatem, ut adquirat res temporales, nec timorem, ne amittat res temporales. per quas duas ianuas intrat et regnat inimicus, qui primo dei timore, deinde caritate pellendus est. ipso interiore oculo uidctur ueritas – beati enim mundo corde, inquit, quia ipsi deum uidebunt – ut in caritate radicati et fundati praeualeamus comprehendere cum omnibus sanctis, quae sit latitudo et super longitudo et super longitudo et altemamititudo et al. caritatis christi, ut inpleamur in omnem plnitudinem dei et post ista cum inuisibili hoste certamina, quoniam uolentibus et amantibus iugum christi lene est et sarcina eius leuis, coronam uictoriae mereamur. Láska víťazí nad duchom zla 35. Sýti sa mliekom tejto jednoduchej a úprimnej viery, nechajme sa živiť v Kristovi, a kým sme nemluvňatá, neusilujme sa o potravu pre dospelých, ale rásťme v Kristovi prostredníctvom veľmi priaznivej stravy, zdieľania dobrých mravov a kresťanskej spravodlivosti, v ktorej sa láska k Bohu a blížnemu potvrdzuje a zdokonaľuje, aby každý z nás v Kristovi, oblečúc sa do Neho jeho anjela a diabla, zvíťazil nad diablom. Lebo dokonalá láska nemá v sebe ani chamtivosť, ani strach: chamtivosť po získaní dočasných statkov a strach z ich straty 96. Cez tieto dve brány vchádza a kraľuje nepriateľ, ktorého treba vyhnať najprv bázňou Božou a potom láskou. Čím nenásytnejšie by sme mali túžiť po stále jasnejšom a očividnejšom poznaní pravdy, tým viac si uvedomujeme, že rastieme v láske, v ktorej jednoduchosti sa očisťuje naše srdce, lebo týmto vnútorným okom vidíme pravdu, ako sa hovorí: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5, 8). Aby sme my, „zakorenení a zakotvení v láske, mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a pochopiť prevyšujúce chápanie lásky a Krista“ (supereminentem scientiam caritalis Christi), aby sme boli naplnení celou plnosťou Boha“ (Ef 3, 18-19) s týmto nepriateľom po 9. víťazstvo, lebo pre tých, ktorí túžia a milujú, „Kristovo jarmo je príjemné a jeho bremeno ľahké“ (Matúš 11:30). Preklad z latinčiny a poznámky Diakon Augustín Sokolowski Podnadpisy patria prekladateľovi. Augustín tu polemizuje proti tým, ktorí popierajú pravosť a predvečnosť Božieho synovstva Božieho Syna. Hovoríme o tej či onej forme adoptizmu – doktríny, ktorá tvrdí, že Ježiš Kristus sa adopciou „stal“ Božím Synom. Možno hovoríme o Ebionitoch – skupine judaizujúcich kresťanov, ktorí sa už v prvom storočí oddelili od spoločenstva s Cirkvou. Porovnaj: Manca L. II combattimento cristiano. Úvod. R. 103. PL: si ergo uisibilia munda a uisibilibus inmundis contingi possum. Hovoríme najmä o doketizme rozšírenom medzi Manichejcami, ktorí trvali na zjavnej povahe tela Ježiša Krista. PL.: ak viditeľných a čistých vecí sa môžu dotknúť viditeľné a nečisté veci. Toto známe učenie o sprostredkovaní ľudskej rozumnej duše medzi Božským a hrubohmotným telom pri vtelení siaha až do gréckej teologickej tradície – Origena a sv. Gregora Teológa (pozri: Gregor Teológ. Orat. 2.23; 38.13; Er. 101.41.). V tomto smere Augustín verí, že v Kristovi máme ľahší typ spojenia ako medzi dušou a telom v človeku, keďže tu došlo k spojeniu dvoch rozumných, duchovných entít – Božstva a rozumnej duše; zatiaľ čo duša je ďalej od tela ako Boh od duše, keďže v prvom prípade sa netelesné spája s telesným a v druhom je Duch spojený s duchom, ako s podobným (Augustín. Sermo 293. 7 // PL. 38. Kol. 1332; pozri aj: De fide cl 41 symb. 102. PL 33. Col.542 atď.). – Pribl. vyd. Slová o poslucháčoch (auditoribus suis) potvrdzujú dohad, že táto kapitola hovorí konkrétne o Manichejcoch, ktorí členov svojho „komúnia“ rozdelili na poslucháčov (auditores) a vyvolených (electi). Hovoríme o učení Apollinarisa (okolo 310 320–390), biskupa z Laodicey, ktorý v polemike s arianizmom dospel k záverom, ktoré ho zaviedli za hranice cirkevnej ortodoxie. Apollinaris tvrdil, že Ježišovi Kristovi chýbal ľudský duch alebo myseľ (νοῦς, čo zodpovedá latinskému mens), „nahradené“ Božským Logom. O apolinizme pozri podrobnú štúdiu: Voisin G. L’apollinarisme. Historická etuda. Litteraire et dogmatique sur le debut des controverses chrisiologiques au IVe siècle. Louvain, 1901. Latinská teologická tradícia pod vedením sv. Augustína radšej nehovorí o premene človeka, ale o jeho „reformácii“ – znovuzrodení, nie o zbožštení, ale o vykúpení a kresťanskej dokonalosti. V kontexte tejto kapitoly, v ktorej sa Augustín polemizujúc s apolinarianizmom, uchyľuje k jednej z najdôležitejších axióm patristickej teológie: „čo nie je prijaté (božstvom v Kristovom ľudstve), nie je uzdravené“ (porov. sv. Gregor Teológ, Ep. 101,32), je „terminológia, ktorá hovorí“ obzvlášť zaujímavá. Pravdepodobne výraz „dôstojnosť nebeského Obrazu“ (dignilas forniae caelestis), ktorý ľudské telo prijalo v Kristovi, znamená obdarovať ho dôstojnosťou Božieho Syna, ktorý je obrazom Boha Otca a prototypom pre človeka (odtiaľ učenie o „reformácii“, t. j. premene človeka podľa jeho nebeského prototypu). – Pribl. vyd. Opäť hovoríme o jednej z foriem adopcie. V pokračovaní diskusie začatej v kapitole XVII.19 Augustín trvá na predvečnom a osobnom charaktere božskej Múdrosti v Kristovi, ktorá nemenne prevzala ľudskú prirodzenosť a udeľuje spásu v Kristovom tele – Cirkvi. Pravdepodobne majú na mysli ariánov. – Pribl. vyd. Augustín tu opäť polemizuje s jednou z foriem doketizmu. hovoriť o iluzórnej povahe Kristovho tela a popierať pravosť jeho narodenia z manželky. Augustínove slová sa stávajú skutočným chválospevom na vykúpenie celého ľudstva v Kristovi. Náš Pán sa narodil zo ženy, aby vykúpil mužov aj ženy. Prvý z cirkevných otcov a cirkevných spisovateľov, ktorí hovorili o paralele Márie a Evy, bol mučeník Justín Filozof (pozri jeho „Dialóg so Židom Tryfonom“, 100.4–6). Táto myšlienka je pravdepodobne inšpirovaná učením apoštola Pavla o Kristovi – Novom Adamovi. Hovoríme o učení Pavla zo Samosaty (asi 200–275), biskupa Antiochie, ktorý bol v roku 268 odsúdený Antiochijským koncilom za nesprávne učenie o Kristovi. Pavlovo učenie je variantom adopcionizmu v kombinácii s modalizmom. Podľa Pavla. Kristus sa adopciou stáva Božím Synom). V poradí. Jediný Boh je jedinou hypostázou, no historicky sa prejavuje v troch osobách (πρόσωπα). Na obranu svojho učenia Pavol použil výraz „konsubstanciálny“ (ὁμοούσιος), čím pripravil pôdu pre zúrivé diskusie o najvhodnejšom význame tohto pojmu počas ariánskych sporov v 4. storočí. Augustínove slová, zjavne namierené proti manichejcom, ktorí popierali pravdu o vzkriesenom Kristovom tele. Zaujímavý je Augustínov spôsob teologického uvažovania. Výrok o najhlbšej dogmatickej pravde o telesnom nanebovstúpení Pána sprevádza príklad z každodennej reality, ktorý nijako nesúvisí s teológiou. Augustín sa v knihe De agone christiano obracia na veľmi jednoduchých a nevzdelaných ľudí, ako to naznačuje aj samotný obsah traktátu. V ďalšom zo svojich diel, v traktáte „O symbole katechumenom“ (De Symbolo ad catechumenos), sa Augustín podrobne zaoberá aj vysvetlením slov o Kristovom sedení po pravici Otca. V synode, prekl.: „neodsudzujte“. St: LXX. V synode, prekl.: „Naozaj hovoríte pravdu, sudcovia, a súdite spravodlivo, synovia ľudskí? V období písania traktátu De agone christiano (t. j. asi 390 – 397) bol Augustín stále toho názoru, že Boh určuje večný osud človeka predvídavosťou jeho budúcich činov, alebo skôr vôľou k spáse (pozri: Augustine. De divers, quaest., 68.3: R. 4 Exp. ad. 52. II 53.6: pozri tiež: Stolyarov A. A. Slobodná vôľa ako problém európskeho morálneho vedomia M., 1999. S. 145), doktrínu, ktorú opustil už v traktáte „Simplicianovi“ v prospech absolútneho rozhodnutia Božej vôle, ktorá je jediným zdrojom predurčenia ľudského osudu. Viac podrobností nájdete na: Fokin L.R. Stručný náčrt učenia blahoslaveného Augustína o vzťahu medzi slobodným ľudským konaním a Božou milosťou pri spáse (podľa diel 386–397) // Blahoslavený Augustín. Pojednania o rôznych problémoch. M., 2005. S.8–40. – Pribl. vyd. Montanus, zakladateľ rovnomennej sekty, sa považoval za sprievodcu, ak nie za inkarnáciu Ducha Svätého, rovnako ako jeho druhovia – Priscilla a Maximilla. Mami, alebo manichejec, považoval Ducha Svätého za svoje nebeské „alter ego“, v najužšej jednote, s ktorou bol údajne od svojich 12 rokov. Príklady takéhoto doktrinálneho uzurpovania slov Písma o Kristovom zasľúbení Ducha Svätého učeníkom možno pokračovať až do dnešných dní. Augustínom použité slovo „katolícky“ (caiholica) tu možno chápať ako cirkev (Ecclesia catholica), tak aj vieru (fides catholica). Porovnaj: Manca L. II combattimento cristiano. Úvodc. S.117: „V jednom z listov blahoslavenému Hieronymovi (Ep.40) Augustín hovorí o existencii dvoch kategórií kresťanov: tých, ktorí nehovoria po grécky, a tých, ktorí si pre množstvo každodenných záležitostí nenachádzajú čas na sebavzdelávanie, aby mohli brániť pravdy kresťanskej viery. Kresťania, ktorí ochotne počúvajú heretikov, hovoria o vzniku „novej“ kategórie kresťanov: tí, ktorí sú neznalí vo veciach viery a milujú počúvať heretikov, Augustín pred nimi zrejme varuje svoje stádo. Hovoríme o donatistickej schizme, pomenovanej podľa Donáta z Kartága, biskupa z Cellae Nigrae v severnej Afrike († 355), nazývaného svojimi prívržencami Veľký (Donatus Magnus). Jeho nasledovníci sa uznali za jedinú pravú Cirkev Ježiša Krista a konali ako národná cirkev rímskej Afriky. Augustín vo svojej polemike proti donatistom trvá na tom, že Kristova cirkev je rozšírená po celej zemi. Preto sa kvôli zasľúbeniu nazýva katolíckym. Jedným zo znakov pravdy Cirkvi je podľa Augustína jej univerzálnosť (konciliarstvo). Pre viac podrobností pozri: Willis G.G. Svätý Augustín a spor donatistov. Londýn, 1950. Význam Augustínových slov je jasný z nasledujúceho príkladu. Apoštol Peter zasunul meč do pošvy, keď ho Pán pokarhal. Donat. nech sa deje čokoľvek. spôsobil rozkol v Cirkvi. Slová Pána nevyzývajú k ľahostajnému pacifizmu, ale varujú pred zlom a zlobou. V P.L. odporúčané čítanie: „biskupi Ríma“ (episcopis Romae). Augustín vo svojej polemike s donatistami zdôrazňuje význam Rímskej stolice, ktorej prvým biskupom bol apoštol Peter. Je možné, že čítanie episkopov Romae je odrazom kontextu protidonatistickej polemiky. Pozri nižšie poznámku 90. Táto kapitola sa zaoberá takzvanou „luciferiánskou schizmou“ v západnej cirkvi, pomenovanou po Luciferovi, biskupovi z Caralitánov na Sicílii († medzi 364-375, pozri: Hieronym. De vir. iIII. 95) – prísnom stúpencovi Nicejského koncilu, ktorý odmietal vstúpiť do cirkevného spoločenstva nielen s ariánmi. ale aj s tými biskupmi, ktorí sa zašpinili komunikáciou s ariánmi alebo podpísali proariánske vyznania (predovšetkým ariminiovská formula z roku 359), čo v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že po jeho návrate z exilu na Západ v rokoch 362-363. Lucifer sa dostal do schizmy a jeho nasledovníci sa začali nazývať „luciferiáni“. Vrchol ich činnosti na Západe nastal koncom 70. - začiatkom 80. rokov. IV storočie – cca. vyd. Augustín trvá na jedinečnosti krstu, ktorý sa vykonáva aj mimo Cirkvi. Heretici a schizmatici by mali byť prijatí do spoločenstva Cirkvi naplnenej milosťou, a nie znovu pokrstení. Zasľúbenie života v Kristovi nemožno zopakovať. Donatistickí schizmatici sa zase odvolávali na patristickú autoritu, ktorá údajne hovorila o nemilosti akéhokoľvek vzývania Kristovho mena mimo Cirkvi. Augustín popiera oprávnenosť odkazu donatistov na autoritu svätého mučeníka Cypriána z Kartága. St. Augustína. Er.93, 10, 35–39, ako aj traktát „O krste (De Bapiismo) proti donatistom“. Podľa Augustína sú sviatosti vykonávané mimo katolíckej cirkvi „formou zbožnosti“ (formam pietatis). Po vstupe do Cirkvi táto forma nadobúda „moc zbožnosti“ (virtutrm pietatis). Len tak sa sviatosť, vykonaná správne, ale mimo cirkevného spoločenstva, stáva skutočne milosťou naplnenou a bezpodmienečne spásnou. hujus catholicae Ecclesiae personam sustinet Petrus. Podľa blahoslaveného Augustína: "Peter je prvý z apoštolov. Tento primát nie je len dôsledkom toho, že bol povolaný ako prvý, ale je zvláštnym darom milosti (In Iohannis euangelium tractatus 124. 5: abundantiorie gratia unus idemque primus apostolus). Osobnosť primátu Petra však nie je povolaním a esenciou Cirkvi. (Tamže 118. 4: ideo unus pro omnibus, quia unitas est in omnibus Navyše iba Peter zosobňuje v Autustinových skorších dielach, s najväčšou pravdepodobnosťou pod vplyvom sv. Ambróza z Milána slová evanjelia (Matúš 16:13, počnúc od 39). in lob), Augustín hovorí, že kameň je Kristus, zatiaľ čo Peter zosobňuje Cirkev vytvorenú na tomto Kameni V Retractationes I 21.1 dáva Augustín čitateľovi na výber medzi dvoma výkladmi – vlastným a názorom sv. Ambróza (Harum autem duarum sententiarum quae sit probabilior, eligai lektor osoba, osoba dostáva kľúče, nie jedna moc in). jednota a katolicita daná Cirkvi, čiže univerzalita. Evanjeliovú pasáž o Kameni viery používa Augustín predovšetkým v kontexte kristologickej polemiky. V Epistole 53 sa v zozname rímskych biskupov spomína 2. Peter. Peter bol prvým biskupom Ríma, kde sa nachádzajú baziliky apoštolov (De civitate Dei I 1)“ (Augustinus-Lexikon. Zv. I. Bazilej, 1986–1994. Kol. 402–403). Cum Lucifero, qui mane oriebatur. Augustín používa slovnú hračku: Lucifer – Satan, padlý anjel, Luciferus – schizmatický biskup. Tak ako v prvom prípade sa pýcha stala dôvodom odpadnutia Satana a iných padlých anjelov od Boha, tak aj v druhom sa tá istá pýcha a nenávisť stala dôvodom odlúčenia schizmatikov od Cirkvi. – Pribl. vyd. Pravdepodobne hovoríme o nejakých skupinách v rámci montanizmu; najmä o tertullianistoch. Podľa Augustína táto sekta existovala v severnej Afrike až do začiatku 5. storočia (pozri: Augustine. De haeresibus, 80). – Pribl. vyd. Nepreložiteľná slovná hračka: mundus (čistý) – mundanus (svetský). Augustínova kritika smeruje nielen proti jeho rigoróznym súčasníkom, ale aj proti takým uznávaným spisovateľom kresťanského staroveku, akými boli Tertullus (De exhoriatione casitatis, De Monogamia) a Klement Alexandrijský (Stromata, 12.82), ktorí hovorili. aj keď z rôznych dôvodov, proti možnosti druhého manželstva. Porovnaj: Augustín. Reiractationes 2. 3: „V knihe píšem: „Nepočúvajme tých, ktorí popierajú budúce vzkriesenie tela, poukazujúc na to, čo povedal apoštol Pavol: Telo a krv nemôžu zdediť Božie kráľovstvo. nerozumejúc tomu, čo povedal ten istý apoštol: Toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a toto smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť. Vskutku, keď sa to stane, nebude telo a krv, ale nebeské telo." Tieto slová netreba chápať v tom zmysle, že už viac nebude prirodzenosť tela, ale pod názvom telo a krv treba podľa apoštola chápať skazenosť tela a krvi, ktorá nebude v Kráľovstve, kde bude telo neporušiteľné. Možné je aj iné chápanie, v ktorom pod názvom telo a krv apoštol rozumie skutky z mäsa a krvi a tých, ktorí pre neustálu lásku k nim nezdedia Kráľovstvo.“ Podľa Augustína sa človek nemôže oslobodiť z otroctva hriechu, ak najprv nemiluje cnosť silou lásky danou zhora. Práve láska, pozemská a deštruktívna, alebo nebeská, regenerujúca, je hybnou silou ľudskej existencie. Človek podľa Augustína nie je rozumný človek (homo sapiens), ale milujúci človek (homo amans). Pozri: Sokoloivski A. R. Matrix Omnium Conclusionum. Den "Augustinus" des Jansenius Lesen. Diss. Fribourg. 2007 //hltp://ethesis.unifr.ch téz index.php#Thcologie. Pozri tiež: Mayer C. Delectatio (Delectare) // Augustinm-Lexikon. Bazilej, 1986–1994. Vol.I. Kol. 267–285. V synode, prekl.: „Aby ste, zakorenení a upevnení v láske, mohli spolu so všetkými svätými pochopiť, aká je šírka, dĺžka, hĺbka a výška, a pochopiť Kristovu lásku, ktorá prevyšuje poznanie, aby ste boli naplnení celou Božou plnosťou.