Prot. Dionysius Dunaevsky. Šíp v tichu: kde zostal Abba Silouan, keď mu horela celapreložené

Slnko zapadalo a zafarbilo suché skaly púšte Skete do karmínovej farby. Abba Silouan stál vo svojej cele postavenej z hrubých, neotesaných kameňov. Ruky mal zložené krížom na hrudi, oči zatvorené a myseľ úplne pohltená tajnou modlitbou. Pre neho v tej hodine nebola ani zem pod nohami, ani dusno večera – duša starca stála pred Trónom kráľa slávy.

Ticho pred západom slnka zrazu prerušil zúrivý, divoký výkrik. Spoza dún, dvíhajúcich oblaky prachu, sa vyrútila horda kočovných Maurov. Prepadávali bezbranné príbytky a na svojej ceste nikoho nešetrili. Ozýval sa rachot rozbíjajúcich sa dverí, zvuk železa a vystrašené výkriky mladých nováčikov utekajúcich o život.

Jeden z barbarov s vytaseným zakriveným mečom a fakľou v ruke vbehol do cely Abba Silouana. Kočovník očakával, že uvidí starého muža zovretého hrôzou, prosiaceho o milosť alebo snažiaceho sa ukryť skromné ​​kláštorné nádoby.

Ale starec sa ani nepohol.

Stál uprostred cely, rovný a nehybný, ako socha z prastarého čadiča. Jeho dych bol rovnomerný a tichý. Rozzúrený Maur s krikom švihol mečom po hlave spravodlivého, ale čepeľ sa zastavila len na vlások z jeho šedivých vlasov...