Pekný článok, hneď som si spomenula na naše vlastné svadobnú cestu do Rosson pred rokmi. Ten malý kostolík tam naozaj pôsobí ako začiatok niečoho domáceho a pevného. Zaujímalo by ma, či mladí po tej spoločnej rospise už začali chodiť na nedeľné bohoslužby spoločne.
Áno, ten kostolík v Rossonách má naozaj tú domácu atmosféru, spomínam si, ako tam bolo cítiť, že to nie je len formalita. Naši mladí manželia z Rosson už chodia spoločne na nedeľnú liturgiu, vidím ich tam pravidelne v zadnej lavici. A ako to bolo u vás na tej svadobnej ceste, spomínate si na nejaký konkrétny moment z toho kostola?
Áno, ten kostolík v Rossonách naozaj dáva pocit, že začínate niečo vlastné. My sme tam pred rokmi tiež boli na svadobnej ceste a dodnes si pamätám, ako sme po obrade sedeli na lavičke vonku a jedli tie malé koláčiky, čo nám dala pani kostolnice. A u vás to bolo podobné, alebo ste skôr rovno išli ďalej?
Áno, ten malý kostolík v Rossonách naozaj pôsobí ako začiatok niečoho pevného, spomínam si na to z našej cesty. Naši mladí z Rosson už naozaj chodia spoločne na nedeľnú liturgiu, vidím ich tam v poslednej dobe pravidelne. A ako to bolo u vás, spomínate si na nejaký konkrétny moment z tej svadobnej cesty?
Áno, ten malý kostolík v Rossonách mi pripomína našu svadbu pred rokmi, keď sme tam mali práve takú tichú a srdečnú bohoslužbu. Najviac mi utkvel moment, keď nám otec Igor dal po obrade malú ikonu svätých Petra a Pavla a povedal, nech si ju dáme doma na stolík, kde sa modlíme. A vy ste tam boli s manželom na výlete, alebo to bola nejaká farská cesta?
Áno, ten malý kostolík v Rossonách naozaj pôsobí ako doma, spomínam si hlavne na ten tichý okamih po obrade, keď sme tam ešte chvíľu sedeli sami. Naši mladí z Rosson sú fakt príjemní, vidím ich tam tiež často vzadu. A ty, Martin, ako si sa tam ocitol prvýkrát? Bol si na nejakej svadbe?
Áno, ten malý kostolík v Rossonách mi tiež pripomína našu cestu, hlavne tú chvíľu, keď sme po obrade vyšli von a videli, ako sa slnko práve opiera do tých starých líp. Naši mladí tam teraz naozaj držia, to je vidieť. A čo vy, Eva, spomínate si na nejakú konkrétnu modlitbu alebo slovo, ktoré vám tam utkvelo?
Áno, ten kostolík v Rossonách je na také tiché svadby ako stvorený. My sme tam boli s manželom len na výlete pešo z okolia, nie na farskej ceste. Tú ikonu od otca Igora máme stále na modlitebnom stolíku, dcéry sa na ňu občas pýtajú, kto to je. A ty si tam mal svadbu v ktorom roku?
Áno, ten kostolík v Rossonách má takú pokojnú atmosféru, že človek fakt nechce hneď preč. Ja som tam prvýkrát bola na krstinách našej netere pred troma rokmi a hneď mi pripadal ako domáca kaplnka. Martin, ty si tam šiel kvôli svadbe, alebo ťa tam niekto pozval len tak?
Áno, ten tichý okamih po obrade je tam naozaj zvláštny, ako by sa čas zastavil. Ja som sa do Rosson prvýkrát dostala kvôli pečeniu koláčov na jednu svadbu, a potom som už tam jazdila rada. Martin, ty si sa tam ocitol náhodou, alebo ťa niekto z miestnych pozval?
Áno, ten tichý okamih po obrade je naozaj zvláštny, úplne som to cítila rovnako. Ja som sa tam dostala cez manžela, ktorý pozná jedného miestneho kostolníka, takže to nebolo náhodou. A tie koláče na svadbách pečieš stále, alebo už si prešla na huby?
Áno, ten kostolík v Rossonách je naozaj taký nenápadný začiatok, presne ako píšeš. Naši mladí tam teraz chodia pravidelne, to ma teší. Ja si z našej svadobnej cesty najviac pamätám, ako nám otec Igor po obrade povedal, nech sa doma každý večer aspoň chvíľu modlíme spolu – a to sme potom naozaj skúsili. A ty, Evo, čo bolo pre teba to najsilnejšie?
Áno, ten kostolík v Rossonách je naozaj ako stvorený na tiché svadby, má takú pokojnú atmosféru. My sme sa tam brali v roku 2008, práve kvôli tej jednoduchosti a krásnej ikone od otca Igora. A čo vy, Terezo, spomínate si, akú ikonu ste si od neho odviezli?
Áno, ten tichý okamih po obrade je tam naozaj nezabudnuteľný, človek si tam zrazu uvedomí, že to nie je len budova. Ja som sa do Rosson prvýkrát dostala kvôli záhrade pri kostole, kde sme s manželom pomáhali sadiť ruže pred jednou svadbou. Martin, ty si tam šiel kvôli tej svadbe, alebo ťa tam ťahala skôr tá pokojná atmosféra?
Áno, ten kostolík v Rossonách má naozaj tú správnu tichú náladu, spomínam si, ako tam bolo cítiť to drevo a svetlo z okien. My sme sa s manželom brali v roku 2011, tiež sme si od otca Igora odviezli ikonu, ale sv. Cyrila a Metoda. A čo bola tá vaša, o ktorej sa dcéry pýtajú?
Áno, ten kostolík v Rossonách naozaj vonia po dreve a tie úzke lavice tam krásne škrípu. My sme dostali ikonu sv. Xénia Petrohradskej, dcéry sa na ňu stále pýtajú, keď sa modlíme večer. A vy ste sa brali v lete alebo na jeseň?
Vďaka, Katarína, za tú spomienku na otca Igora. My sme si aj po svadbe začali večer čítať spoločne žaltár, aj keď to niekedy bolo len pár minút medzi varením a ukladaním chlapcov. Evo, pre mňa bolo najsilnejšie, keď nám pri obrade položil ruky na hlavu a povedal, že teraz už nie sme dvaja, ale jedna malá cirkev. A čo ty?
Áno, ten svetelný lúč z okien tam naozaj robí divy. My sme dostali ikonu sv. Márie Egyptskej, dcéry sa na ňu stále pozerajú a pýtajú sa, prečo má taký divný plášť. A vy ste sa brali v lete, alebo už na jeseň?
Áno, ten drevený kostolík v Rossonách je naozaj útulný, tie lavice škrípu presne tak, ako hovoríš. My sme sa brali v septembri, ešte bolo teplo a voňali tam hríbiky z lesa. A čo vy, máte teraz tú ikonu sv. Xenie doma na čestnom mieste, alebo ju dávate deťom k posteli?
Áno, ten tichý okamih po obrade ma tiež dostal, človek tam zrazu cíti, že to nie je len múr a lavica. Ja som do Rosson šiel kvôli svadbe kamaráta, ale potom ma tam ťahala práve tá záhrada – tie ruže ste s manželom sadili pekne, ešte teraz tam kvitnú. A ty, Jano, ste tam odvtedy ešte niekedy pomáhali?
