Z vonkajších alebo vonkajších akcií, ktoré sprevádzajú každú pravoslávnu modlitbu, je hlavná vec: znamenie kríža. Od čias apoštolov slúži ako viditeľné znamenie, že kresťan, začínajúc modlitbou, svojím duchovným rozhovorom s Bohom, sa to odváži urobiť nie vo svojom mene alebo osobnej zásluhe, ale iba v mene Toho, ktorý rozpustil písmo ľudských hriechov na kríži (Kol. 2:13-14) a otvoril nebeské brány svetu, nech ti to odkáže môj učeník, nech ti to dá od svojho Otca: ty! (Ján 16:23).
Podľa stanov Svätej cirkvi má byť vykonanie tohto znamenia kríža nasledovné: je mu určená pravá (alebo pravá) ruka, ktorá zvyčajne znamená silu, česť a prednosť (na základe pokynov Svätého písma, ktoré hovorí: Kristus sedí po pravici Otca (Lukáš 22:69) Sadni si po mojej pravici (Ž. 109) „Postaví pravicu Matúš 1. 25:31-34) atď. Prvé tri prsty tejto ruky (palec, ukazovák a stred) by mali byť spojené na koncoch na pamiatku spojenia Božských osôb Najsvätejšej Trojice a posledné dva prsty (štvrtý a malíček) sú zložené k sebe a pritlačené k dlani, v obraze dvojitej prirodzenosti Božieho človeka, ktorý neustále zostáva v Božom úmysle.
Toto usporiadanie prstov ruky na uplatnenie znaku kríža na sebe treba považovať za pravdivé a Bohu milé, pretože všetci starí svätí a Spravodliví, ktorí žiarili neporušiteľnosťou svojich relikvií, ho používali vo svojich modlitbách a spolu s ním ako symbolický prápor nemennej viery otvárali brány Božieho kráľovstva a boli odmenení večnou blaženosťou.
S takto zloženými prstami musí pravoslávny urobiť na sebe znak kríža na nasledujúcich miestach tela a s nasledujúcim významom: zdvihnutím ruky na čelo, ako sídlo mysle, tým dáva najavo, že uznávajúc a milujúc Boha celou svojou mysľou sa zaväzuje obrátiť všetky svoje myšlienky predovšetkým na Neho! Zároveň vyslovuje slová „meno Otca, ktorého múdrosťou bolo všetko stvorené a všetko je obsiahnuté! Potom presunutím ruky na hruď ako do stredu ľudského tela, kde bije hlavný motor života – srdce, tým dáva najavo, že milujúc Boha celým svojím srdcom, s úctou Mu venuje všetky svoje city a túžby! Zároveň vyslovuje slová Syna z milosrdenstva a lásky k ľudstvu, ktorý na kríži sňal všetky hriechy sveta! A napokon, položením ruky na pravé a ľavé plece, ako nástroj fyzickej sily a sily človeka, tým dáva najavo, že dáva do služieb Bohu nielen všetky sily duše a mysle, ale aj všetky orgány svojej telesnej činnosti! Zároveň vyslovuje slová Ducha Svätého.
Amen, vzývajúc Jeho všemohúcu moc, aby posvätil tieto ramená na pevné nosenie pozemského kríža na nich, aby sa splnili slová Spasiteľa; kto Ma chce nasledovať, zapri sám seba, vezmi svoj kríž a nasleduj Ma! (Mt 16,24).
Veľká je sila znamenia tohto kríža! - hovorí svätý Níl spoločník, - keď zatieni srdce, čelo atď., vtedy je všetka sila nepriateľa zničená a zlí démoni od nás so strachom utekajú! (kniha 3. list 378) A ak Sväté písmo, poukazujúce na víťazstvá, ktoré v starozákonnej cirkvi vydobyl spásonosný obraz kríža, spomína, že jeho obrazom v natiahnutých rukách Mojžiša bol porazený ničiteľ Amalek a jeho tajomnou silou, obrazom rúk Jozuu, by mala byť zastavená aj samotná sila záchrany nepriateľov potom, ako moc by mala byť zastavená jeho sila záchrany zástavy: zasvätenie zmiernou krvou Božieho Syna, ktorý zničil nepriateľstvo so svojím telom, zrušil zákon prikázaní a nariadenia, aby v sebe stvoril jedného nového človeka z dvoch, nastolil pokoj a v jednom tele zmieril oboch s Bohom krížom a zabil na ňom nepriateľstvo! (Ef. 2:14–17). A preto Apoštol dodáva, že aj jedno Slovo o kríži, pre nás – tých, čo sú spasení – je Božou mocou! (Kor.1:18).
A preto sa nebude chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, ktorým je pre mňa svet ukrižovaný a ja pre svet! (Gal.6:18).
Pravoslávna cirkev nás poukazuje na znamenie kríža ako na zbraň proti démonom a vyjadruje plnú silu kríža slovami modlitby, ktorá nám bola venovaná na jeho počesť: ako zmizne dym, nech zmizne, ako sa vosk topí pred ohňom, tak nech démoni zahynú v mene tých, ktorí milujú Boha a sú poznačení znamením kríža atď.
Po zatienení seba znamením Pánovho kríža sa pravoslávny musia úctivo pokloniť Bohu, čím vyjadria, že jeho telo, stvorené z vôle Darcu života a existujúce z Jeho milosrdenstva, musí tiež vďačne slúžiť svojmu Poskytovateľovi.
Tieto úklony sa delia na malé, alebo pásové a veľké alebo pozemské, vyjadrujúce buď stupeň vďačnosti za milosrdenstvo, alebo stupeň vedomia vlastnej hriešnosti a najhlbšej pokory, alebo napokon stupeň extrémnej potreby požadovaných výhod. Okrem toho, sklonenie hlavy počas posvätných obradov v Cirkvi, keď kňaz tajne odriekajúc modlitbu prosí Pána, aby milostivo z neba zhliadol na tých, ktorí k Nemu v synovskej bázni sklonili hlavu a udelil im všetky požehnania, o ktoré prosia, má tiež osobitný význam, a to: ľútosť nad pádom ľudstva v osobe predkov; tak ako sklonenie hlavy, teda jej zdvihnutie, znamená obnovenie ľudstva, ktoré mu bolo udelené vzkriesením osláveného Bohočloveka!
Kľačanie a klaňanie sa vyjadruje u modliaceho sa vedomia jeho hriešnosti pred Bohom a Jeho vrúcnej modlitby za odpustenie; a rovnako slúžia ako vyjadrenie vedomia svojej bezvýznamnosti pred Všemohúcim Stvoriteľom a Poskytovateľom, ktorého, keď sa odvážil uraziť neplnením Jeho prikázaní, musíme v prachu a pokore prosiť o milosť.