Tu má autor zjavne na mysli slová evanjelia: Ak niekto povie slovo proti Synovi človeka, bude mu odpustené; a ktokoľvek hovorí proti Duchu Svätému, nebude mu odpustené ani v tomto, ani v budúcom veku (Mt 12:32). Z týchto Spasiteľových slov mnohí prirodzene usúdili, že odpustenie hriechov je v zásade možné aj po smrti hriešnika. Metropolita Macarius (Bulgakov) v tejto súvislosti poznamenáva: „Cirkev sa nemodlí za tých, ktorí zomreli rúhaním sa proti Duchu Svätému, alebo, čo je to isté, v smrteľnom hriechu a ktorí nečinili pokánie, a preto, ako povedal Spasiteľ, rúhanie sa Duchu Svätému nebude človeku odpustené ani v tomto veku, s. 451].
Mních Theodore Studite nedovolil otvorenú spomienku na liturgiu zosnulých heretických ikonoklastov [13, s. 634].
Uveďme niekoľko výrokov svätých otcov, v ktorých pri zvolávaní modlitby za zosnulých nedovolili, aby sa konala v Cirkvi za tých, ktorí zomreli mimo cirkevného spoločenstva – heretikov a nepokrstených.
Blahoslavený Augustín: „Celá Cirkev to dodržiava ako tradíciu otcov, modliť sa za tých, ktorí zomreli v spoločenstve Kristovho tela a krvi, keď sa na nich v pravý čas pri samotnej obeti spomenie“ [6, s. 455].
Svätý Gregor z Nyssy: „Je to veľmi zbožná a užitočná vec – pripomínať si tých, ktorí zomreli v správnej viere, božskou a slávnou sviatosťou“ [6, s. 453].
Svätý Ján Damaský: „Tajomstvá a samovidci Slova, ktorí dobyli pozemský kruh, učeníci a božskí apoštoli Spasiteľa nie bezdôvodne, nie nadarmo a nie bez úžitku, ustanovili spomienku na verných zosnulých v hrozných, čistých a životodarných tajomstvách“ [6, s. 453].
Svätý Ján Zlatoústy: „Keď všetok ľud a posvätná katedrála stoja s rukami natiahnutými k nebu a keď sa prináša hrozná obeť: ako nemôžeme upokojiť Boha modlitbou za nich (mŕtvych)? Ale to je len o tých, ktorí zomreli vo viere“ [6, s. 455].
* * *