Tak ako prvé pravdy viery, hovorí jeden svätec, zapísané na Boží príkaz do zvitku posvätnej knihy, zachovali nezmazateľné a nepoškodené všetky prisľúbenia o zoslaní Božieho Syna do sveta, až kým neprišiel koniec leta: tak sa Najsvätejšia Panna rozhodla uchovať v hĺbke svojho srdca tajomstvo zvestovania, tajomstvo skryté po stáročia a tajomstvá ukrytého v mysli anjela. ľudí. Preto sa pre dôstojnosť Jej skromnosti nazýva Zvitok, je v ňom napísané Slovo!
Medzitým archanjelova zmienka o nečakanom tehotenstve jej milovanej príbuznej, svätej Alžbety, podľa prepočtu času, v úzkom spojení s úžasnou otupenosťou počas bohoslužby jej manžela Zachariáša, vzbudila v Milosti Blahoslavenej k nej taký silný súcit, že sa ona, pohnutá vrúcnou rodinnou láskou a viac vedená do krajiny Ducha Svätého, rozhodla okamžite ísť do krajiny Ducha Svätého. Iutu (alebo Iette), kde žili Zachariáš a Alžbeta.
Po premyslení plánu svojej cesty sa Svätá Panna rýchlo vydala na cestu, podnikla ju sama, pretože Jozef bol v tom čase mimo Nazareta pri svojej tesárskej práci.
Keď sa Najsvätejšia priblížila k mestu a predstavila si úprimnosť radostného stretnutia, bola zároveň presvedčená, že Jej veľké tajomstvo, ako nikomu neznáme, zostane nedotknuteľné a že počas tohto stretnutia sa o ňom nebude hovoriť, tým menej sa stane niečo zvláštne. Ale v rozpore s týmto očakávaním, Pán pre svoje múdre zámery pripravil práve na tomto stretnutí pre svoju Matku a pre Alžbetu novú, mimoriadnu udalosť, aby ich oboch odmenil svojím významom pre ich svätú vernosť Jemu. Čoskoro sa mesto Iuta objavilo pred Najčistejšou Pannou v rozľahlom horskom údolí, rozprestierajúcom sa na dolnom svahu Judských hôr a ponorené do zelene bohatých záhrad; ďalej, na úbočí hory, žiaril prameň Neffo, na brehoch ktorého boli biele steny plota obklopujúceho domy po sebe nasledujúcich kňazov, a nakoniec sa pri prameni a ceste začal vynárať vysoký dom Zachariáša a Alžbety, pred vchodom ktorého stál mohutný platan, ktorý prívetivo rozprestieral svoje tienisté konáre.
Presvätá Bohorodička zrýchlila kroky a s radostne bijúcim srdcom sa priblížila k cieľu svojej cesty. Rýchlo vošla na nádvorie, bola ešte ďaleko od mohutnej klenutej verandy, uvedomujúc si, že nečakanosť stretnutia môže Alžbetu vystrašiť, a preto ju chcela na seba upozorniť, začala ju nahlas a z diaľky zdraviť. Aký bol však jej úžas, keď po prvom úprimnom zvolaní Alžbeta, ktorá počula Máriin hlas, jej slávnostne vyšla v ústrety a uklonila sa k Jej nohám a začala ju úctivo zdraviť, nie ako jej milovaný a prostý príbuzný, ale ako vznešená Osoba, ktorá ju milosrdne poctila Svojou návštevou; a keď namiesto bezradných a srdečných slov pozdravu, na ktoré sa Najsvätejšia Panna tak radostne pripravila, začala pred ňou slávnostne prednášať inšpirované reči plné úcty a hlbokej úcty.
Máriino prekvapenie sa ešte zintenzívnilo, keď z kolien do náručia Alžbety zvolala s radostným chvením a viditeľným vzrušením: Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho lona! A kde to zoberiem, aby Matka môjho Pána mohla prísť ku mne? Blahoslavená, ktorá má vieru, lebo sa splní, čo jej povedal Pán! (Lukáš 1:42–45). Tieto slová ohromili Vznešenú najviac zo všetkého a prinútili Ju uvažovať o ich dôvode a význame. Jej jasná myseľ chápala všetky okolnosti tejto mimoriadnej príležitosti: Ponáhľala sa k svojej milovanej sestre s príbuznou nevinnosťou a úprimnosťou, ďaleko od všetkých obradných a slávnostných; Jej srdce, plné vrúcneho citu a starostí o situáciu oboch príbuzných, im dlho a v neprítomnosti pripravovalo radostné blahoželanie k milostivému znaku Božieho milosrdenstva nad nimi a živilo skrytú nádej, že v nich vzbudí ešte väčšiu lásku k Bohu a nádej, ako na šťastný výsledok Alžbetinho tehotenstva, tak aj na vrátenie daru reči Zachariášovi.
Kráčala k nim a neustále sa s nimi v duchu rozprávala a hovorila ako apoštol Pavol: Túžim ťa vidieť, aby som ti dal nejaký duchovný dar a aby si sa v tebe utešila spoločná viera, tvoja i moja (Rim. 1:11-13) - a zrazu namiesto všetkých týchto úprimných a úprimných slov a rozhovorov, tak obvyklých pri Alžbetinom úctivom stretnutí, teraz také? také prorocké a očividne vychádzajúce zhora, inšpiráciou, slovami? Najsvätejšia Božia Matka si však vo svojej pokore neuvedomila, že keď vstúpila za plot tohto domu a vyslovila tu len pár slov, už prítomnosťou svojho Príbytku naplnila milosťou Ducha Svätého miesto i samotný dom a všetkých, ktorí v ňom bývajú! A že táto milosť bola dôvodom všetkých činov, ktoré Ju prekvapili.
Ďalšie vysvetlenia Alžbety ukázali, že sila tejto milosti sa prejavila predovšetkým na jej dieťatku, ktoré ešte nevidelo jediný predmet svojimi zmyslovými očami a ani si neuvedomilo svoju vlastnú existenciu, už poznalo a pocítilo prístup Najčistejšej Panny, ktorá nosila Pána, a svojím radostným poskakovaním v lone Matky ju učil o vysokej dôstojnosti blahoslavenej! Tak ako pri východe všeoživujúceho slnka, všetko schopné života sa stretáva a víta luxusné svietidlo; tak aj tu, zjavením sa duchovného Slnka, Východu zhora, svätého dieťaťa, ktoré malo byť podľa proroctva naplnené Duchom Svätým v lone Matky a potom malo byť predchodcom, v temnote sveta, tohto Svetla, ako prvé pocítilo Jeho životodarnú silu a radostným skokom začalo svoju veľkú službu, ukazujúc na svet Slnko pravdy!
Len čo sa hlas tvojho pozdravu dotkol mojich uší, povedala Alžbeta Najsvätejšej Panne, cítila som, že dieťatko v mojom lone radostne poskočilo; osvietený týmto pocitom a zároveň osvetlený zhora, videl som pred Tebou Tvoju dôstojnosť a moju bezvýznamnosť, povznesenú k blaženosti znášať večné Slovo Nebeského Otca! Keďže som v sebe nenašiel nič, čím by som si zaslúžil česť Tvojej návštevy, úctivo som sa sklonil pred Tvojou bezhraničnou veľkosťou a pokorou, v dôsledku čoho si Ty, postavený nad všetky nebeské sily, prišiel k svojmu pozemskému služobníkovi, ktorý by sa mal ako prvý ponáhľať, aby Ťa uctieval. A kde to mám: môže prísť ku mne Matka môjho Pána? Teraz sa na Teba, Božiu vyvolenú, pozerám s úctou, nie ako na svoju príbuznú, ale ako na Matku môjho Pána! Nevidím v Tebe jednoduchú dcéru Joachima a Annu, ale Pannu Máriu, Bohom vyvýšenú do nedosiahnuteľnej výšky – byť Jeho Matkou! A aká česť, aká radosť pre mňa! Mohol som vôbec očakávať také šťastie?
Mohol by som dúfať, že ku mne príde Ten, ktorý nosí Nositeľa všetkých vecí, a že budem prvý medzi ľuďmi, ktorý pozdraví Božiu Matku? Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho lona! Len Tvoj Syn a Tvoja nepochopiteľná pokora Ťa mohli podnietiť, aby si ma poctil svojou návštevou a prospel tak dieťaťu, ktoré som nosila, aj celému môjmu domu tým, že na nás vyleješ dary Ducha Svätého!