Neodporúča vydavateľská rada
Dňa 17. decembra 2019 sa v zasadacej sále Edičnej rady Ruskej pravoslávnej cirkvi uskutočnilo tradičné stretnutie so zástupcami vydavateľstiev.
V príhovore asistenta predsedu Vydavateľskej rady Hieromonka Makarija (Komogorova) boli uvedené príklady publikácií, ktoré sú zámerne vydávané na distribúciu v cirkevnej sieti bez žiadosti o známku. Týka sa to najmä akatistov, vrátane „akatistov o tom, kto zomrel“ a „akatistov manželiek, ktoré stratili svoje deti v maternici“. Týmto publikáciám bola odopretá známka, preto je ich distribúcia na cirkevnej sieti neprijateľná.
Zdroj: Patriarchia.ru
Neodporúča vydavateľská rada Bieloruskej pravoslávnej cirkvi
* * *
Toto nie je prvý rok, čo medzi pravoslávnymi kresťanmi koluje „Akatist pre toho, kto zomrel“. Dá sa nájsť v kostolných predajniach – ako samostatná publikácia, tak aj v zbierkach pohrebných modlitieb. Je dôležité poznamenať, že tento akatist je distribuovaný bez pečiatky Vydavateľskej rady Ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorá je od roku 2011 povinná pre všetky tlačené publikácie určené pre cirkevnú knižnú sieť. Navyše, vydavateľská rada odmietla udeliť tomuto konkrétnemu akatistovi titul a tiež vyhlásila, že je neprípustné ho šíriť medzi veriacimi.
A to nie je prekvapujúce, pretože text „Akatist pre toho, kto zomrel“ obsahuje výroky, ktoré sú v rozpore s ortodoxnou dogmou, a tiež obsahuje zjavné výpožičky zo staroegyptskej náboženskej mytológie.
Ale predtým, než začneme analyzovať obsah „Akatist pre toho, kto zomrel“, stojí za zmienku, že vo všeobecnosti je akatist ako žáner ortodoxnej cirkevnej hymnografie piesňou chvály a vďakyvzdania venovanej Bohu, Matke Božej, anjelovi alebo svätým a tento formát nemožno v žiadnom prípade kombinovať s modlitbou za zosnulého. Už samotný názov „Akatist pre toho, kto zomrel“ vyvoláva určité prekvapenie a opatrnosť.
Nie je známe, kto je autorom tohto akatistu, ale môžeme s istotou povedať, že nielen nesprávne rozumie niektorým aspektom pravoslávnej dogmy, ale do istej miery pozná aj staroegyptskú náboženskú mytológiu, ktorej znalosti neprestal využiť. Takže v dôsledku toho v akatiste nachádzame okrem textov, ktoré odporujú učeniu Cirkvi, aj obrazy a rečové vzory zo staroegyptských mýtov a dokonca aj novopohanské slovanské sprisahania.
Teraz poďme hovoriť o všetkom v poriadku.
A začnime výpožičkami zo staroegyptskej mytológie.
Akatist obsahuje veľmi zvláštne riadky, skôr zaklínadlá: „Nech na neho niet na zemi trpkej spomienky“ (Ikos 1), „Nech navždy zahynie spomienka na hriechy“ (Ikos 3), „Nech kúkoľ tvojich hriechov zahynie v hrobe“ (Kondak 7). Podobné figúrky reči možno nájsť v staroegyptských pohanských sprisahaniach z Knihy mŕtvych, ktoré zostavili pohanskí kňazi s cieľom pomôcť zosnulým nájsť pokoj a pohodu v inom svete. Tu je niekoľko citátov z nej: „Nech ma nikto neodháňa od vodcov Tatau“, „Nech nikto nespôsobí, že zo mňa vypadneš (srdce) v prítomnosti Strážcu váh,“ „Nech mi nespôsobia smrteľné rany a nech ma neroztrhnú rohy.“
Štýl kúziel ako „nechaj ho zahynúť“ je v ortodoxnej hymnografii a v modlitbách neprijateľný. Slovo „zahynúť“ je charakteristické pre okultné sprisahania, a nie pre pravoslávne modlitby. Podobný prístup používajú aj moderní novopohania, ktorí skladajú konšpirácie typu: „Očista ohňom, otvorenie moci duší, zachráň Božie dieťa, nech choroba zahynie.“ Musíme jasne pochopiť, že pravoslávni kresťania sa pýtajú Boha a svätých a nečarujú.
Autor akatistu, tvoriaci v texte obraz zosnulej osoby spiacej v hrobe, kladie tieto výzvy adresované Pánu Ježišovi Kristovi: „Posväť jeho hrobové odpočinutie“ (Ikos 5), „Spí vo večnom spánku hrobu“ (Kondakion 6). A ďalej v Ikose 11: „Prebuď ho, keď sa tŕne zeme odievajú farbou večnosti.“ Človek má dojem, že tieto riadky nehovoria len o smrteľnom tele zosnulého ako o telesnej schránke, ktorú zanechala duša, ale celkovo o ňom samom, a teda aj o jeho duši. V dôsledku toho sa podľa akatistu ukazuje, že telo zosnulého aj jeho duša zaspávajú „večným spánkom hrobu“ až do času prebudenia v deň všeobecného vzkriesenia. Ale v pravoslávnom učení nič také neexistuje. Cirkev učí, že duša naďalej žije, cíti a myslí a v určenom čase sa spojí s telom. A hoci autor akatistu v Kontakion 3 píše o duši opúšťajúcej telo, vyššie uvedené citáty sú stále schopné vyvolať v čitateľovi akatistu nesprávnu predstavu o posmrtnej existencii človeka. Výzva akatistu na prebudenie zosnulého je tiež nesprávna a opäť pripomína egyptské náboženské mýty, v ktorých bolo prebúdzanie mŕtvych povolené.
Akatist obsahuje ďalšiu veľmi zvláštnu líniu týkajúcu sa posmrtného života: „Nech nič pozemské zatemní jeho posledný spánok“ (Ikos 11). Nikde v pravoslávnom učení sa nehovorí, že to, čo sa deje na zemi, môže zatemniť existenciu tých, ktorí sú na druhom svete. A starí Egypťania verili, že určité pozemské udalosti môžu zatemniť existenciu mŕtvych. Preto zrejme autor akatistu použil toto „kúzlo“ vo svojej práci.
Potom v akatiste nájdeme modlitbu adresovanú zosnulému, ktorá sa nenachádza v žiadnej inej pravoslávnej pohrebnej modlitbe. A opäť v tomto ohľade vznikajú priame asociácie so staroegyptskými náboženskými tradíciami, konkrétne s „rituálnym pohrebným nárekom“, kde sú takéto výzvy prítomné.
Je pravdepodobné, že niektorí po prečítaní vyššie uvedených argumentov budú pochybovať o priamom spojení týchto citátov z akatistu so staroegyptskými náboženskými kúzlami. Ale autor akatistu, možno bez toho, aby to mal konkrétne v úmysle, nám sám objasňuje, že spojenie jeho úvah so staroegyptskou mytológiou je najpriamejšie. V Ikose 11 sa o zosnulom píše: „Zaspal s nádejou ako rieka Níl pred chladnou zimou. Prečo, preboha, pravoslávny kompilátor potreboval použiť obraz rieky Níl, charakteristický pre staroveké egyptské náboženstvo? Prečo práve Níl? Nie je to výsledok miešania obrazov a konceptov staroegyptského náboženstva s pravoslávím, ktoré dovolil autor akatistu?
Ale samozrejme, najdôležitejšia vec, ktorú by sme mali venovať pozornosť, je, že v akatistovi sú výrazy, ktoré sú v rozpore s pravoslávnou dogmou.
Tu je napríklad citát z „akatistu“: „...Ježiš, na príhovor všetkých svätých, daj mu milosť modlitby za živých. Ježiš, v dňoch našich skúšok, prijmi jeho príhovor za nás“ (Ikos 7). Podľa cirkevnej tradície sa po svojej pozemskej smrti môžu iba svätí ľudia modliť za živých a prihovárať sa za nich u Boha. Po smrti človek nemôže zmeniť svoj vnútorný stav. Ak je svätý, bude sa modliť, aby sme žili. Ak je jeho duša poškodená a vyčerpaná hriechmi, tak práve naopak, on sám potrebuje naše modlitby za neho.
Aj v akatistovi je nasledujúca výzva: „Ježišu, prijmi jeho pokánie v našich slzách“ (Ikos 4). Svätý Ján z Damasku píše: "Pád pre anjelov je rovnaký ako pre ľudí smrť. Po páde je totiž pre nich nemožné pokánie, rovnako ako pre ľudí po smrti." Človek sám v inom svete už nemôže priniesť náležité pokánie; len tí, ktorí žijú tu na zemi, sa môžu za neho modliť, aby zmenil svoj osud.
Recenzie ľudí, ktorí čítali „Akathist pre toho, kto zomrel“, sú pozoruhodné. Sťažujú sa, že to počas modlitby vyvoláva snívanie – pocity, ktoré sú pre pravoslávnych nebezpečné a cudzie a bežnejšie pre katolíkov a okultistov. Príkladom vyvolávania takýchto pocitov môže byť nasledujúca výzva akatistu: „Ježišu, pociťme milostivú silu pohrebnej modlitby“ (Ikos 9).
Aby sme to zhrnuli, treba povedať, že tento akatista je vďaka odchýlkam, ktoré obsahuje od učenia pravoslávnej cirkvi, schopný vo svojich čitateľoch vytvoriť nesprávnu predstavu o pravoslávnej viere, pred ktorou sa Kristova cirkev v priebehu dejín snažila chrániť svoje verné deti. Ortodoxní kresťania získajú tohto akatistu a začnú čítať modlitby za svojich zosnulých pokrstených príbuzných, ktoré sú v rozpore s pravoslávnym učením a sú jasne vypožičané z pohanstva. Čo nie je za žiadnych okolností prijateľné!
Preto každý, kto si chce pripomenúť zosnulých blízkych alebo známych, by sa mal obrátiť na nesporné modlitebné pravidlo - Kánon za toho istého zosnulého.
Yarasov A.V., zástupca vedúceho misijného oddelenia Tulskej diecézy Ruskej pravoslávnej cirkvi