Sviatosť svätého prijímania ustanovil sám náš Pán Ježiš Kristus na Zelený štvrtok pri Poslednej večeri, deň pred svojou smrťou.
Po lámaní chleba ho dal svojim učeníkom so slovami: "Vezmite, jedzte: toto je moje telo, ktoré sa lámalo za vás. Toto robte na moju pamiatku." Potom vzal Kristus kalich červeného vína, vzdal chválu Bohu a dal ho učeníkom a povedal: "Pite z neho všetci, lebo toto je moja krv Nového zákona, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov. Toto robte, kedykoľvek budete piť, na moju pamiatku." (Mt 26:26-28; Marek 14:22-24; Lukáš 22:17,19-20; 1. Kor. 11:23-25).
Keď Pán obcoval apoštolov s telom a krvou, prikázal im, aby podľa Jeho príkladu vykonávali tento posvätný skutok na Jeho pamiatku až do konca vekov s nádejou, že prijatím jeho najsvätejšieho tela a krvi budú hodní byť účastníkmi Jeho nebeského kráľovstva, podľa Jeho nemenného zasľúbenia, Svojho zasľúbenia a Mojej krvi a v mojom pijem. (Ján 6:56).
Apoštoli, sväto plniac prikázanie svojho Učiteľa a Pána, trávili čas na svojich stretnutiach v modlitbách, spievaním posvätných piesní a lámaním chleba – na pamiatku Ježiša Krista, čiže vykonávali liturgiu.
Už za čias apoštolov sa medzi kresťanmi ustálil a zachoval obrad (poriadok) modlitieb a liturgických obradov. V 4. storočí (po Kristovom narodení) zaznamenal svätý Bazil Veľký, arcibiskup z Cézarey v Kapadócii slúženie liturgie tak, ako sa vykonávalo za jeho čias. Túto liturgiu ďalej skrátil svätý Ján Zlatoústy, arcibiskup Konštantínopolu. Takto vznikli dva liturgické rády: sv. Ján Zlatoústy a sv. Bazil Veľký, takmer úplne podobné.