Kanonické vedomie starovekej cirkvi absolútne neumožňovalo modlitbovú komunikáciu s heretikmi, Židmi a pohanmi. Tento zákaz modlitebnej komunikácie sa vzťahoval na živých aj mŕtvych. Ako správne poznamenal veľkňaz Vladislav Tsypin, „zosnulí kresťania zostávajú členmi Cirkvi, a preto Cirkev ponúka svoje modlitby za nich, ako aj za svojich žijúcich členov“, preto „Cirkev môže, samozrejme, vykonávať pohrebné obrady len za tých, ktorí patria len jej“ [15, s. 322].
Dá sa to jasne ukázať porovnaním vyššie uvedených citátov z neštatutárneho kánonu k mučeníkovi Uarovi s cirkevným kánonom z bohoslužby Rodičovskej soboty Trojice, umiestneným vo Farebnom trióde. V tomto liturgickom slede doslova každá pieseň kánonu poznamenáva, že Cirkev si pamätá iba pokrstených pravoslávnych ľudí, ktorí ukončili svoj pozemský život vo viere a zbožnosti.
„Modlime sa všetci ku Kristovi, ktorý dnes od nepamäti stvoril pamiatku zosnulých, aby som večným ohňom vyslobodil tých, čo zosnuli vo viere a nádeji na večný život“ (1. pieseň).
„Vidíš, vidíš, aký som tvoj Boh, ktorý som spravodlivým súdom stanovil hranice života a všetkých, ktorí zosnuli v nádeji na večné vzkriesenie, prijal do neporušiteľnosti od vošiek“ (Pieseň 2).
„Kriste, more zakaleného života, ktoré vplávalo do tvojho nehynúceho života, zaruč útočisko pre tých, ktorých živí pravoslávny život“ (Pieseň 3).
„Otcovia a predkovia, dedovia a pradedovia, od prvého až do posledného, v dobrej viere a dobrej viere pamätajte na nášho Spasiteľa“ (Pieseň 4).
„Večne spaľujúci oheň a temná tma, škrípanie zubov a nekonečne mučiaci červ a vysloboď všetky muky, ó, Spasiteľ náš, všetkých, ktorí sú skutočne mŕtvi“ (Pieseň 5).
„Od nepamäti si prijímal, verný Bože, každé ľudské pokolenie, daj, aby ťa navždy oslavovali spolu s tými, čo ti slúžia“ (Pieseň 6).
„Pri svojom hroznom príchode, ó, štedrý, polož svoje ovce po svojej pravici, keď si vo svojom živote slúžil Kristovi pravosláviu a prišiel k tebe“ (Pieseň 7).
„Prelomiac tieň smrti, vyjdúc z hrobu ako slnko, stvor synov svojho zmŕtvychvstania, Pane slávy, všetkých, ktorí naveky zomreli vo viere“ (Pieseň 8).
„Všetkým vekom, starcom, dojčatám a deťom a vlhkému mlieku, mužského i ženského pohlavia, Boh odpočívaj, čo si verne prijal“ (Pieseň 9).
V tropárii Theotokos tejto bohoslužby, na rozdiel od nepovinnej služby mučeníkovi Uarovi, Cirkev prosí o príhovor Najčistejšiu Pannu Máriu len za veriacich: „Zapečatený prúd živého prameňa, zjavil si sa Panne Matke Božej, keď si porodil Pána bez manžela, vodou si navždy napojil veriacich nesmrteľnosťou“ (Pieseň 8).
Zdĺhavé a podrobné prosby za zosnulých sa čítajú podľa Reguly pri vešperách na Deň Ducha Svätého - najmä v tretej modlitbe na kolenách umiestnenej vo Farebnom triódiu. Ale aj v tejto všeobjímajúcej modlitbe sú spomenutí výlučne pravoslávni kresťania: „Vypočuj nás, ako sa k tebe modlíme, a daj odpočinok dušiam tvojich služobníkov, našich otcov a našich bratov, ktorí padli pred nami, a iných, ktorí sú príbuzní v tele a všetkých našich vo viere, a na nich teraz vytvárame spomienku, lebo v Tebe je sila všetkých, v ktorej máš všetky končiny.
Podľa servisnej knižky sa na proskomedii koná spomienka „všetkých v nádeji na vzkriesenie večného života a na tvoje spoločenstvo pre pravoslávnych zosnulých“. Obrad eucharistického kánonu liturgie sv. Jána Zlatoústeho obsahuje tieto slová: „Ponúkame ti aj túto slovnú službu za tých, čo zosnuli vo viere... a za každú spravodlivú dušu, ktorá zomrela vo viere,“ ako aj prosbu: „A pamätajte na všetkých, ktorí zosnuli v nádeji na vzkriesenie večného života.“ Na liturgii sv. Bazila Veľkého sa primáš podobne modlí: „Nech nájdeme milosrdenstvo a milosť so všetkými svätými od vekov, ktorí sa ti páčia... a s každým spravodlivým duchom, ktorý prešiel vo viere“ a na záver: „A pamätajte na všetkých, ktorí padli pred nami o nádeji na vzkriesenie večného života.“ O neveriacich sa ani svätý Ján Zlatoústy, ani svätý Bazil Veľký nemodlili, pamätajúc na slová evanjelia: kto má vieru a dá sa pokrstiť, bude spasený, a kto nemá vieru, bude odsúdený (Mk 16:16).
Svätí Otcovia konali v úplnom súlade s učením apoštolov: Aké spoločenstvo spravodlivosti a nezákonnosti, alebo aké spoločenstvo svetla s temnotou, aká dohoda medzi Kristom a Beliálom, alebo aká časť sa vrátim s neveriacimi, alebo aké zničenie Božej cirkvi od modiel? (2. Kor. 6:14–16).
* * *
Metropolita Macarius (Bulgakov) napísal: „Naše modlitby môžu pôsobiť priamo na duše zosnulých, ak len zomreli v správnej viere a s opravdivým pokáním, t. j. v spoločenstve s Cirkvou a s Pánom Ježišom: pretože v tomto prípade, napriek zjavnej vzdialenosti od nás, naďalej patria s nami do toho istého tela Kristovho“ [6, s. 456]. Cituje úryvok z pravidla 5 VII. ekumenického koncilu: „Je hriech, ktorý vedie k smrti, keď niektorí, ktorí zhrešili, zostali nenapravení a... tvrdošijne sa búria proti zbožnosti a pravde... Pán Boh v tom nie je, pokiaľ sa nepokoria a nevytriezvia zo svojho pádu.“ V tejto súvislosti biskup Macarius poznamenáva: „Tí, ktorí zomreli v smrteľných hriechoch, v nekajánstve a mimo spoločenstva s Cirkvou, nie sú podľa tohto apoštolského prikázania hodní jej modlitieb“ [6, s. 450].
Dekréty laodicejskej miestnej rady jasne zakazujú modlitbu za žijúcich heretikov: „Nie je vhodné modliť sa s heretikom alebo odpadlíkom“ (Kánon 33). „Človek nesmie prijímať sviatočné dary poslané od Židov alebo heretikov, ani s nimi oslavovať“ (Pravidlo 37). Ten istý koncil v Laodicei zakazuje členom Cirkvi, aby si na modlitbách pripomínali zosnulých pochovaných na nepravoslávnych cintorínoch: „Členom cirkvi nie je dovolené ísť na cintoríny všetkých heretikov alebo na miesta mučeníka, ktoré nazývajú takzvane, aby sa modlili alebo uzdravili. A tí, ktorí chodia, aj keď sú verní v kostole 9, budú zbavení času“ (Rule comon). Biskup Nikodim (Milash) vo svojom výklade tohto pravidla poznamenal: „Toto pravidlo Laodicejského koncilu zakazuje pravoslávnym, alebo, ako hovorí text, „členom cirkvi“, všetkým členom Cirkvi, navštevovať takéto heretické miesta kvôli modlitbe a uctievaniu, pretože inak môže byť podozrievaný z inklinácie k tej či onej heréze a nemôže byť považovaný za pravoslávnych10. 86].
Vo svetle toho sa vyjasňuje starodávna a rozšírená tradícia oddeľovania pravoslávnych cintorínov od iných – nemeckých, tatárskych, židovských, arménskych. Koniec koncov, pohrebná modlitba v cintorínskych kostoloch a kaplnkách sa podľa služobnej knihy vykonáva za „pravoslávnych, ktorí tu a všade ležia“. Cirkev sa nemodlí za „pohanov, ktorí tu ležia“.
Rovnako ani Cirkev sa nemodlí za samovraždy. Regula svätého Timoteja Alexandrijského, uvedená v Knihe pravidiel, zakazuje cirkevné pripomínanie tých osôb, ktoré „zodvihnú ruky proti sebe alebo sa vrhnú z výsosti“: „Takúto obeť sa nehodí, lebo je to samovrah“ (Odpoveď 14). Svätý Timotej dokonca varuje presbytera, ktorý „určite musí takéto prípady skúšať so všetkou starostlivosťou, aby neupadol do odsúdenia“.
* * *
Je pozoruhodné, že hoci Svätí otcovia zakazujú modliť sa za živých a mŕtvych heretikov, kladne riešia otázku možnosti cirkevnej modlitby za odpadlíkov, ktorí pre slabosť a zbabelosť neodolali skúške počas prenasledovania: „buď tí, ktorí trpeli vo väzení a boli premožení hladom a smädom, alebo mimo väzenia na súde, premrhali a nakoniec mučili tých, ktorí boli mučení. „Pre takýchto,“ hovorí svätý Peter Alexandrijský, „keď niektorí vierou žiadajú o obety modlitieb a prosieb, je spravodlivé s ním súhlasiť“ (pozri: Kniha pravidiel, pravidlo 11). Je to motivované skutočnosťou, že „súcit a sústrasť s tými, ktorí plačú a stonajú pre tých, ktorí tento čin prekonali... nikomu ani v najmenšom neškodia“ [Tamtiež].
Cirkevné kanonické pravidlá nepripúšťajú možnosť modliť sa za heretikov a pohanov, ale vyhlasujú im kliatbu a tým ich počas života i po smrti zbavujú modlitbového spoločenstva s Katolíckou apoštolskou cirkvou.