Túžiac prijať blaženosť tých, čo smútia,/ dňom i nocou si neprestajne plakal,/ majúc na mysli Hodinu súdu,/ preto si po svojej smrti našiel útechu v nebi,/ ctihodný Atanáz./ Daj, aby sme aj my tu mohli plakať a sňať svoje hriechy, / ako keby nekonečný plač pominul, / tam dostaneme útechu.
* * *