Výklady žalmu 67:
Na záver žalm piesní Dávidovi.
Nech Boh opäť vstane a Jeho nepriatelia nech sú rozptýlení a nech tí, ktorí Ho nenávidia, utekajú z Jeho prítomnosti. Ako mizne dym, nech mizne, ako sa vosk topí pred ohňom, tak nech hriešnici zahynú pred Božou prítomnosťou a spravodlivé ženy nech sa tešia, nech sa tešia pred Bohom, nech sa tešia v radosti. Spievajte Bohu, spievajte Jeho menu, urobte cestu tomu, ktorý vystúpil na západ. Pán je Jeho meno a raduj sa pred Ním. Nech sa znepokojuje jeho prítomnosť, otec sirôt a sudca vdov: Boh je na svojom svätom mieste. Boh privádza do domu rovnako zmýšľajúcich ľudí, ničí tých, ktorí sú spútaní odvahou, a tí, ktorí žijú v hroboch, sú tiež príliš zarmútení. Bože, nikdy si nešiel pred svojím ľudom, nikdy si neprešiel púšťou, zem sa zatriasla, lebo nebesia boli zničené z prítomnosti Boha Sinaja, z prítomnosti Boha Izraela. Dážď sa môže, ó, Bože, oddeliť od Tvojho dedičstva a je vyčerpaný, ale Ty si to dosiahol. Žije na ňom vaše zviera; Svoju dobrotu si pripravil pre chudobných, Bože. Pán dá slovo tým, ktorí s veľkou mocou prinášajú dobré posolstvo.
Kráľ mocností milovaného, zdieľaj vlastný záujem domu s krásou. Ak spíte uprostred limitky, krillová holubica je pokrytá striebrom a jej medzidráma je v lesku zlata. Niekedy sa od nej oddelia nebeskí králi a v Selmone budú snežiť. Božia hora, tučná hora, vlhká hora, tučná hora. Ako veľmi cítite vlhké hory? Vrch, kde sa Bohu zapáčilo bývať, lebo Pán bude bývať až do konca. Boží voz je v tme, tisíce lovcov kvapôčok, Pán je v nich na Sinaji na svätom mieste. Vystúpil si do výšin, vzal si do zajatia, medzi ľudí si dostal dary, lebo tí, čo nečinia pokánie, nemôžu ešte bývať. Nech je zvelebený Pán Boh, nech je zvelebený Pán deň čo deň, Boh urýchli našu spásu. Náš Boh, Boh, ktorý zachraňuje, a Pán, Pán, výsledok smrti. Inak Boh rozdrví hlavy svojich nepriateľov, vrchol moci tých, ktorí zahynú vo svojich hriechoch. Pán hovorí: Odvrátim sa od Bášana, obrátim sa v morských hlbinách. Lebo nech je tvoja noha ponorená do krvi, tvoj jazyk nech je tvojím psom, od neho nepriateľom.
Tvoje procesie, Bože, bolo vidieť, procesie môjho Boha Kráľa, ktorý je na svätom mieste, vedie kniežatá blízko spevákov, uprostred tympanónových panien. V kostoloch dobrorečte Bohu, Pánovi z prameňa Izraela. Tam je v hrôze najmladší Benjamín, kniežatá Judska sú ich vládcami, kniežatá Zabulona, kniežatá Neftaliho. Prikázanie, Bože, svojou mocou posilni, Bože, to, čo si v nás urobil. Kráľ ti prinesie dary z tvojho chrámu v Jeruzaleme. Zakážte trstinovej zveri, zástupu mládeže medzi mladými ľuďmi, dokonca zavrite pokúšaných striebrom, rozptýlite jazyky tých, ktorí chcú týrať. Ženy modlitby prídu z Egypta, Etiópia podá ruku k Bohu. Kráľovstvá zeme, spievajte Bohu, spievajte chvály Pánovi, ktorý vystúpil do neba na východe, hľa, on dá hlas svojej moci. Vzdávajte Božiu slávu, Jeho slávu Izraelu a Jeho moc na oblakoch. Boh je úžasný vo svojich svätých, Boh Izraela: On dá silu a moc svojmu ľudu, nech je požehnaný Boh.
Въ коне́цъ, ѱало́мъ пѣ́сни дв҃дꙋ, Да воскрⷭ҇нетъ бг҃ъ, и҆ расточа́тсѧ вразѝ є҆гѡ̀, и҆ да бѣжа́тъ ѿ лица̀ є҆гѡ̀ ненави́дѧщїи є҆го̀. Ꙗ҆́кѡ и҆счеза́етъ ды́мъ, да и҆сче́знꙋтъ: ꙗ҆́кѡ та́етъ во́скъ ѿ лица̀ ѻ҆гнѧ̀, та́кѡ да поги́бнꙋтъ грѣ̑шницы ѿ лица̀ бж҃їѧ: а҆ првⷣницы да возвеселѧ́тсѧ, да возра́дꙋютсѧ пред̾ бг҃омъ, да насладѧ́тсѧ въ весе́лїи. Воспо́йте бг҃ꙋ, по́йте и҆́мени є҆гѡ̀: пꙋтесотвори́те возше́дшемꙋ на за́пады, гдⷭ҇ь и҆́мѧ є҆мꙋ̀: и҆ ра́дꙋйтесѧ пред̾ ни́мъ. Да смѧтꙋ́тсѧ ѿ лица̀ є҆гѡ̀, ѻ҆ц҃а̀ си́рыхъ и҆ сꙋдїѝ вдови́цъ: бг҃ъ въ мѣ́стѣ ст҃ѣ́мъ свое́мъ. Бг҃ъ вселѧ́етъ є҆диномы́слєнныѧ въ до́мъ, и҆зводѧ̀ ѡ҆кова̑нныѧ мꙋ́жествомъ, та́кожде преѡгорчева́ющыѧ живꙋ́щыѧ во гробѣ́хъ. Бж҃е, внегда̀ и҆сходи́ти тебѣ̀ пред̾ людьмѝ твои́ми, внегда̀ мимоходи́ти тебѣ̀ въ пꙋсты́ни, землѧ̀ потрѧсе́сѧ, и҆́бо небеса̀ ка́нꙋша ѿ лица̀ бг҃а сїна́ина, ѿ лица̀ бг҃а і҆и҃лева. До́ждь во́ленъ ѿлꙋчи́ши, бж҃е, достоѧ́нїю твоемꙋ̀, и҆ и҆знемо́же, ты́ же соверши́лъ є҆сѝ є҆̀. Живѡ́тнаѧ твоѧ̑ живꙋ́тъ на не́й: ᲂу҆гото́валъ є҆сѝ бл҃гостїю твое́ю ни́щемꙋ, бж҃е. Гдⷭ҇ь да́стъ глаго́лъ благовѣствꙋ́ющымъ си́лою мно́гою: цр҃ь си́лъ возлю́бленнагѡ, красото́ю {ра́ди красоты̀} до́мꙋ раздѣли́ти кѡры́сти. А҆́ще поспитѐ посредѣ̀ предѣ̑лъ, крилѣ̑ голꙋби̑нѣ посре́брєнѣ, и҆ междора̑мїѧ є҆ѧ̀ въ блеща́нїи зла́та: внегда̀ ра́знствитъ нбⷭ҇ный цари̑ на не́й, ѡ҆снѣжа́тсѧ въ селмѡ́нѣ. Гора̀ бж҃їѧ, гора̀ тꙋ́чнаѧ, гора̀ ᲂу҆сыре́ннаѧ, гора̀ тꙋ́чнаѧ. Вскꙋ́ю непщꙋ́ете, го́ры ᲂу҆сырє́нныѧ; гора̀, ю҆́же бл҃говолѝ бг҃ъ жи́ти въ не́й: и҆́бо гдⷭ҇ь всели́тсѧ до конца̀. Колесни́ца бж҃їѧ тьма́ми те́мъ, ты́сѧща гобзꙋ́ющихъ: гдⷭ҇ь въ ни́хъ въ сїна́и во ст҃ѣ́мъ. Возше́лъ є҆сѝ на высотꙋ̀, плѣни́лъ є҆сѝ плѣ́нъ: прїѧ́лъ є҆сѝ даѧ̑нїѧ въ человѣ́цѣхъ, и҆́бо непокарѧ́ющыѧсѧ, є҆́же всели́тисѧ. Гдⷭ҇ь бг҃ъ блгⷭ҇ве́нъ, блгⷭ҇ве́нъ гдⷭ҇ь де́нь днѐ: поспѣши́тъ на́мъ бг҃ъ спⷭ҇нїй на́шихъ. Бг҃ъ на́шъ бг҃ъ є҆́же сп҃са́ти: и҆ гдⷭ҇нѧ, гдⷭ҇нѧ и҆схѡ́дища смє́ртнаѧ. Ѻ҆ба́че бг҃ъ сокрꙋши́тъ главы̑ врагѡ́въ свои́хъ, ве́рхъ вла̑съ преходѧ́щихъ въ прегрѣше́нїихъ свои́хъ. Речѐ гдⷭ҇ь: ѿ васа́на ѡ҆бращꙋ̀, ѡ҆бращꙋ̀ во глꙋбина́хъ морски́хъ: ꙗ҆́кѡ да ѡ҆мо́читсѧ нога̀ твоѧ̀ въ кро́ви, ѧ҆зы́къ пє́съ твои́хъ ѿ вра̑гъ ѿ негѡ̀. Ви̑дѣна бы́ша шє́ствїѧ твоѧ̑, бж҃е, шє́ствїѧ бг҃а моегѡ̀ цр҃ѧ̀, и҆́же во ст҃ѣ́мъ. Предвари́ша кнѧ̑зи бли́з̾ пою́щихъ, посредѣ̀ дѣ́въ тѷмпа́нницъ. Въ цр҃квахъ благослови́те бг҃а, гдⷭ҇а ѿ и҆стѡ́чникъ і҆и҃левыхъ. Та́мѡ венїамі́нъ ю҆нѣ́йшїй во ᲂу҆́жасѣ, кнѧ̑зи і҆ꙋ́дѡвы влады́ки и҆́хъ, кнѧ̑зи завꙋлѡ̑ни, кнѧ̑зи нефѳалі̑мли. Заповѣ́ждь, бж҃е, си́лою твое́ю: ᲂу҆крѣпѝ, бж҃е, сїѐ, є҆́же содѣ́лалъ є҆сѝ въ на́съ. Ѿ хра́ма твоегѡ̀ во і҆ерⷭ҇ли́мъ тебѣ̀ принесꙋ́тъ ца́рїе да́ры. Запретѝ ѕвѣрє́мъ трѡ́стнымъ: со́нмъ ю҆нє́цъ въ ю҆́ницахъ людски́хъ, є҆́же затвори́ти и҆скꙋшє́нныѧ сребро́мъ: расточѝ ꙗ҆зы́ки хотѧ́щыѧ бра́немъ. Прїи́дꙋтъ моли̑твенницы ѿ є҆гѵ́пта: є҆ѳїо́пїа предвари́тъ рꙋ́кꙋ свою̀ къ бг҃ꙋ. Ца̑рства земна̑ѧ, по́йте бг҃ꙋ, воспо́йте гдⷭ҇еви, возше́дшемꙋ на нб҃о нб҃сѐ на восто́ки: сѐ, да́стъ гла́сꙋ своемꙋ̀ гла́съ си́лы. Дади́те сла́вꙋ бг҃ови: на і҆и҃ли велелѣ́пота є҆гѡ̀, и҆ си́ла є҆гѡ̀ на ѡ҆́блацѣхъ. Ди́венъ бг҃ъ во ст҃ы́хъ свои́хъ: бг҃ъ і҆и҃левъ, то́й да́стъ си́лꙋ и҆ держа́вꙋ лю́демъ свои̑мъ. Блгⷭ҇ве́нъ бг҃ъ.
At the end, with the twelfth song, let God raise up and scatter abroad before Him those who hate Him; let them flee from His face all who hate Him. As smoke vanishes, so may they vanish: as wax melts before the fire, so may the sinners perish before the Face of the Lord; but the righteous shall rejoice, shall be glad in the Lord, and shall be satisfied with joy. Sing to the Lord, sing His Name: You have made the path for Him who went down into the west, His Name is upon Him: and rejoice before Him.
Let them be ashamed from His face, those who are poor and judges of widows; the Lord in His own place. The Lord shall gather together the one-minded in His house, driving out the faint-hearted and such as live in tombs. O Soul, give a voice to the preachers with great power: the King loves strength, beauty for its beauty's sake divides his house into possessions.
As you sleep amidst borders, doves nestle in silver; between walls they shine in splendor of gold: when the heavenly One shall divide it, the cities shall be filled. O mountain of the Lord, clouded mountain, desolate mountain, clouded mountain. All are covered, mountains desolated; a mountain where God wills to live: for there He will dwell until the end.
The chariot of the Lord is darkness, a thousand fliers: in them is the sin of Sinai, in the midst of the camp. You have risen on high, you have conquered captivity: you have received gifts among men, because not being punished, they shall enter. Where God is gracious, gracious is the day; quickly come to us, O Lord, our Redeemer.
Where God is, there death goes down. Before Him, O Lord, crush the heads of Your enemies, the heights passing over in their own wickedness. He said: from your foundations turn, turn into depths of the sea: that your foot may be mired in blood, and your tongue speak a curse to your enemy.
The journey of yours has been seen, O Soul, the journey of the Lord my King, which is in His midst. The princes precede those who are near singers, between maidens timpanists. In the churches bless the Lord, from the fount of the Iliads. There the youngest Vehemence, the princes of the Jews their lords, the princes of the villages, the princes of the Neophytes.
With power strengthen, O Soul, what you have done in us. From your temple in Jerusalem they shall bring royal gifts. With a strong rod forbid: a multitude of young men in human cities, to shut up and tempt the tempted with silver. The Egyptians' women shall come in prayer: Ethiopia's hand shall precede to the Lord.
The kingdoms of this earth, sing to the Lord, sing ye who are on His right, gone up to heaven on high: all give a voice to their voice of strength. Give glory to the Lord; upon the sea He commanded, and power on the clouds. Wonderful is the Lord in His ways: the Lord Iliad, He gives strength and dominion to His people. Blessed be the Lord.